Hii-ááá, hííí-áááá, hííí-áááá… rozliehalo sa aulou Fakulty veterinárneho lekárstva na Univerzite veterinárskeho lekárstva a farmácie v Košiciach. Okrem nezameniteľného zvuku oslieho híkania aj letmý pohľad na scénu v aule poskytoval značne bizarný až groteskný obraz. Na veľkoplošnej obrazovke učebne bežalo video, pravdepodobne z akejsi demonštrácie, so zástupom ľudí, ktorí čosi hlučne skandovali. Zdalo sa, že dej sa odohrával niekde na Blízkom východe – to sa dalo usudzovať podľa oblečenia, prostredia s palmami v pozadí i jazyka kričiacich, ktorý znel slovenskému uchu najpravdepodobnejšia ako arabčina. Pred skupinou asi dvadsiatich študentov usadených v polkruhovom auditóriu stál pri pódiu s osobným počítačom profesor Boulos Rafik Nasir z Jordánskej kráľovskej univerzity v Ammáne, hosťujúci na našej univerzite v rámci seminára z behaviorálnej ekológie v spolupráci medzi košickou a ammánskou ZOO.
Jeho asistent doktor Aziz držal v strede auditória na vôdzke oslicu, ktorá hlasito vydávala tento uši trhajúci zvuk a pritom nervózne mykala hlavou, podskakovala a kopala, po východniarsky povedané riadne „virgala“.
Neviem, aké máte skúsenosti so zlostne ručiacim a híkajúcim oslom, poťažne oslicou, ako v tomto prípade, ale decibely sú to teda riadne. Keď k tomu ešte ten dobytok začne aj kopať a mykať sa, tak je o zábavu postarané. Híkanie sa miešalo s nezrozumiteľnými pokrikmi z premietaného videa do navzájom sa prelínajúcej kakofónie. Časť študentov sa smiala, neviem či z oslice, či z chudáka asistenta, ktorý mal čo robiť, aby rozrušeného nepárnokopytníka ako-tak zvládal; niektorí si zapchávali uši, dve študentky museli s piskotom odskočiť, lebo ich skoro trafili kopytá poskakujúcej oslice.
Po chvíli profesor s trochu teatrálnym gestom stlačil na počítači pripojenom k videoprojektoru tlačidlo [STOP] a projekciu zastavil. V tej chvíli – akoby uťal – utíchlo nielen kričanie davu na obrazovke, ale aj hlučné híkanie zvieraťa v aule, ktoré mu konkurovalo. Oslica sa okamžite ukľudnila, sklonila hlavu ku košu so senom, spokojne si odtrhla ďalší trs a začala ho pomaly – takmer labužnícky – prežúvať. Keď sa celá situácia – aj tá ,v auditóriu – upokojila, profesor Nasir, sám bývalý odchovanec tejto univerzity ešte z čias, keď naše socialistické školstvo vítalo devízových študentov z arabských krajín, sa na študentov obrátil s celkom slušnou slovenčinou s miernym akcentom.
„Tak prosím… sami ste videli jej reakciu. A teraz prosím sledujte ďalej…“
Opäť pustil ďalšie video. Zobrazená scéna bola takmer identická, alebo aspoň veľmi podobná tej predchádzajúcej. Emocionálne vybičovaný dav, hlasno skandujúci, mávajúci nejakými zástavami, v rukách svetlice atď. Oslica na chvíľu zdvihla hlavu a pokojne sa vrátila k prežúvaniu. Profesor zosilnil zvuk projekcie, ale oslica neprejavila nijakú reakciu. V sene našla aj nejakú vysušenú žihľavu a s pôžitkom si ju prevracala na jazyku.
„Takže, milí kolegovia, ako vnímate obe scény na obrazovke? Vám sa možno zdá, že ide o identické spravodajstvo. Predpokladám, že to takto vnímate … pochopiteľne… nerozumiete po arabsky… Ale dobre, o chvíľu všetko vysvetlím, teraz pokračujme v našom experimente.“
Ďalší klik na počítači, ďalšie video na obrazovke. Muž za mikrofónom pri nejakom rečníckom pulte čítal nejaké vyhlásenie, opäť v nejakom blízkovýchodnom jazyku. Jeho hlas znel ako pri klasickom rečníckom prejave, teda mierne deklamačne, ale relatívne v štandarde politických príhovorov.
„Prosím, všimnite si reakciu našej oslice,“ s úsmevom sa obrátil na študentov profesor. Avšak nebolo si čo všímať: oslica síce zdvihla hlavu smerom k obrazovke, ale potom si ju opäť pokojne zaborila do koša s bylinami.
„Tak a teraz…!“ pokračoval profesor a klikol na ďalšie video. Pravdupovediac, na obrazovke bol ten istý politik, len s inou kravatou, teda asi pri inej príležitosti, ale zdá sa, že dokonca za tým istým rečníckym pultom, a tým istým deklamačným tónom pokračoval v prejave, z ktorého slovenskí študenti aj tak nerozumeli ani mäkké „f“. Oslica opäť zdvihla hlavu, pozrela sa na obrazovku, nervózne zakývala dlhými vztýčenými ušami a začala híkať. A nielen to. Ako sa mykla, trhla ohlávkou a potiahla asistenta doktora Aziza, ktorý pri tom trochu stratil rovnováhu, a keďže zakopol o kôš so senom, tak by sa bol natiahol, ako bol dlhý, keby sa nebol stihol zachytiť o roh katedry. Nakoniec ostal v grotesknej polohe v 45-stupňovom uhle, pričom sa jednou rukou držal katedry a druhou sa snažil udržať kopajúcu oslicu. To sa už študentské publikum celkom nepokryte bavilo na tejto blízkovýchodnej pedagogicko-gymnastickej vsuvke. Situáciu musel upokojovať profesor Nasir: „Ale, kolegovia, no tak… prosím, kľud!“
„Takže si to zhrňme. Čoho ste boli svedkami? No… tak napríklad Novák… opíšte experiment.“
Blonďavý študent sa prestal smiať a ešte stále s trochu rozjareným úsmevom konštatoval: „No, zdá sa, že táto oslica na niektoré vonkajšie impulzy, teda na hluk či ľudské rečové prejavy, kolektívne, ako aj izolované, reaguje veľmi podráždeným spôsobom, kým ostatné – navonok podobné – ju nechávajú ľahostajnou a kľudnou.“
„Čo je podľa vás dôvod týchto rozdielnych reakcií?“ opýtal sa profesor.
„Nemám potuchy“, priznal Novák.
„Ani nemôžete, keďže neviete po arabsky,“ usmial sa trochu šibalsky profesor. „Tak vám to vysvetlím. Prvé video bolo z akejsi demonštrácie, pri ktorej všetci kričali, nadávali jednému z našich ministrov, preklínali ho a nakoniec skandovali prianie smrti. Nepamätám už presne dôvod protestov, ale to je v podstate vedľajšie. Reakciu našej oslice ste videli.
Druhá scéna sa vám možno javí podobná, ale v skutočnosti ide o oslavné vítanie nášho futbalového mužstva, ktoré získalo bronzovú medailu na majstrovstvách Ázie – prvýkrát v histórii máme aj my nejakú medailu z futbalu. Takže aj tu je hluk a svetlice, krik a skandovanie, ale oslava a radosť. Mohli ste sa presvedčiť, že oslici je futbal ľahostajný, ostala bez reakcie. Podobná kombinácia bola pri prejave nášho politika. V prvom prípade išlo o čítanie volebného programu s patričnou emfázou na zvyčajné prísľuby prosperity atď. Oslica nereagovala. Nie je to predsa len nejaký obyčajný somár. Druhý prejav je smrteľná kritika ministra financií predchádzajúcej vlády s hrozbami trestného stíhania, obviňovaním z korupcie a s vyhrážkami najtvrdších sankcií. Reakciu oslice ste mohli skonštatovať aj vy… dúfam, že doktor Aziz si neublížil. Takže, Novák, čo by ste z toho vysvetlenia obsahu scén a rečí mohli dedukovať?“
„No, keby som to tak trochu pritiahol za vlasy, tak by som povedal, že oslica reaguje nielen na zvuky ľudského hlasu, ale ako keby dokázala rozlíšiť aj obsah. Nervózne protestuje pri negatívnych, agresívnych, nenávistných slovách.“
„Správne, Novák. A vedeli by ste sa pokúsiť aj vysvetliť tento jav?“
„No možno má nejakú negatívnu skúsenosť, napríklad že ju niekto bil alebo týral za súčasného nadávania, a tak sa v nej vytvoril nejaký typ rozpoznávania kľúčových slov a následného reflexu. Niečo na spôsob tzv. Pavlovovho reflexu.“
„Výborne, pán kolega, toto by bolo celkom logické vysvetlenie. Ale… je tu vždy nejaké ale. Takéto vysvetlenie totiž vychádza z predpokladu, že tento reflex je podmienený, teda že bol indukovaný skúsenosťou. A potom že kľúčové slová sú použité stále tie isté alebo je pri ich prednášaní použitá modulácia hlasu, gestá a iné prvky, ktoré môžu vytvoriť vnútorný signál schopný indukovať podmienený reflex. V tomto prípade to však tak nie je. Táto konkrétna oslica je síce čiastočne domestikovaná, ale rovnaké správanie sme zaznamenali aj u jej materskej skupiny divo žijúcich oslov v regióne medzi východným brehom Mŕtveho mora a sýrskou púšťou. Ide o typ osla ázijského ašdari, o ktorom sa dlho predpokladalo, že bol definitívne vyhubený už pred druhou svetovou vojnou, keďže posledné záznamy o jeho výskyte boli z roku 1927. Pred niekoľkými rokmi však bola objavená neveľká, ale životaschopná črieda voľne žijúcich jedincov v pohraničnom jordánsko-sýrsko-izraelskom vojenskom pásme. Pravdepodobne nedostupnosť tejto zóny pre bežnú populáciu prispela k prežitiu tejto malej skupiny tohto poddruhu nazývaného niekedy aj osol sýrsky, Equus hemionus hemippus. U tejto izolovanej skupiny môžeme teda úplne vylúčiť vplyv ľudského faktoru. Tú istú vlastnosť teda pozorujeme aj v tomto endemickom druhu, ktorý obýva veľmi konkrétne, špecifické územie a ktorý pravdepodobne pochádza z veľmi obmedzenej základnej skupiny pôvodných predkov.
Ale skúsme aj nasledujúci experiment. Pán kolega, skúste, prosím, pekne po slovensky, bez zvýšeného hlasu alebo nejakých gest, teda tak, ako sa rozprávame teraz, namiesto odpovede začať mi nadávať, urážať ma, ak chcete, tak oplzlo, prípadne podľa vlastnej fantázie čo najsprostejšie a najnenávistnejšie …. Môžete aj po východniarsky.“
„To by som si v živote nedovolil, pán profesor, ja to nemám ani v povahe, ani v slovnej zásobe,“ ošíval sa Novák.
„Ale no tak, pán kolega, máte nielen moje dovolenie, ale priam akademický príkaz… veď nejaké tie nadávky predsa poznáte… netvárte sa, že nie… prekonajte sa, prosím… v mene vedy… obetujte sa trochu… ale bez gest a súčasne aj bez osobitnej modulácie, hlasu, aby sme vylúčili vašu teóriu o pôvode reakcie našej oslice, prosím.“
„No dobre,“ začal Novák, „tak vám chcem povedať, že ste jeden praobyčajný (píííp)… taký sprostý (píííp)… že aj priemerný (píííp)… je popri vás génius. Ste jeden (píííp) po… … syn. Najlepšie by bolo, keby ste hneď zdochli a neotravovali náš životný priestor, ste obyčajná nula, horšia ako psie (píííp)… na chodníku, že si o vás nechcem ani podrážky zašpiniť.“
Ďalej sa už Novák nedostal, pretože napriek relatívne monotónnemu hlasu jeho prejavu a žiadnej vonkajšej gestikulácii oslica už pri druhej nadávke začala zúrivo híkať a vrtieť sa. Nakoniec chytila do papule kôš so senom a tak ním mykla, že plastový kôš letel smerom k Novákovi a vrazil mu do holene, teda na dosť citlivé miesto, takže študent prekvapene vykríkol „auuu“, chytil sa za udreté predkolenie a prestal nadávať.
Keď stíchol Novák, stíchla aj oslica. Trvalo o niečo dlhšie, kým stíchli aj smejúci sa kolegovia. Doktor Aziz sa usmieval tak trochu škodoradostne, že neostal jedinou obeťou rozhorčenej oslice.
„Takže, milí kolegovia… myslím, že môžeme dnešný experiment považovať za overený a ukončený. Máme pred sebou osobitný druh somára. Somáre z tejto našej vzácnej podskupiny somára ázijského sa vyznačujú tým, že citlivo reagujú na nenávistné prejavy, zlorečenia a preklínania, na to, čo sa teraz nazýva hate speech, a na iné formy nenávistného prejavu. Je úplne jedno, v akom jazyku a akým tónom sa tieto prejavy prednášajú, tieto somáre to vždy rozpoznajú a protestne reagujú.
Ako iste viete, náš predmet behaviorálna ekológia rieši vzťah medzi prostredím, v ktorom sa živý organizmus nachádza, a správaním, ktoré sa pod týmto vplyvom vonkajšieho prostredia mení, adaptuje. K tejto zmene dochádza na úrovni jedinca, sociálnej skupiny či populácie pod vplyvom adaptácie správania na tieto vonkajšie faktory, ktoré môžu byť ako biotické, tak abiotické. Dôležité je poznanie, že tieto formy správania nie sú charakteristické pre celý druh, ale len populácie obývajúce územia s rovnakými či podobnými charakteristikami prostredia. V našom konkrétnom prípade na vysvetlenie a aby som vám trochu uľahčil hľadanie správnej odpovede na otázku o dôvode tohto správania našej oslice, tak len naznačím, že výskum mitochondriálnej DNA skúmaných jedincov s týmto osobitným spôsobom správania a citlivosti na zlorečenie a preklínanie nás priviedol k uzáveru, že ide vo všetkých prípadoch o potomkov jednej oslice, ktorá žila približne pred 3 300 rokmi. Takže… je vám to jasné?“
Profesor Nasir sa spýtavo pozrel na študentov. Všetci nechápavo krútili hlavou, že im nič nie je jasné. Teda nie celkom všetci – jedno z tých dvoch dievčat, ktoré sa len tak-tak vyhli kopancom oslice, naraz vyhŕklo: „No nie! Skutočne? … Balámove oslica?! To je úžasné!“ Mimochodom, táto slečna je inak dcérou gréckokatolíckeho farára zo Zemplína a členkou Kolégia svätých sedmopočetníkov v Košiciach.
„Správna odpoveď, kolegyňa“, pochválil ju profesor Nasir.
Ostatní študenti ďalej nechápavo pozerali striedavo na našu kučeravú študentku, na profesora a na oslicu.
„No, tak to kolegom vysvetlite, vidím, že ich biblické znalosti sú poslabšie,“ povzbudil ju profesor. „Ach, tí dnešní kresťania…“ povzdychol si pritom útrpne popod nos.
„No, ja som kedysi túto tému mala ako otázku na biblickej olympiáde na základnej škole. Ide o príbeh z Biblie, z Knihy Numeri, alebo ak chcete, tak zo Štvrtej knihy Mojžišovej. Detaily si môžete nájsť aj na Googli v biblickom vyhľadávači, ale ide o príbeh z obdobia, keď izraelský ľud obsadzoval svoju zasľúbenú zem, vtedajší Kanaán, a bojoval pri tom s miestnymi kráľmi. V podstate je to o tom, že Balák, jeden z miestnych pohanských kráľov v Moabskom kráľovstve, zavolal mezopotámskeho proroka Baláma, aby vyriekol kliatbu nad Izraelitmi, aby ich preklial, aby im zlorečil a aby boli takto odstránení a porazení. Dnes by sme to zaradili do kategórie hybridnej psychologickej vojny s pokusom o použitie ezoterických okultných praktík. Za to, že to spraví, mu ponúkal obrovské bohatstvo. Balám, hoci vedel, že Boh mu zakazuje, aby preklínal jeho ľud, ulakomil sa na sľúbenú odmenu a vybral sa na cestu, aby sa pokúsil ľudí prekliať. Na tejto ceste sa mu z Božieho poslania stavia do cesty anjel, Boží posol, ktorý mu bráni v ceste za zlorečením. Balám nemá schopnosť ho vidieť, ale vidí ho jeho oslica, na ktorej cestuje. Táto odmieta ďalej niesť svojho pána, odbočuje do poľa, pritláča ho k múru – za čo ju jej pán mláti palicou, čudujúc sa tejto jej neobyčajnej neposlušnosti. Príbeh pokračuje tak, že nakoniec Boh obdaril oslicu schopnosťou hovoriť a tá sa ozvala Balámovi: „Čo som ti urobila, že si ma už tri razy bil?“ Nakoniec Pán otvoril Balámovi oči a ten zbadal, že na ceste stojí Pánov anjel s vytaseným mečom v ruke a zakazuje mu, aby pokračoval v ceste s úmyslom zlorečiť a preklínať, ale prikazuje mu, aby práve naopak zvolával požehnanie a dobrorečenie. Všeobecne sa tento príbeh vysvetľuje ako ukážka toho, že niekedy aj nemé zviera môže byť inteligentnejšie, múdrejšie v rozpoznaní dobra a zla ako lakomstvom zaslepený človek, ktorý je ochotný kvôli peniazom konať aj zlo a ešte sa pritom hnevá na toho, kto mu v tom chce brániť.“
„Výborne, pani kolegyňa. Takže aby som to zhrnul, v jordánskych vedeckých kruhoch sa domnievame, že z tejto pôvodnej Balámovej oslice ostala v endemitskej skupine osla sýrskeho Equus hemionus hemippus zachovaná schopnosť rozoznať nadávanie, preklínanie a zlorečenie v akejkoľvek forme a jazyku, pričom reakcia je jednoznačná: snaha prekaziť takéto počínanie. Nie je jasné, akým spôsobom sa táto schopnosť preniesla na potomkov a prečo sa nepreniesla aj schopnosť rozprávať a vysvetliť tak dôvody svojho správania, ako to urobila Balámova oslica.
V každom prípade sme mnohými experimentami overili, že citlivosť našej oslice na nenávistné reči, zlomyseľnosť a preklínanie je neomylná, nepodplatiteľná – proste univerzálna. V rámci získavania finančných prostriedkov na chod našej univerzity sme si preto zadovážili ďalšie exempláre tohto druhu somárov, rozvinuli sme ich chov a teraz ich aj v rámci tohto môjho európskeho turné ponúkame do televíznych a rozhlasových redakcií a do redakcií časopisov, ale aj do parlamentov a iných verejných inštitúcií s tým, že takéto oslice by mohli slúžiť ako bezchybné indikátory nenávistných prejavov a mohli by tak prispieť ku skultúrneniu vyjadrovania v mediálnom i politickom prostredí.
Žiaľ, doteraz nám zo všetkých inštancií odpovedali, že v nich už majú dosť vlastných kmeňových zamestnancov a nepotrebujú tam žiadneho ďalšieho. Niekedy z odpovedí nie je celkom jasné, či tým mysleli zamestnanca, alebo somára. Skúšali sme to aj na Slovensku, v úrade, ktorý radšej nebudem špecifikovať, ale aj tam nám povedali, že tento osobitný poddruh somára tam nepotrebujú, pretože si na splnenie požadovaných úloh vraj vystačia so svojimi členmi a zamestnancami, prípadne s tlačovým oddelením.
V každom prípade z tejto skúsenosti a zo skúsenosti Balámovej oslice, zakladateľky somárskeho rodu, z ktorého pochádza aj táto naša oslica, môžeme dôjsť k nasledujúcemu poučeniu.
Keď sa ozvete voči nenávistným rečiam, keď sa voči nim ohradíte, keď začnete rozhorčene či od bolesti až híkať nad toľkou zlobou, hlúposťou a škaredosťou, alebo ak budete chcieť takéto nenávistné prejavy zastaviť či inak ich prekaziť, rátajte s tým, že vás budú považovať za somárov, prípadne vám vynadajú a budú vás mlátiť palicou ako pôvodnú Balámovu oslicu, pra-pra-pra-… prababičku tohto nášho exemplárneho nepárnokopytníka, ktorého chcem ponúknuť pre vedecké účely miestnej veterinárnej univerzite. A môžete rátať aj s tým, že si len ťažko nájdete miesto v istom type úradov alebo redakcií.“
No a potom zazvonilo, nasledovala prestávka, profesor Nasir s asistentom Azizom spolu so svojou zvláštnou oslicou opustili aulu, keďže o hodinu mali mať ďalšiu prednášku, tentokrát na Ústave biologických a ekologických vied Univerzity Pavla Jozefa Šafárika.
Alebo inak povedané: „A potom sa ozval zvonec a tomuto apokryfu je koniec.“
