„Vladyka, máte návštevu. Nejakého starého pána,“ hlásila mi pani Martinka zo sekretariátu nášho eparchiálneho úradu. Rýchlo som pozrel do kalendára, ale nijaké meno tam nebolo… až farská rada o pol hodiny… ale nevadí.
„A kto to je?“ „No, nejaký cudzinec, povedal mi aj meno, ale to som si nezapamätala… ale dal mi vizitku… sekundičku… nejaký pán… Paul E… E… no lepšie bude, keď si to prečítate si sám,“ a posunula mi kartičku. Paul Edgecomb… honorary advisor Cold Mountain Penitentiary, Louisiana, USA, prečítal som si svojou trochu neistou angličtinou, nemajúc ani potuchy, čo asi robí taký čestný poradca väznice a čo môže chcieť odo mňa. Meno mi nič nevravelo.
„No tak ho priveďte.“
O chvíľu sa vo dverách objavil sympaticky pôsobiaci starý pán. Po usadení som sa ho spýtal, či si dá kávičku – žartujúc, že „kávička“ je podobné ako ich „coffee“, len my to inak píšeme aj pijeme, pretože uprednostňujeme talianske espresso, a nie tú riedku čiernu tekutinu, ktorú pijú oni a ktorú volajú Taliani „caffè americano“ (čo sa dá v slangu preložiť aj ako žbrnda). Po obligátnych úvodných pozdravoch na moju otázku, čo ho k nám vedie a čo pre neho môžem urobiť, mi starý pán celkom pragmaticky – po americky – jednoducho povedal:
„Bishop, nechcem márniť váš čas dlhým predstavovaním, možno bude jednoduchšie, keď si ma vygúglite.“
Povedal som si, že – OK – je to celkom praktické. Keby nebol prišiel z predsiene tak rýchlo, tak by som to bol asi urobil už predtým, aby som vedel, s kým mám tú česť. Po zadaní údajov a vybehnutí prvých odkazov som si už na meno a celú jeho históriu spomenul.
„Aha, tak vy ste Paul Edgecomb zo Zelenej míle, teda z bloku E z toho Kingovho románu a filmu s Tomom Hanksom spred 25 rokov?!“
„Áno, Kingovi som svoju históriu rozprával pár rokov predtým, ako z toho Hollywood urobil celkom schopný film, ktorý zarobil skoro 300 miliónov dolárov. Ja viem, že to je klišé, ale u nás sa úspech myšlienky počíta väčšinou v dolároch.“
„Áno, pamätám si, je to vskutku kultový príbeh o väzenskom strážnikovi v bloku E, ktorý nazývajú Zelenou míľou, v ktorom čakajú odsúdenci na popravu a ktorý má meno podľa farby podlahy dlhej chodby vedúcej k popravnej miestnosti. Strážnik Edgecomb je osobne slušným a citlivým človekom a vykonáva popravy v mene zákona, súcitiac dokonca aj s tými, ktorých privádza na elektrické kreslo.
Berie to ako legálnu nevyhnutnosť, až kým nenarazí na neobyčajného odsúdeného s mimoriadnymi schopnosťami, ktorý – ako je aj strážnik presvedčený – je nevinný a jeho odsúdenie je justičným omylom. Po jeho poprave, ktorej sám velil, sa vzdal práce v bloku odsúdených na smrť a sám sa dožíva neočakávane vysokého veku, keďže svoj príbeh rozpráva ako 108-ročný,“ zhrnul som svoje kinematografické spomienky rýchle oprášené nakuknutím do Google.
„No vidíte, celkom dobre ste zosumarizovali šesťdielny román a trojhodinový film do ôsmich riadkov a štyridsiatich piatich sekúnd. Mohli by ste ísť robiť spoilery do Hollywoodu.“
„Ďakujem za kompliment – teda ak ste to mysleli ako kompliment. A teší ma, že vás spoznávam. Na konci filmu ste hovorili, že máte už 108 rokov. Po toľkých rokoch od filmu to môže trochu aj prekvapovať, že ste dnes tu – ale, samozrejme, neurazte sa, myslím to dobre… na mnohaja i blahaja ľita.“
„Áno, film točili pred 25 rokmi, teraz mám 133 rokov. Áno… áno… viem, čo chcete povedať… aj ja sa nad tým zamýšľam, ako to a prečo ešte chodím po tejto zemi.“
„A akú si na to dávate odpoveď?“
„Verím, že mám ešte na zemi nejaké poslanie. Pozrite sa, môj príbeh poukázal na brutalitu, krutosť a nezmyselnosť trestu smrti. Ani zločincovi by nemalo byť upierané právo na život.“
„No dobre, veď všetci vieme, že v priebehu histórie a vývoja spoločnosti sa trestný systém dopracoval k štátom organizovaným popravám – a bol to istý pokrok –, aby nenechal túto záležitosť v rukách jednotlivcov, aby sa vyhlo krvným pomstám či samozvaným popravám rovnajúcim sa bezohľadnému vraždeniu s rizikom aj pre vykonávateľa popravy. Zabíjanie odsúdených zločincov sa však stalo technicky vyspelejším, dokonca humánnejším a bolo zverené do rúk profesionálov – napríklad ako bola vaša sympatická partia zo Zelenej míle.“
„To je pravda, boli sme profesionáli, boli sme štátni zamestnanci, nie nejakí platení nájomní vrahovia. To sme si pripomínali, aj keď sa pri výkone vyskytli chybičky – pamätáte si na scénu, keď sa nám odsúdenec, ten nešťastný Delacroix, namiesto smrti elektrickým šokom prakticky upražil na elektrickom kresle, aj ako som vtedy na otázku rozzúreného riaditeľa väznice, že čo to malo byť, jednoducho odpovedal: ‚Bola to poprava a úspešná, veď odsúdený je mŕtvy.‘ Ale aj preto si myslím, že ešte mám nejaké poslanie.“
„No a v čom konkrétne vidíte teda svoje poslanie?“
„Chodím po svete a hovorím ľuďom, že trest smrti porušuje právo na život. Pripomínam, že Všeobecná deklarácia ľudských práv a ďalšie regionálne a medzinárodné zmluvy vyzývajúce na zrušenie trestu smrti uznávajú právo na život. Toto uznanie podporuje aj Valné zhromaždenie OSN, ktoré v rokoch 2007 a 2008 prijalo rezolúciu, v ktorej okrem iného vyzýva na moratórium na popravy s cieľom úplne zrušiť trest smrti. Hoci sa orgány v krajinách, kde sa trest smrti vykonáva, naďalej usilujú o stále účinnejšie postupy na vykonanie trestu smrti, je jasné, že nikdy nemôže existovať humánny spôsob zabíjania.“
„No, niekto by vám mohol oponovať, že technika napreduje, že už to nie je štvrtenie a lámanie v kolese ani verejné stínanie hláv. Ostala síce ešte plynová komora a elektrické kreslo, ale uprednostňuje sa smrtiaca injekcia s barbiturátmi či nejakým bezbolestným jedom, teda začínajú sa preferovať menej krvavé, chemické prostriedky.“
„Bez ohľadu na zvolenú metódu usmrtenia odsúdenej osoby použitie trestu smrti popiera možnosť rehabilitácie, pokánia, zmierenia a prakticky odmieta ľudskosť osoby, ktorá spáchala trestný čin. A čo si myslíte napríklad o rodinách popravených? Trest smrti spôsobuje utrpenie aj rodinám odsúdených. Výkon trestu smrti ovplyvňuje rodinu, priateľov a všetkých blízkych odsúdenej osoby. A čo to robí s vykonávateľmi, pokiaľ to nie sú sadisti alebo ľudia bez schopnosti empatie? Predstavujete si vari, že som sa svojej žene doma chválil, aký úžasný deň som mal v robote, keď sme niekoho upražili na elektrickom kresle? A to nielen ‚niekoho‘, ale človeka s menom a priezviskom, životom a osudom, takého Edyho Delacroixa alebo Arlena Bitterbrucka, aby som nehovoril o Johnovi Coffeym. V taký deň som prišiel domov, zamkol som sa aj pred svojou Jane a plakal som do zovretých pästí.“
„Myslím si, že rozumiem, čo asi chcete povedať. Pokiaľ o niekom poviete: ‚Toto nie je ani človek, to je zločinec, to je zviera, treba ho zabiť!‘ a v návale emócií si prajete jeho smrť – tak to aj urobíte. Ale keď ho začnete vnímať ako človeka – a to ste vy na Zelenej míli mali neraz možnosť –, tak to je už niečo iné.“
„Vidím, že ste pochopili – o to ide. Začnime vnímať tohto odsúdeného na smrť nie ako ľudský odpad, nie ako ‚niečo, čo si nezaslúži žiť‘, ale ako človeka. O toto sa snažím. Chodím po svete, rozprávam svoj príbeh jednoduchým ľuďom i zákonodarcom. Viem, o čom hovorím. Bol som kolieskom systému legálneho zabíjania a legálne som zabil aj nevinného človeka.“
„A máte výsledky?“
„Áno. Samozrejme, že to nie sú len moje. Na svete je už rozšírené hnutie proti trestu smrti. Väčšina krajín ho zrušila. Dokonca ani v Rusku – s históriou miliónov popravených počas minulého storočia – ani oni už nemajú legálny trest smrti… aj keď vieme, že ak sa dnešná verchuška rozhodne, tak ľudia, väčšinou politicky nepohodlní a tzv. zradcovia, zomierajú na otravy polóniom, novičokom, vypadnú náhodne z okna, keď sa pozerajú na ulicu, vybuchne im v lietadle granát, ktorý si tam zobrali asi ako ťažidlo, alebo umrú na ‚prechladnutie‘ v trestaneckej kolónii. Ale to sú stále príklady z kategórie nelegálnych popráv. V mojej vlasti, v USA, sa popravy konajú podľa zákonov jednotlivých štátov – v minulom roku ich bolo 24. Hanbím sa za to. Vediem si však aj celosvetové štatistiky. Chcete z nich niečo počuť?“
„No keď ste už tu…“
„V roku 2023 bolo uložených najmenej 2 428 nových trestov smrti v 52 krajinách a v 16 krajinách sveta bolo vykonaných 1 153 dokumentovaných popráv, čo predstavuje 31-percentný nárast oproti 883 zaznamenaným v roku 2022. Toto číslo predstavuje najvyšší počet popráv za posledných desať rokov (od roku 2015, keď bolo zaznamenaných 1 634 popráv). Celkovo v celách, ako bola Zelená míľa, čaká na trest smrti ešte najmenej 27 687 osôb. Na čele svetového rebríčka vykonávateľov trestov smrti zostáva Čína. To je tá komunistická krajina, z ktorej ste si na Slovensko už po neviem koľkýkrát doviezli aj výstavu vypreparovaných ľudských tiel, možno aj práve tých popravených alebo zomrelých politických väzňov, ktoré ste ako kusy mäsa z bitúnku minulého roku vystavovali na bratislavskej autobusovej stanici, a na obchody s ktorou už nedočkavo čaká a pritom šúcha nožičkami celé vaše hospodárstvo. Presný počet popravených v Číne zostáva neznámy, keďže tieto údaje sú naďalej klasifikované ako štátne tajomstvo. Podobne je to aj vo Vietname a Severnej Kórei. Potom nasledujú krajiny ako Irán, Saudská Arábia či Somálsko. Samé zvučné mená krajín, v ktorých by ste iste chceli žiť, pravda? 44 % popráv je za trestné činy súvisiace s drogami. Na konci roku 2023 bolo 112 krajín úplne bez trestu smrti a celkovo 144 krajín zrušilo trest smrti v zákone alebo v praxi.“
„Tak vlastne je vaša kampaň relatívne úspešná. Počet popravených klesá, počet štátov, ktoré zrušili trest smrti, rastie, máte na svojej strane početné mimovládky, aj (vlastne najmä) tie ľavicové, máte podporu Hollywoodu – nie ste spokojný?“
„Som aj nie som. Viete, keď som pracoval na Zelenej míli, tak sme tam legálne, v mene štátu a jeho zákonov, zabíjali odsúdených ťažkých zločincov. Bolo to hnusné, ale tak sa to vtedy dialo vo väčšine sveta. Keď som odišiel do penzie a teraz, čím som starší, tak s hrôzou pozorujem jedno. Postupne, ako sme v posledných desaťročiach začali obmedzovať popravy či celkom prestali zabíjať, popravovať zločincov, tak sme v exponenciálne neporovnateľnej mierke začali masovo zabíjať nevinných, a to v šialene rastúcej špirále smrti. A nemyslím tým obete vojen, holokaustu a rôznych genocíd. Myslím tým všetkými eufemizmami oblepené ničenie ľudských životov pred narodením, v tele ich matiek, na ich žiadosť, hovorím teda o legalizácii potratov, ktorá zachvátila svet, počnúc, paradoxne, jeho civilizovanejšími časťami, a ktorá sa svetom šíri rýchlejšie a zhubnejšie ako čierny mor.
„No ale to sa nevníma ako trest smrti,“ oponoval som. „A v podstate to ani nemôže byť ‚trest‘, pretože tieto ľudské bytosti ešte nestihli nič spáchať – ich jedinou vinou je, že žijú a že ich život je vnímaný ako nechcený, nepohodlný, obťažujúci. Keby sme sa dožadovali zrušenia tohto trestu smrti, porušili by sme vraj právo ženy na slobodnú voľbu a na narábanie s vlastným telom. Veď to poznáte – my body – my choice.
„OK bishop, to znie pekne len dovtedy, kým tú ‚voľbu‘ nepreložíme do konkrétnej reči a nepovieme, že je to voľba medzi ‚nechať žiť‘ a ‚nechať zabiť‘. To naozaj chceme celosvetovo garantovať právo na takúto voľbu jedného človeka o živote druhého? Čo sme v rímskom cirkuse – palec hore – palec dole, život – smrť – slobodná voľba cisára?! A to ‚narábanie‘ sa predsa nedeje s vlastným telom ženy, ale s telom dieťaťa. To nie je my body, žena matka nemá predsa dve hlavy, štyri nohy a štyri ruky ani dve srdcia – to nie sú jej orgány, ktoré sa musia roztrhať, vysekať, kyretou vysať či kliešťami vytiahnuť a potom na stole prepočítať, či je ‚TO‘ už celé vonku.“
„Ja viem, máte pravdu. Ale takto to nechce nazývať pravým menom takmer nikto. To sa vraj nepatrí. Je to vraj kontroverzné, konfrontačné a traumatizujúce. Okrem toho vraj by sme zákazom umelých potratov nadradili právo nenarodeného dieťaťa nad právo matky – to je taká floskula, pri ktorej sa zabúda vedome na to, že tu na jednej strane hovoríme o práve dieťaťa na život, ktoré by malo byť nadradené nad tzv. právo na súkromie matky. Dieťa si síce život nedalo samo, dali mu ho jeho rodičia – ale tento nový život im už nepatrí, už nie je ich vlastníctvom: človek predsa nemôže vlastniť život niekoho iného. Potom sa dokola opakuje, že zákazom by sme vraj len otvárali dvere nelegálnym potratom s prípadnými zdravotnými rizikami pre ženy, pre tie darkyne života, ktoré žiadajú usmrtenie plodu, prípadne že by sa zväčšovalo riziko daňových únikov pri nelegálne vykonávanej živnosti osôb, ktoré kedysi bývali pohrdlivo nazývané ‚anjelíčkarmi‘, na úkor dnešných dane platiacich lekárov, ktorí sa tejto činnosti neštítia.“
„A to všetky tie argumenty sú myslené vážne… to im aj niekto skutočne verí? Alebo je to len náhubok proti vyslovovaniu nepohodlnej pravdy či slovná vata na zapchanie uší, na zahlušenie rozumu aj citu, vedomia i svedomia?
„No dobre, predpokladám, že je to len rečnícka otázka a že odpoveď poznáte. Ale poďme k veci. Kvôli čomu ste za mnou prišli? Veď v týchto všetkých veciach sa my dvaja zhodneme.“
„No, bishop, ja síce nie som katolík, ale chcel som vás o niečo poprosiť. Viem, že tu v meste budete mať Pochod za život a že je pod záštitou biskupov. Čo keby ste sa pokúsili vybaviť mi, aby som mohol na košickom Pochode za život porozprávať o tom, ako som slúžil na Zelenej míli pri vykonávaní trestu smrti nad zločincami a ako som teraz presvedčeným aktivistom za zrušenie trestu smrti, a to aj pre nenarodených nevinných. Chcel by som využiť tento svoj dlhý život a to, čo z neho ešte ostalo, aby som do celého sveta, do ľudských uší, sŕdc a svedomí volal, že všade – aj na Slovensku – je najvyšší čas na zrušenie trestu smrti – a to nielen pre zločincov, ale aj pre nevinných!“
„No, Mr. Edgecomb, neviem vám sľúbiť, či sa mi váš osobný príbeh a vaše odporúčanie podarí dostať na pódium nedeľňajšieho košického Pochodu za život, ale istotne o ňom budem hovoriť pri každej príležitosti, pri osobných stretnutiach s váhajúcimi a zneistenými či oklamanými, pri vystupovaní v médiách a prípadne aj pri rokovaniach s politikmi a istotne sľubujem, že váš príbeh a výzvu pošlem do jednej redakcie takého internetového portálu, kde občas uverejňujú moje tzv. apokryfy. Možno mi to tam o vás uverejnia.“
„Thank you, bishop.“
Vtom sa znovu ozvalo zaklopanie. „Vladyka, máte tu už tú delegáciu tej farskej rady, ktorú máte v programe… no tých, čo sa prišli sťažovať na svojho pána farára, že dlho a nudne káže.“
„No tak ich uveďte do zasadačky, kým ja sa tu rozlúčim s pánom poradcom z Cold Mountain Penitentiary.“
