Minule som bol pozvaný do Krakova na jednu konferenciu. Celkom dobrá téma – niečo o náboženskom rozmere európskej integrácie. V programe boli zaujímaví prednášajúci z Bruselu i Poľska, bývalí eurokomisári, premiéri a profesorské kalibre. Samému sa mi šoférovať nechcelo, tajomníka som nechcel odtŕhať od rodiny (aj tak to už robím často), a keďže som dobrodružný typ, tak som si povedal, že pocestujem vlakom.
Po logistickom prieskume som zistil, že hoci Krakov je len kdesi hen za Tatrami, tak z Košíc sa do neho najrýchlejšie dostanem cez Českú republiku. Vylúčil som teda romantické kratšie cesty s ešte romantickejšími názvami spojov ako „Turistický vlak“ Košice – Plaveč s prípojom na „Beliansky expres“ Plaveč – Muszyna a zvolil som dlhšiu, ale rýchlejšiu cestu. Zveril som sa do rúk Pendolina a Leo Expresu.
Ten posledný LE 411 na linke Bohumín – Krakov s odchodom 21.44 mi celkom vyhovoval, keďže prichádzal do Krakova pred polnocou a hotel bol blízko stanice. V Bohumíne som sa pohodlne usadil do prázdneho kupé a tak som sa zahĺbil do zborníka z minuloročnej konferencie, že o chvíľu som zadriemal hlbšie ako vtedy na popoludňajšom rokovaní.
Z tejto úvahy nad európskou integráciou ma vyrušil pritlmený ženský chichot. Kým som totiž takto hlboko uvažoval, do kupé stihli pristúpiť dve osoby: bradatý rehoľník v čiernom habite s kordou (to je ten františkánsky povraz namiesto opaska, takže to bol františkán konventuál) a mníška stredných rokov (u sestier je vek ťažko určiť) v hnedom habite, ktorý by som hádal na karmelitánsky, aj keď ma trochu miatlo, čo by asi robila klauzúrna karmelitánka vo vlaku.
No ale veď aj ony sa občas presúvajú, a keďže ešte nie sú celkom ako anjeli, tak musia cestovať nejakými dopravnými prostriedkami. Ani u muža som si nebol istý vekom pre okrúhle okuliare, akýsi hybrid medzi tradičnými „lenonkami“ a marketingovým produktom nedávnej prezidentskej kampane, a dlhú bradu, ktorá mu dávala výraz bikera v najlepších rokoch.
„Prepáčte, otče, asi sme vás zobudili,“ zaševelila s ohľaduplnosťou voči môjmu koláriku, tomu obdivuhodnému kúsku PVC, ktorý okoliu i nám pripomína náš duchovný stav. „Ale keď to sa nedá, tuná otec Maximilián je ako živá zbierka rehoľných vtipov,“ povedala ospravedlňujúco. „Poznáte rehoľnícke vtipy? Najčastejšie sú o tom, ako sa stretli a niečo riešia jezuiti a františkáni. V niektorých variantoch sa ešte pridáva do partie tretí reprezentant, buď nejaký benediktín, alebo dominikán. Ale akosi vždy v pointe z toho ako najchytrejší vyjdú františkáni. Ja už raz neviem prečo,“ chichotala sa ďalej.
No jasné. Ako východný biskup prsteň nenosím, takže si nemali ako všimnúť, že som vlastne Excelencia, no a ako jezuita nemám žiadne špeciálne oblečenie. Svätý Ignác nám povedal, že sa máme obliekať ako počestní miestni kňazi. To je dobrá rada, ale to nemal tušenia, čo všetko to môže znamenať. Ja som teda pre istotu ostal pri tom koláriku.
Pri zmienke o vtipoch o jezuitoch som však nezaprel svoju jezuitskú hrdosť – ale ani som hneď neprezradil svoju identitu – a trochu ironicky som odvetil: „No teda! Ako to, že neviete prečo? Ja to tuším… aj keď nechcem nikoho uraziť… ale vo vtipoch sú najchytrejší františkáni možno práve preto, že je to vymyslené, lebo je to vtip.“
Bradatý mních sa rozosmial na plné hrdlo: „To je dobrá odpoveď. Keby ste nemali ten kňazský kolárik, skoro by som si myslel, že ste nejaký jezuita.“
„Ale, otče, ako to myslíte? Keby nemal kolárik?“ prekvapene sa ozvala mníška. „Veď predsa kolárik ako vonkajší singulárny jav je kolektívnym označením objektívnej skutočnosti kňazského zasvätenia.“
„Tak ako hovorím. No veď povedzte pravdu, sestra, kedy ste naposledy videli jezuitu s kolárikom? Ale pravdu!“
„Ale ako sa tak môžete pýtať?! Viete dobre, že pred vojnou. Potom som už z kláštora nevychádzala. Ale nato, aby sme skutočne mohli seriózne hovoriť o jezuitoch a ich nosení či nenosení kolárikov, museli by sme sa obaja snažiť viac sa vcítiť do ich spôsobu prežívania svojho povolania.
Nemôžeme posudzovať nejaký jav, teda akýkoľvek fenomén oddelene od jeho ostatných súvislostí. Naša skúsenosť objektívneho vonkajšieho sveta môže byť jedine intersubjektívna, tzn. skúsenosť určitej plurality poznávajúcich indivíduí, ktoré spolu navzájom komunikujú. Preto je predpokladom niečoho takého skúsenosť týkajúca sa druhých indivíduí.“
„Aha, zasa sme pri tej vašej fenomenológii. Ja viem, že téma vášho doktorátu z Göttingenu bola O probléme empatie, aj to, že ste mali nárok na docentúru, ale starí nemeckí profesorskí baróni vyhlásili, že ženy by k takýmto akademickým stupňom nemali mať prístup, čo z vás úplne oprávnene mohlo urobiť radikálnu feministku, ale zasa neberte to všetko až tak vážne a osobne. A hovorte trochu ako normálny človek, nie ako filozofická encyklopédia, nech vám rozumie nielen tento otec tu, ktorý vyzerá celkom inteligentne, skoro akoby bol jezuita, ale aj ja. No vidíte, otče, ja jej rozprávam nevinné rehoľné vtipy, a ona ešte aj to obráti na filozofiu.“
„Ale, otče, viete dobre, že nemôžem inak. Pre mňa bola a je filozofia cestou, ktorá ma priviedla z tradičného rodinného judaizmu cez pubertálnu rebéliu, keď som sa hlásila k ateizmu, až ku hľadaniu zmyslu mojej osobnej existencie i zmyslu života a sveta na univerzitách. Neviem prečo, ale stále som bola presvedčená, ‚že na svete sme preto, aby sme slúžili ľudstvu… To možno urobiť najlepšie tak, keď človek robí to, do čoho prináša vlastné vlohy.‘ Ja som sa rozhodla rozvíjať svoje vlohy na filozofiu. Fenomenológia ma očarila a dala mi kľúč k poznávaniu sveta.“
„A čo ste našli za dverami, ktoré ste si otvorili tým kľúčom?“ pripojil som sa k debate, aby som sa trochu zapojil a nevyzeral ako nedouk vo fenomenológii (čo teda som… a riadne, ale načo to rozkrikovať).
„Ja viem, že ani fenomenológia nie je odpoveďou na všetky moje otázky. Ale po mojom prvom mentorovi profesorovi Husserlovi to bol Max Scheller, on sám tiež konvertita, ktorý mi ukázal smer. Od neho som sa naučila, že k zdrojom poznania patrí nielen vôľa a predstava, ale aj láska.
„Takže by sa dalo povedať, že ste cez filozofiu prišli k viere?“ opýtal som sa znova, aby som sa dostal k téme, ktorá mi je trochu bližšia ako filozofia.
„Samozrejme. Naraz akoby všetko išlo samo. Keď som konečne už ako tridsaťročná prečítala život svätej Terézie z Avily, tam som našla odpoveď hlbšiu ako u všetkých mojich dovtedajších profesorov. O pár mesiacov nato som požiadala o krst v Katolíckej cirkvi. Konečne som našla pravdu alebo posledný základ a zmysel života. Dovtedy som sa pohybovala najmä vo svete rozumu, teórie a racionálneho skúmania, a teraz som zažila hlboký kontakt so skúsenosťou ľudskej duše, ako ju jednoduchými slovami opísala „neučená“ karmelitánka z Avily.
Terézia mi ukázala viac ako všetci filozofi, ako kráčať do cieľa tou najkratšou cestou. Boh sám je jedinou Pravdou a Láskou. Cesta k jeho tajomstvu nevedie cez rozum, ale cez láskyplné darovanie sa jeho vôli. Tak ma Terézia priviedla k mystike a neskôr, keď som prekladala dielo svätého Tomáša Akvinského O pravde – Quaestiones disputatae de veritate, tak som sa dostala ku skutočne hlbokému ponoru do katolíckej teológie. Ale prepáčte, už veľa hovorím o sebe, akoby som ešte stále dávala prednášky na münsterskom Nemeckom inštitúte vedeckej pedagogiky.“
„Ja viem, že ani tam ste to nemali ľahké,“ ozval sa rehoľník. „Hoci ste sa teda nakoniec stali docentkou, po roku vás odtiaľ pre židovský pôvod vyhodili. Takže najprv zastavili vašu akademickú kariéru preto, že ste žena, potom, že ste Židovka. Nevadí, že ste kresťanka, stále ste Židovka. Zvláštne.“
„Je to komplikované, ako celý antisemitizmus,“ odpovedala. „Ako povedal pápež Pius XI., všetci skutoční kresťania sú duchovnými Semitmi. Ale možno aj vďaka tomuto ‚vyhadzovu‘ boj o moje miesto v tomto komplikovanom svete nakoniec vyhrala svätá Terézia a jej Karmel. V kláštore som konečne našla samu seba, svoje povolanie, svoj pokoj aj svoje nové meno – Terézia Benedikta od Kríža.
