„Já jsem Vinetúúú, náčelník Apačúúú,“ kričal som na plné hrdlo na svojho staršieho brata, na kamarátov a vlastne do celého sveta, keď sme sa počas môjho posledného leta pred začiatkom povinnej školskej dochádzky hrávali na Indiánov na pasienkoch za dedinou. Winnetou môjho detstva hovoril po česky, a tak sme ako deti predpokladali, že ten spevavý pražský prízvuk v reči aj Slovákovi vcelku dosť zrozumiteľnej je charakteristikou práve apačského kmeňa Mescaleros, z ktorého Winnetou pochádzal.
Na pasienky sme chodili pásť nášho barana. Pokúšal som sa na ňom jazdiť, ale pokusy to boli vcelku dosť neúspešné, pretože jazda trvala maximálne len o sekundu či dve dlhšie ako môj bojový náčelnícky pokrik – potom ma baran zvyčajne dosť neelegantne zhodil: niekedy do žihľavy, niekedy do bodliakov. Darmo, nebol to inteligentný mustang ako povestný Winnetouov Ilči alebo Old Shatterhandov Hatátitlá, ale obyčajný dedinský baran dovezený z akéhosi salaša spod Kráľovej hole. Ja som však v ňom svojimi detskými očami videl najkrajšieho mustanga našich prérií.
Preto so mnou až tak trhlo, keď som začul tento pokrik znova, tentokrát na sobotňajšom preplnenom Dominikánskom námestí, na našej tržnici, teda na Starom pľaci, ako to tu v Košiciach voláme.
Pri kiosku s jablkami stál Winnetou… áno, skutočne on, v mokasínach, s čelenkou z hadej kože, s náhrdelníkom z medvedích pazúrov, v koženej kamizole so strapcami… a v kruhu usmievajúcich sa predavačov i kupujúcich trochu už zvýšeným hlasom vysvetľoval dvom mestským policajtom, že kto je a čo je, teda že je náčelník Apačúúú a že dýku a tomahavk im neodovzdá, pretože ich nosenie na verejnosti žiaden zákon nezakazuje, práve naopak, že zákon č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v § 47 v bode 1 pod písmenom h) nepovažuje za priestupok verejné nosenie chladných zbraní v prípade, keď tieto sú súčasťou rovnošaty, historického alebo národného kroja, prípadne sa používajú na výkon práva poľovníctva, rybárskeho práva, povolania a zamestnania, a aj keby to tak nebolo, tak nosenie chladných zbraní by sa stalo priestupkom, iba ak by bolo možno z okolností prípadu alebo správania sa osoby usudzovať, že sa majú použiť na násilie alebo hrozbu násilím.
A že v jeho prípade aj dýka, aj tomahavk sú súčasťou jeho historického národného kroja (čo by to bol za náčelníka bez tomahavku), že sa na území kmeňa Apačov živí poľovníctvom, chytá aj ryby na Rio Grande a nespráva sa tak, že by sa z toho dalo usudzovať, že sa chystá použiť násilie alebo ním hroziť. Pri citovaní zákona policajti trochu zneisteli, jeden z nich vytiahol telefón a na chvíľku odstúpil od skupinky. „Spýtam sa radšej nášho náčelníka.“
Po krátkom telefonáte sprevádzanom gestikuláciou sa vrátil a vyjednávanie ukončil jednoduchým: „OK. Náčelník povedal, že je to v poriadku, pokračujte v nákupoch. Pekný deň prajem!“
Keďže som sa pri diskutujúcej skupinke zastavil, tak sa ma jeden z policajtov spýtal: „Pán farár, a vy ho poznáte? Lebo tvrdí, že je nejaký náčelník, ale nemá ani náš občiansky, ukázal nám len nejaké papiere v cudzej reči a hovorí, že to sú dokumenty, ktoré dostal od Veľkého bieleho otca vo Washingtone. To je niekto taký ako ten váš Svätý Otec v Ríme, čo tiež chodí v bielom?“
„Ale samozrejme, poznám ho od detstva,“ upokojoval som stále ešte trochu nedôverčivých strážcov zákona. Aby som rozptýli ich pochybnosti, tak som sa hneď prihovoril aj náčelníkovi: „… pán Winnetou, môžem vás pozvať na malé pohostenie? Bývam len tu za rohom.“ Winnetou si všimol vcelku úctivý tón, ktorým sa mi policajti prihovorili, a aj moje kňazské oblečenie (vracal som sa z katedrály a mal som na sebe byzantský podrjasnik, obdobu latinskej reverendy),a teda to vyhodnotil tak, že aj ja som asi nejaký náčelník, a pozvanie prijal.
Keď sme už sedeli u mňa v obývačke, tak som ho podľa miestneho zvyku chcel ponúknuť privítacím štamperlíkom. Nepochodil som, ba dokonca sa trocha zamračil: „Ohnivá voda bledých tvárí priniesla našim kmeňom záhubu.“ Uznal som argument a spýtal som sa, ktorý nápoj bledých tvárí mu teda môžem ponúknuť. „Jediné, čo pijem z nápojov bieleho muža, je Kolaloka, ktorú náš kmeň kupuje priamo od Limonádového Joea.“ Tú som práve nemal, ale zhodli sme sa nakoniec na Kofole.
Ospravedlnil som sa mu za malý incident na trhu. On sa mi pri tom priznal, že to nebolo prvý raz, že takto to už raz musel vysvetľovať aj na jarmoku v Levoči a že odvtedy so sebou nosí aj fotokópiu predmetnej časti zákona o priestupkoch. V Levoči ho legitimovali preto, že si ho splietli s istým Jánošíkom, o ktorom sa od liptovských pandúrov dozvedeli, že sa tam mal stretnúť s inými hôrnymi chlapcami.
„A čo vás k nám vedie? Predsa je toto naše mestečko dosť ďaleko na východ od lovísk kmeňa Apačov?“
„Ako viete, stále ma zaujímala história, ale i budúcnosť našich kmeňov a ich prežitie v nových časoch. Teraz vediem taký malý výskumný ústav pri univerzite v Santa Fé a máme tam jeden projekt, ktorý sa týka histórie, transformácie a integrácie Komančov. Ja som teda s Komančmi nijako príliš nevychádzal, to už asi viete, aj môj brat Old Shatterhand by o tom vedel povedať niečo, ale výskum je výskum – a náš kmeň žije v podstate z grantov, ktoré prináša náš výskumák. Poradili mi, že Európa, ale zvlášť vaša krajina ponúka v tejto súvislosti zaujímavé údaje. Takže som tu vlastne na služobno-výskumnej ceste.“
„Aha, tak chcete skúmať spoločenskú transformáciu a integráciu Komančov? No tak to ste na správnom mieste, aj keď je to história dlhá a komplikovaná. Tak poďme po poriadku.
Komanči sa tu objavili už v 19. storočí. Pôvodne prišli zo Západu, tam im jeden bradatý Nemec napísal už v roku 1848 aj Manifest, ktorým chcel strašiť Európu. Postupne však ich spôsob myslenia a boja získal rýchle veľa prívržencov najmä na Východe. Tam tú nemeckú filozofiu zinterpretovali s mužíckou brutálnou priamočiarosťou, a tak sa už pred viac ako 100 rokmi dostali k moci.“
„Ale veď tá krajina na Východe je obrovská, ovládnuť ju, to nejde len tak, to vôbec nemôže byť ľahké,“ krútil začudovane hlavou Winnetou.
„To je pravda, ale bol to obor na hlinených nohách. Zmietaný vnútornými rozpormi a zaseknutý v minulosti, akoby nebol schopný adaptácie a vývoja. A preto tento organizmus skolaboval. Spočiatku Komančov nebolo veľmi veľa. Hlavná riadiaca skupina sa zmestila do jedného zapečateného vagóna, ktorý Nemci, zarytí nepriatelia Východu, prešikovali cez pol Európy, aby tam túto malú komančskú skupinu vysadili s konšpiračným poslaním – rozvrátiť ich vlastnú krajinu. Vtedy sa Komanči ešte nechali nazývať aj boľševici – to aby oklamali verejnosť a ukázali, že ich je veľa, aj keď ich v skutočnosti bolo málo… ale boli dobre organizovaní a agresívni.
Po svete už pobehovali aj v minulosti zúrivci, ktorí o sebe kričali: „Volám sa pluk, lebo je nás mnoho.“ Títo prví Komanči využili politický chaos prvej svetovej vojny, zvrhli vo svojej krajine vládu, potom zavraždili predchádzajúceho panovníka s celou rodinou a potom v občianskej vojne státisíce ďalších. Keď zvíťazili, tak ich likvidačné besnenie pokračovalo a malo za cieľ celé skupiny obyvateľstva.
Nazývali to revolučný teror, čo mala byť prvá fáza diktatúry proletariátu a budovania trvalej beztriednej komančskej spoločnosti. Postupne ich besnenie prinášalo na Východe miliónové obete na životoch. Okrem iného dokázali úrodnú krajinu priviesť k hladomoru a potom sa začali krágľovať aj medzi sebou. To už vtedy viedol Komančov nový náčelník, napodiv Gruzínec, bývalý seminarista (vyhodený), v skutočnosti totálny manipulátor a sociopat. Niečo nepredstaviteľné.
„No dobre, to bolo na Východe, tam sú na také maniere zvyknutí už od čias Džingischána, cez Ivana Hrozného a Petra Veľkého a v podstate tam podobne bačujú dodnes… každých pár rokov sa na svojich železných mustangoch vyberú navštíviť nejakú krajinu,“ múdro poznamenal môj hosť. „Ale ako sa udomácnili u vás? Vy sa predsa rátate k tej civilizovanejšej časti Európy.“
„No, ako sa to vezme. U nás sa tiež uchytili a ich počet narástol, a to najmä počas hospodárskej krízy medzi prvou a druhou svetovou vojnou. Jeden takýto domáci Komanč už pred 95 rokmi v decembri 1929 kričal na zasadaní parlamentu: „… naším nejvyšším revolučním štábem je skutečně Moskva. A my se chodíme do Moskvy učit, víte co? My se od ruských bolševiků do Moskvy chodíme učit, jak vám zakroutiti krk. A vy víte, že ruští bolševici jsou v tom mistry!“
Po skončení druhej svetovej vojny prišla jeho chvíľa vyhrážky naplniť. S veľkou podporou svojich východných bratov prevzali aj u nás Komanči politickú moc. Ani tu pôvodne neboli veľmi početní, ale treba uznať, že boli organizovaní, s prísnou vnútornou disciplínou, vedeli dobre robiť propagandu aj dávať dokopy ozbrojené milície.
O Komančoch bolo dobre známe, že sa neštítia žiadneho spôsobu boja – a to nielen v politickom zmysle slova, ale mali blízko aj ku skutočným zbraniam. Držali sa hesla svojho Vodcu, že jeden muž so zbraňou ovláda 100 mužov bez zbrane. V krízových povojnových rokoch preto hneď obsadili tzv. silové ministerstvá – políciu, vnútro, súdnictvo, armádu.
„A to sa im podarilo bez boja? Veď predsa boli v menšine?“ prekvapene sa opýtal Winnetou.
„No mali by ste vedieť, že ten váš Veľký biely otec z Washingtonu, keď počas vojny potreboval pomoc vodcu východných Komančov, tak mu spolu so svojím anglickým priateľom nepriamo či priamo odklepli, aby si po vojne urobil okolo svojej krajiny sériu satelitných nárazníkových štátov. A tak sa i vďaka tomu v roku 1948 aj v našej vlasti dostali Komanči k moci.
„Ale predsa mi to celkom nesedí. Zdá sa, že je niečo pravdy na tom, čo som o vás čítal v akejsi encyklopédii, že vy už akosi tradične nechávate rozhodnúť o svojom osude predstaviteľov iných krajín. To my Apači sme za svoju slobodu stále bojovali. Aj s Komančmi.“
„Áno, my už máme akosi takú tradíciu, že o nás stále necháme rozhodovať niekoho iného. Ale, viete, má to svoje výhody… máme sa potom na koho sťažovať,“ musel som pokorne uznať.
„Ale vráťme sa ku Komančom. Po prevzatí moci, kto sa k nim pridal, získaval všetky výhody, kto im odporoval, toho trestali. Potom nasledovali fyzické likvidácie, zmanipulované procesy, zrušenie osobného vlastníctva výrobných prostriedkov, potlačenie nezávislej kultúry. Podarilo sa im zlikvidovať aj nezávislých roľníkov.“
„To ma neprekvapuje, Komanči boli aj u nás známi tým, že prepadali farmy a kradli kone. A nedalo sa pred ich vládou ujsť?“
„Mnohí chceli z krajiny odísť, priamo utekali cez hranice – tam ich Komanči lovili ako divokú zver.“
„No to je pravda, aj v tomto boli stále dobrí stopári a lovci, to im treba uznať.“
„No a nakoniec v roku 1960 dali aj do ústavy článok o vedúcej úlohe Komančov pri riadení celej spoločnosti.“
„Takže sa nadobro zabetónovali vo svojich pozíciách. Celkom chytré,“ poznamenal Winnetou.
„S osobitnou nenávisťou sa Komanči správali k cirkvám, najmä ku katolíkom. Tú našu gréckokatolícku sa dokonca pokúsili celkom zrušiť. Biskupi a mnohí kňazi skončili vo väzení, dlhoročných deportáciách a všemožnej forme perzekúcií. Laikom natláčali príslušnosť k inej cirkvi, ktorá k nim bola lojálna a mala svoju hlavu na Východe. Vyhlasovali síce pritom, že rešpektujú náboženskú slobodu, ale v podstate sa pretláčal ateizmus, ako vedecký svetonázor.“
„A prečo to vlastne robili?“ divil sa Winnetou.
„Pretože sa báli podstaty kresťanstva, teda ohlasovania dôstojnosti každého človeka ako Bohom milovaného tvora s rozumom a slobodnou vôľou, tvora vykúpeného Ježišom Kristom a vedomého si večnej zodpovednosti za svoje skutky. Tvrdili síce, že bojujú len proti skorumpovanej cirkevnej hierarchii a klerikalizmu (to znie v každej dobe dobre, to sa nosí ešte aj dnes), ale v podstate im vadilo to, čo je jadrom kresťanstva.
Na druhej strane, ak sa im podarilo niekedy využiť a skorumpovať hierarchiu, tak to hralo do ich karát. V podstate však tušili, že Cirkev a veriaci občania sú nebezpeční, pretože veria v akési vyššie ideály a sú ochotní sa za ne obetovať. Inštitúciu dokázali síce paralyzovať konfiškáciami, prenasledovaním, vydieraním a korumpovaním, ale viera ostávala v srdciach mnohých ľudí – tá sa nedá len tak jednoducho násilím vytrhnúť.“
„Tomu rozumiem – keď mi Old Shatterhand vysvetlil, v čom spočíva skutočné kresťanstvo, tak som pochopil, odkiaľ pramenila jeho láska k pravde, čestnosť, ale i odvaha pri boji s neprávosťou. Toto vadilo už vtedy niektorým bledým tváram (niekde som počul, že ich nazývali aj obielené hroby) i Komančom, ktorí sa s nimi spriahli. Ale predsa… ako sa im podarilo ovládnuť celý národ?“
„To je na dlhú debatu. Bol to taký koktejl zastrašovania, podnecovania prirodzených slabostí alebo uplácania benefitmi na úkor tých, ktorí sa nechceli prispôsobiť. Komanči pochopili, že musia staviť na morálny rozklad spoločnosti podnecovaním kolaborácie, kompromitácie a zľahostajnenia. Toto zadefinoval už Prvý veľký Komač, ktorý dal povel k útoku výstrelom zo zaparkovanej šífy, keď povedal: ‚Ak chceme zničiť národ, musíme najprv zničiť jeho morálku, a padne nám do lona ako zrelé ovocie.‘ Z veľkej časti sa im podarilo z obetí vyrobiť spolupáchateľov.
Čím viac ľudí bolo nejakým spôsobom skompromitovaných, tým ťažšie sa dala určovať zodpovednosť jednotlivých vedúcich Komančov. Preto aj naši Komanči začali do svojich radov narýchlo verbovať kadekoho – niekedy aj celkom schopných ľudí, ktorí v tom videli jedinú cestu k sebauplatneniu, niekedy aj obyčajných lúzrov, ktorým však dali legitimáciu a moc a tí sa stávali ešte väčšími rudochmi ako originálni a pôvodní Komanči. Viete, to je jednoduché pravidlo matematiky: Každé číslo je o to väčšie, čím viac núl má za sebou. A to platí nielen v matematike, ale aj v politike.“
„No dobre, ale kto vlastne potom komu vládol, keď sa tento kmeň tak rozmnožil, že presiakol celú spoločnosť?“ nechápal náčelník.
„No práve to… to sa nakoniec ukázalo ako slabosť. Nakoniec sa celý systém začal rozpadať sám od seba akýmsi zrútením dovnútra – začalo v ňom byť veľa nespokojných, dokonca nielen v mase ovládaných, ale aj v tejto rozšírenej komančskej partaji. Jedni boli nespokojní, lebo boli profesionálne schopní, a komančské zákony, na ktoré síce odprisahali, ale ktorým neverili, boli už aj pre nich samých na ťarchu.
Bolo to v kultúre, vo vede, v ekonomike, vlastne v každej oblasti. Potom tu bola masa papierových Komančov, ktorí boli v podstate slušní ľudia, ale zadovážili si legitimáciu, aby mali pokoj, alebo chceli pracovať v odvetviach, kde to bolo podmienkou. Tí skryto dúfali, že komančská vláda sa čoskoro skončí.
A potom tu bola masa indiferentných, ovládaných a frflajúcich, ale pasívnych a nakoniec malá skupina aktívnych protikomančských mysliteľov a bojovníkov, ktorí spisovali Charty, chodili na púte, nechávali sa mlátiť obuškami na námestiach, počúvali Slobodnú Európu a tlačili samizdaty. Očakávania všetkých týchto skupín zosilneli, keď sa náčelníkom Komančov na Východe stal človek, ktorý pochopil, že systém má tak veľa chýb, že je potrebné ho prestavať, teda perestrojiť.
A čo je zvláštne, tento Komanč dobre vychádzal aj s vaším Veľkým bielym otcom z Washingtonu; áno, s tým, čo za mlada hrával kovboja vo westernoch. A súčasne aj s naším vtedajším Bielym otcom z Ríma, ktorého tak volajú pre jeho oblečenie. Toho sa Komanči kedysi tak báli, že sa ho pokúsili zabiť priamo na jeho dvore.“
„Ale veď taký komančský systém sa nedá perestrojiť, to je lepšie rovno zbúrať,“ krútil hlavou môj hosť.
„Presne tak sa to aj stalo. A títo traja náčelníci tomu veľmi pomohli. Na jeseň v roku 1989 Nemci začali búrať najprv múr rozdelenia v Berlíne, ktorí tam Komanči postavili v roku 1961. Búrali ho a nikto nestrieľal. Ani Veľký brat z Východu, ktorý tam mal svoje vojská, ani domáci Komanči. To už bolo jasné, že sa niečo deje a že nastane reťazová reakcia. A naozaj, počas pár týždňov jedna po druhej začali vlády Komančov padať.
U nás sa to všetko začalo študentskými manifestáciami v Bratislave 16. a v Prahe 17. novembra 1989. Tú pražskú ešte Komanči surovo rozohnali, ale tým už definitívne nasrdili celý národ: nikto nevidí rád, keď mu policajti bezdôvodne surovo mlátia deti. A tak sa začali každý deň na námestiach schádzať nespokojní občania, štrngali kľúčmi a žiadali koniec vlády Komančov.“
„A čo sa stalo? Vari sa Komanči naozaj vzdali vlády bez boja a bez masakrov?“ nedôverčivo sa pýtal Winnetou.
„Nechce sa vám veriť, čo? Ale presne to sa stalo. Sami si odsúhlasili zrušenie článku ústavy o svojom vedúcom postavení v spoločnosti, podali demisiu a zvolili jednomyseľne za prezidenta svojho bývalého úhlavného nepriateľa, intelektuála a spisovateľa. Potom požiadali vojská Veľkého brata z Východu, ktoré tu boli 20 rokov dočasne umiestnené, aby sa vrátili domov.“
„Neuveriteľné. A čo za to chceli alebo dostali? Neverím, že jednoducho ušli do nejakej rezervácie, napríklad do Kórey alebo na Kubu. Ako všetky stepné národy s jazdou a lukostrelcami aj Komanči boli vždy najnebezpečnejší pri ústupe alebo fingovanom úteku.“
„Dúfali, že im bude zaručená beztrestnosť. A ani tí vedúci predsa len nechceli skončiť pred popravčou čatou ako vodca rumunských Komančov. A preto rýchle sľúbili, že odteraz už z nich budú dobrí Apači a že si zmenia aj čelenky a perá. A že ani my ostatní už nebudeme musieť všetci písať modrým perom. A to sa aj stalo. Komančský režim sme potom dokonca v zákonoch vyhlásili za zločinný, ale za celé desaťročia sme prakticky nikoho neodsúdili ako komančského zločinca.
Ako by sme aj mohli, keď aj pri prijímaní tohto zákona (zákon č. 125/1996 Z. z. o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému) stáli ako vrcholní demokratickí predstavitelia najvyšších inštitúcií starí Komanči. To je len obraz toho, ako sa Komanči veľmi rýchlo úspešne integrovali do nového spoločenského systému. Vlastne oni v ňom väčšinou zostali, len zmenili názov kmeňa, totem a farbu vlajky.
Ich predáci si dnes v pokoji užívajú výsluhové dôchodky a nahromadený lup z predošlého vládnutia, ktorý v rámci privatizácie preliali do nových biznisov. Ich potomkovia sú dnes bezúhonní veľkopodnikatelia, bankári, vrcholoví manažéri alebo politici rozložení naprieč celým spektrom.
Niektorí robia kariéru v Bruseli, kde sa v dojemnej zhode spájajú s neomarxistickými progresívcami, o ktorých sa hovorí, že sú ako melóny: navonok zelení, vnútri červení. Veď aj toť pred niekoľkými rokmi v srdci demokratickej Európy predseda Európskej komisie išiel odhaľovať pomník tomu bradatému autorovi Kapitálu a komančského Manifestu. Zaplatila ho (teda ten pomník) Čínska ľudová republika, najväčšia komančská rezervácia na svete.
Ale buďte si istý… 17. novembra, keď si budeme pripomínať štrnganie kľúčmi na námestiach spred 35 rokov, budú tam všetci dojemne hovoriť o budovaní demokracie a občianskej spoločnosti. Niekomu síce bude pritom trčať z tašky kosák a vo vrecku bude mať pre – každý prípad – kladivo… ale takto to už u nás chodí.
Ale viete, predsa to pred 35 rokmi boli krásne chvíle. Stáli sme v mraze na námestiach, cítili sme sa silní, jednotní a čistí, štrngali sme kľúčmi a spievali sme: ‚Sľúbili sme si lásku, sľúbili vravieť pravdu len, sľúbili sme si vydržať, sľúbili sme si nový deň.‘“
„Nerozumiem,“ krútil hlavou Winnetou, náčelník Apačov, „tak prečo ste to, čo ste si vtedy sľúbili, doteraz nedodržali?!“
Priznám sa, trochu sa ma tá jeho poznámka dotkla… asi celkom nechápe súvislosti… ale keď som sa práve chystal začať mu to vysvetľovať a kontextualizovať, tak naše posedenie prerušil rastúci ruch a krik zo Starého pľacu pod oknami, v ktorom sa vynímal hlas jednej miestnej kofy: „Ľudzički, to čij tot hačur? Takoj ho stadzi berce, šak mi tu ožira pukety gryzantenoch. Ta to na poražeňe take daco, to tu nebulo ani za Komančoch.“ (Po slovensky: Ľudkovia, komu patrí tento žrebec? Hneď ho odtiaľto odveďte, veď mi ožiera kytice chryzantém. Šľak ma z toho ide trafiť, také sa tu nedialo ani za komunistov.“)
„Uff, uff… môj Ilči,“ vyhŕklo z Winnetoua. „Úplne som zabudol, že som si pred domom zaparkoval mustanga… prepáčte… dokončíme debatu neskôr… ja už musím ísť. Ale vďaka za vysvetlenie… Ale aby som pravdu povedal… trochu ma to aj hnevá… Koľko sa my Apači musíme natrápiť na výskumných grantoch… no a títo Komanči… beťári… tí sa teda vedeli zariadiť.
„No tak zbohom.“
