Minule som si bol zabehať po poľnej ceste, ktorá viedla okolo Moravy blízko jej ústia do Dunaja. Už nie som mladík, a tak som behal na tzv. indiánsky spôsob, teda pomalý poklus som striedal s rýchlym krokom. Zrazu som sa strhol, keď som na zákrute zahýbajúcej okolo bazového kríka vbehol medzi skupinku osôb ako vystrihnutých z nejakého historického filmu.
Na mulici, do ktorej som takmer vrazil a ktorú za uzdu viedol vysoký statný mních stredných rokov, sedel starší muž s dlhou bielou bradou. Vyzeral unavene a, pravdupovediac, akoby chorľavo. Za touto dvojicou kráčal mladší mních a ťahal vozík, ktorý sa zdal dosť ťažký; vynaliezavo si však pomáhal tým, že rúčku vozíka priviazal špagátom o sedlo mulice a on len viac-menej korigoval, aby vozík nezbehol z cesty.
„Hej, kamže sa tak ponáhľaš priateľu?“ ozval sa ten z mulice, ktorá vyplašená cúvala a takmer zhodila svojho jazdca.
„Bežím na Devín.“
„No a my odtiaľ práve ideme. Nevyzeráš ako pútnik či obchodník. Vari si nejaký posol, že si tak naľahko? Vidím, že bežíš po ceste od Istropolisu, ale ten tvoj divný šat má vari značiť, že si poslom priamo zo starého Ríma?“ ukázal prstom na moje prepotené tričko – futbalový dres AS Roma, s veľkým SPQR vpredu a znakom vlčice kŕmiacej Romula a Rema, darček od mojich talianskych skautov. „Čakám totiž na nejaké správy od Apoštolika vo veci môjho sporu s Vichingom. A aké je tvoje meno, priateľu? Vari si naozaj Totti, ako máš napísané na chrbte?“
„Ale nie, aký Totti, Totti už nehrá… teda čo to trepem… volám sa Cyril,“ povedal som.
„Cyril!“ skoro vykríkol starec a rozžiarili sa mu oči. „ Ach, Cyril, ako môj brat, môj drahý a múdry brat. Iste si o ňom počul. Už nie je medzi nami, zomrel, keď sme boli spolu v Ríme.“
„Vy ste boli až v Ríme? A kto ste, ak smiem vedieť?“
„Ja som Metod, biskup a legát Apoštolika, som Grék – teda pre Grékov, pre Slovanov som Slovan –, toto je Gorazd, ten je miestny, môj najmilší duchovný syn, a tam pri vozíku, to je Klement, rýchlopisec a učiteľ slovanského jazyka a spevu.
„Rýchlopisec? To je niečo ako stenograf?“
„No áno, po našom, teda po grécky to voláme ‚stenografia‘ – tesné písanie. A práve vďaka Klementovej pisárskej rýchlosti už máme dokončený takmer celý preklad Písma. Predstav si, za pol roka sme preložili takmer celú Bibliu. Obsah toho vozíka – knihy a pergameny s prekladom Písma a s Nomokánonom, teda zákonníkom –, to by si neveril, toto má väčšiu cenu ako všetky slovanské hradiská s ich bohatstvom. Našťastie tomu nerozumejú prípadní pocestní zbojníci. Už nás okradli dvakrát, ale knihy ich nezaujímajú. Ešte šťastie, že mám Klementa. To je skutočný učenec. Stavím sa, že raz bude mať vlastnú školu.“
„Ale Klement – to nie je veľmi tunajšie meno.“
„Máš pravdu, má ho po jednom z prvých pápežov, mučeníkovi a patrónovi našej misie. Nepočul si vari, že môj brat našiel jeho relikvie na Kryme, keď sme sa tam zastavili cestou na misiu medzi Chazarmi?“
„No, niečo sa mi matne vybavuje… Krym, Cherson… ale to sa mi asi pletie s terajšou vojnou, tam nie sú Chazari, tam sú teraz Rusi.“
„No, nejakých Rusov sme tam stretli aj vtedy, veď Cyril lúštil aj ich písmo, aj sa ho naučil. No vidíš, a dnes leží Cyrilovo telo v očakávaní vzkriesenia práve v Klementovom chráme, ktorý bol kedysi jeho rodným domom v Ríme.“
„Tak vy ste… Metod… ten zo Solúna, Cyrilov brat?“ zajachtal som.
„Áno. Som… a to je zvláštne, aj keď som starší, aj keď som bol v Macedónsku kniežaťom, aj keď som teraz arcibiskupom a legátom v Panónii a medzi Slovanmi, aj tak ma ľudia poznajú najčastejšie podľa toho, že som brat Konštantína… a toho zasa takmer všetci volajú Cyril, aj keď toto meno prijal len krátko pred smrťou. Divný je veru ten svet.“
„No, divný či nie, ako vidím, vy ste z neho precestovali hodný kus. Asi by ste o tom vedeli dlho rozprávať.“
„Máš pravdu. A videl som vo svete toľké záludnosti, faloš, násilie a zradu… Najprv ako správca pohraničnej provincie… otec ma na túto kariéru pripravoval od detstva, preto ma dal na štúdiá práva, chcel, aby som išiel v jeho šľapajach. Na dvore bazilea v našom Novom Ríme, Konštantínopole, to nebolo o nič lepšie. A poviem ti pravdu, aj do kláštorov a medzi duchovných sa tento nešvár zatúlal. Na Východe i na Západe. Keď si spomeniem, ako nás spolubratia očierňovali… Najhoršie to bolo v Benátkach, ale ani v samom Starom Ríme nebolo všetko také jednoduché. Aj kardináli boli raz na našej strane, raz proti, a obávam sa, že aj terajší nový pápež Štefan nám nie je tak naklonený, ako boli jeho predchodcovia. O vašich slovanských kniežatách, ktorí menia kabáty podľa vetra, to už ani nehovorím. Nie nadarmo som im toť, nedávno, napísal aj také Napomenutie.“
„Ako to myslíte? Teda najmä o tých našich kniežatách?“
„No, čo ti budem hovoriť… neuraz sa… ale vyzeráš celkom rozumne. Pozri, len taký Pribina, aj keď mu treba priznať, že má zásluhu na stavbe prvého chrámu v Nitre, pre kamarátenie sa s Frankami prišiel o Nitrianske kniežatstvo. Vyhnali ho vlastní. Frankovia mu síce potom dali nejakú politickú trafiku, teda pohraničné kniežatstvo kdesi v močarinách pri Blatnom jazere, ale čo to je? Jeho syn Koceľ bol istý čas fajn chlap, aj múdry, aj horlivý kresťan, ale politicky vlastne nikdy poriadne nevedel, čí vlastne je. Chvíľu chcel robiť nezávislú politiku – veď musím uznať, že to bol on, čo mi vybavil aj menovanie za arcibiskupa –, ale keď ho Frankovia postrašili a mňa zavreli do väzenia, teda akože do kláštora, tak stiahol chvost a bolo po nezávislej politike. Vedel si spočítať, či sa mu to oplatí. Stačilo, že mu odkázali: „Ak toho budeš mať u seba, nezbavíš sa nás ľahko!“ Vieš, ako sa hovorí o tom, keď niekto visí na šnúrke od… no, čo to budem rozvádzať. Takto si teda nezávislosť neobháji. Komu potom prenechá svoje kniežatstvo?“
„To teda neviem, aké plány mal Koceľ, ale dnes sú všade okolo Blatného jazera Maďari,“ poznamenal som.
„Hej? No vidíš. Áno, na tých svojich koníkoch, sú rýchli… pred takmer štvrťstoročím sme ich s bratom stretli na chazarských stepiach. Majú ťažký jazyk. S tým si nedal rady ani Konštantín, a ten teda už len bol na jazyky. Pred pár rokmi som sa už stretol s ich kráľom pri Dunaji. A napriek tomu, čo o nich hovoria, musím uznať, že so mnou zaobchádzal slušne. Zdá sa, že tu majú budúcnosť, že to nebude len ďalšia rabovačka, čo potom spľasne ako bublina. Mám taký pocit, že ešte o nich budeme počuť.“
„Takže ste predsa nakoniec zakotvili u nás.“
„No áno. Po tom, čo sa pápežovi predsa len podarilo vyslobodiť ma z franského väzenia, som sa rozhodol ísť do dŕžavy kniežaťa, či vlastne kráľa Svätopluka. Ten ma aj prijal, aj neprijal, aj mi dáva slobodu, aj paktuje poza môj chrbát s biskupom Vichingom, ktorého si vydupal v Ríme. Predstav si, u pápeža si Svätopluk cez Vichinga vymohol, aby sme pre neho a jeho dvoranov slúžili omše po latinsky a pre ľud vraj môžeme po vašom. To len aby ukázal, že patrí do lepšej spoločnosti, že je – ako sa to hovorí – ‚proeurópsky‘. Nemám nič proti latinčine, hovorím ňou na rozdiel do neho plynule, je to krásny jazyk… a jasný, presný, veď aj v Konštantínopole sme donedávna písali zákony po latinsky… ale s Bohom by sme sa mali rozprávať tak, ako nám zobák narástol, teda tak, ako sme sa naučili, keď sme sedeli na kolenách matky, ktorá nás učila prvé modlitby. Ale Svätopluk, on… síce pologramotný… ani glagoliku sa poriadne nenaučil… omše chce len po latinsky, akoby tomu rozumel, alebo skôr akoby sa hanbil za svoju reč. Darmo, je to predovšetkým politik, na toho budú možno vaši vodcovia s nostalgiou spomínať aj o tisíc rokov. Ale čo po sebe naozaj zanechá? Spomienku na vojenské úspechy? Veď sú to skôr rabovačky. Aj to viacej útočí na Moravanov, na Čechov, na Vislanov – teda na Slovanov.“
„No ale je to frajer, aj v škole sme sa o ňom učili, aj na hrade v Bratislave má jazdeckú sochu,“ poznamenal som.
„Aha, v škole… a dokonca už má aj sochu?!“ pousmial sa Metod. „Ale povedzme si pravdu, prečo… Pretože bol úspešný, pretože nemal síce nikdy svoj jasný názor, ale mal politický inštinkt, keď si vybral vlastný cieľ, za tým išiel ako baranidlo proti hradbám. Vždy o sebe tvrdil, že on bude robiť politiku na všetky svetové strany. A pritom, kto by spočítal, koľkokrát vlastne zmenil stranu? Hlavne, že on z toho vždy vyšiel dobre a rozšíril svoju moc. Chrbticu má ohybnú ako vŕbový prútik. Ale poddaní ho milujú. Idú slepo za ním. Vždy im vie ukázať nového nepriateľa. Zalepí im oči sľubmi, a keď sa nič nesplní, vinu potom hodí na druhých. Keď už sme pri tom zaslepovaní a oslepovaní – strýčka Rastislava síce nezabil, ale nechal oslepiť, aby ho potom milostivo nechal zhniť do smrti kdesi vo franskom väzení (ďakujem za takú milosť).
„No dobre… a keď sme už pri tom, čo taký Rastislav?“ snažil som sa zachrániť aspoň niekoho z kategórie našich predstaviteľov.
Metodovi sa rozjasnila tvár. „Rastislav, to je niečo iné, ten bol skutočné knieža. Vedel, čo chce… Samostatnosť, šírenie kresťanstva v reči ľudu, dobré, spravodlivé zákony. Chcel školy. Učiteľov. Mravnosť. Dobrý muž, dobrý kresťan, človek s víziou. Mohol byť z neho skvelý panovník, na ktorého by ste boli hrdí po stáročia. Páčil sa mi, rozumeli sme si. Keď som mu vysvetľoval Zakon sudnyj ľjudem – súdny zákonník pre ľud, chápal, prečo chcem, aby sa svetský zákon opieral o Boží zákon. Bol však príliš čestný, a ako to býva, takého najčastejšie odkrágľujú vlastní… Takému sochu v Istropolise na hrade asi nepostavia. To by si museli uznať, že aj dnes ťahajú politiku úplne iným smerom.“
Ale dosť bolo rečí, ty si spotený, pofukuje tu a ešte prechladneš a ja mám pred sebou cestu na Velehrad. Tak sa mi len pekne spravuj, a aj keď nie si profesionálny posol z Ríma, tak sa snaž prinášať ľuďom dobré správy… najmä tú najlepšiu, že Boh tak miloval svet, že poslal svojho jednorodeného Syna, nie aby svet súdil, ale aby ho spasil, že dáva svietiť slnku na spravodlivých i nespravodlivých, že všetkých volá do svojho kráľovstva, že nás miluje, že sa nám prihovára, že sa stal pre nás Slovom a že toto Slovo bude znieť do konca vekov. Šťastnú cestu, bežec. Ponáhľaj sa, ale pomaly, festina lente – ako hovoria Rimania.“
O pár sekúnd už celá skupinka s mulicou aj vŕzgajúcim vozíkom nesúcim najcennejší poklad Slova zmizla za zákrutou za bazovým kríkom.
Ostal som chvíľu stáť zmätený, kým som si neuvedomil, že som sa zabudol spýtať na Vichinga. Čo si vlastne o ňom Metod myslí… Rozbehol som sa teda znova za zákrutu, kričiac: „Hééj… a čo povieš na Vichinga?“ Za zákrutou už však nebola žiadna skupinka, ale len jeden človek, ktorý sa ku mne blížil. Pozerám, nie je to ani Metod, ani Gorazd, ani Klement, je to môj starý priateľ Marián, farár v Devíne.
„Ahoj, Cyril, čo tu robíš, a hlavne, čo tu pobehuješ ako splašený a vrieskaš niečo o Vichingovi?“
„Prepáč, Marián, ale bol tu Metod!“ Vyhŕklo zo mňa. „Tak som sa ho chcel spýtať na Vichinga.“
„Ja viem, že tu bol Metod, ale pred 1 160 rokmi.“
„Ale nie, teraz, teraz tu bol, pred piatimi minútami.“
„Čo si sa s koňom zrazil?“
„Nie, s Metodovou mulicou.“
„No, dobre, upokoj sa, si celý rozhorúčený, pozývam ťa na jedno dobré, orosené… tu pod Devínskym hradom… porozprávaš mi to od začiatku.“
