Dnes v kostoloch zaznieva aj úryvok z Knihy Jozue. Jozue bol pravá ruka Mojžiša, on voviedol izraelský národ do zasľúbenej zeme, zrúcal nedobytné múry Jericha, snažil sa očistiť vieru Izraelitov od pohanských nánosov. Jozue je inšpiratívny aj v tom, že až do konca života zostal verný Bohu. Bol pevný vo viere, nezakolísal sa, nepremohli ho vášne, sebectvo ani beznádej či skepsa.
Skepsa, to vám je ohromné pokušenie, ale je to prirodzená vlastnosť mysliaceho tvora menom človek. Nestačí nám byť tí „blažení, čo nevideli a uverili“. Tak si vymýšľame všakovaké vysvetlenia nevysvetliteľných vecí.
Pred časom som zaregistroval debatu v americkom evanjelikálnom prostredí o tom, ako je možné, že sa našli dinosaurie kosti v zemi, keď všetko stvoril Boh, a evolúcia je podvrh zvrhlého ateizmu. Ten, ktorý hájil pravdivosť Biblie, hovoril, že to Boh dal dodatočne dinosaurie kosti do zeme, aby preveril našu vieru v pravdivosť Biblie… Padla tam aj otázka, akého pohlavia je Boh. Prečo musí byť nevyhnutne mužom, prečo nemôže byť napríklad ženou.
Priznám sa, aj keď som skeptik, no zakotvený vo viere, že mi takéto otázky nikdy nenapadli. A tiež musím povedať, že odpovede na ne nie sú dôležité pre naše duchovné napredovanie. Ako povedal jeden múdry teológ, Boh nepotrebuje, aby sme o ňom viacej hovorili, ale aby sme ho viacej milovali.
Keď sme pri tej skepse, istý uznávaný paleontológ a veriaci katolík mi povedal, že Božie stvorenie sveta sa vôbec nebije s evolúciou. Pretože časové veličiny Boha sú iné ako vnímanie času človeka. Keď sa hovorí o siedmich dňoch stvorenia v Biblii, hovorí sa o Božích dňoch. To znamená, že jeden deň v ponímaní Boha môže byť pokojne sto miliónov rokov v ponímaní človeka. Preto sa mohli vyvinúť všetky tvory.
Je to pekná teória, ktorá hľadá prienik medzi veriacimi v stvorenie sveta Bohom a veriacimi v stvorenie sveta z ničoho. Ale pomôže mi toto poznanie žiť lepší kresťanský život? Asi ťažko.
Keď som sa na skepsu pýtal jedného veriaceho matematika, povedal mi, že žiadne pochybnosti nemá. Namietal som, že predsa ako vedec musí byť znepokojený tým, že nepozná všetky odpovede. „Lenže ja sa držím tých odpovedí, ktoré mi dáva moja katolícka cirkev. Ako vedec vychádzam z poznania tých, ktorí tu boli pred nami, z ich pozorovaní a definícií a rešpektujem ich závery. Netvorím vlastnú štruktúru viery. Prijímam to, čo ma o viere učia iní, múdrejší odo mňa, ktorí majú svoje miesto medzi svätými. Veď ani v matematike si človek nevymýšľa vlastné čísla… Dám ti takú radu, ktorá mi veľmi v živote pomohla: Modli sa a nemudruj.“
Jeho odpoveď ma zaskočila. Nečakal som takú dôveru v cirkevné učenie práve od matematika…
Teórie i skepsa sú dobré ako rozumové cvičenia. V zásadných okamihoch života nám veľmi nepomôžu; napríklad vo chvíli bolesti či smrti. Načo je nám mudrovanie, keď sme nad priepasťou? Môžeme s dôverou kráčať k Bohu, alebo sa s mudrovaním zrútiť do beznádeje…
