20. máj je v kalendári Rímskokatolíckej cirkvi spojený s menom svätého františkána Bernardína Sienského, reformátora rádu, muža, ktorý napriek telesnej slabosti sa stal jedným z najvýraznejších kazateľov 15. storočia a ktorému za oduševnené hlásanie evanjelia v rodnej zemi právom patrí prívlastok Apoštol Talianska.
Bernardín Albizzeschi sa narodil 8. septembra 1380 v toskánskom mestečku Massa Marittima neďaleko Sieny. Skoro osirel, a tak ho vychovávali príbuzní. Už v jedenástich rokoch ako mimoriadne a všestranne nadaný začal štúdium v Siene. Keď v roku 1397 vypukla morová epidémia, štúdium prerušil a celé štyri mesiace sa venoval ošetrovaniu chorých v Nemocnici Santa Maria della Scala. Po vyčerpávajúcej službe vážne ochorel a niekoľko mesiacov bojoval o život.
Po uzdravení v roku 1403 vstúpil do rehole františkánov, presnejšie jej vetvy observantov, ktorá sa prísne držala troch evanjeliových rád. O rok neskôr prijal kňazské svätenie.
Dvanásť rokov žil v utiahnutosti v kláštore vo Fiesole, kde bol vrátnikom. Mal slabý a chrapľavý hlas, a tak málokedy kázal. No v roku 1417 sa stal zázrak: hlas mu zosilnel a získal zvláštnu, prenikavú silu. Odvtedy cestoval po celom Taliansku a kázal na námestiach i v kostoloch. Na jeho kázne prichádzali tisíce ľudí: ženy, roľníci, remeselníci, ba aj šľachtici a mestskí úradníci.
Bernardín bol schopný rečniť tri až štyri hodiny denne, niekedy aj 50 dní po sebe, ako to urobil napríklad v Siene v roku 1425. Jeho kázne boli priame, obrazné a v jazyku ľudu. Nepožadoval len zbožnosť, ale aj konkrétne činy: apeloval na usporiadaný rodinný život, čestné obchodovanie, zachovávanie sviatkov a odpor voči hriešnym praktikám ako hazard, nemravnosť, rúhanie, čarodejníctvo či úžera.
Všestranne zdatný františkán sa neobmedzoval len na duchovné výzvy. Pomáhal uhášať spory medzi talianskymi mestami, zmieroval rozdelené rodiny, podporil vznik banky pre chudobných, čím výrazne zabojoval proti úžere. Ponúkali mu biskupské stolce v Siene, Viterbe, Ferrare aj Urbine, no on ich odmietol, aby mohol zostať kazateľom. Jeho obľúbenosť viedla k tomu, že už za života ho uctievali ako svätca. Za priateľov mal najznámejších humanistov tej doby. Jedným z jeho žiakov bol neskorší svätec Ján Kapistránsky, ktorý ho významnou mierou podporoval v jeho diele.
Ako generálny vikár observantov od roku 1437 svojim rehoľným bratom pomohol rozšíriť prísnu vetvu františkánov z niekoľkých desiatok na viac ako 4 000. Založil a obnovil stovky kláštorov, vysielal misionárov až do Ázie a podieľal sa na pozývaní východných delegácií na Florentský koncil.
Zvláštnu úctu prechovával k Najsvätejšiemu menu Ježiš. Šíril symbol IHS (z gréckeho ΙΗΣΟΥΣ), umiestňujúc ho na domy, verejné budovy i kazateľnice. Niektorí ho za to obviňovali z herézy, ale pápež Martin V. ho v Ríme verejne obhájil a požiadal, aby kázal 80 dní po sebe. Svojím zápalom si získal celé Taliansko a výrazne pomohol s obnovou Katolíckej cirkvi.
V roku 1442 sa vzdal úradu generálneho vikára, aby sa mohol naplno venovať misiám. Cestoval po Neapolskom kráľovstve, hoci ho už trápili choroby. Zomrel 20. mája 1444 vo veku 63 rokov v L’Aquile a bol pochovaný v tamojšej bazilike, ktorá dnes nesie jeho meno. Hovorí sa, že jeho hrob krvou protestoval proti rozdeleniu mesta, až kým nedošlo k zmiereniu.
Pápež Mikuláš V. ho kanonizoval už v roku 1450, iba šesť rokov po smrti. Stal sa patrónom kazateľov, komunikácie, reklamy, ľudí s chorobami pľúc a závislých od hazardu. Jeho meno nesú školy, mestá a vrchy od Talianska cez USA až po Filipíny.
Ignác z Loyoly si 100 rokov po Bernardínovej smrti zvolil znak IHS, Bernardínov erb, za symbol Spoločnosti Ježišovej, jezuitského rádu.
Bernardín Sienský bol kazateľom, ktorý sa nebál pomenovať hriech, ale zároveň ponúkal cestu von. Nebol bez chýb, niektoré jeho postoje dnes pôsobia kontroverzne. No v kontexte svojej doby bol hlasom obrany dôstojnosti človeka, svätosti manželstva, zodpovednosti za rodinu a viery v živého Krista.
Svätý Bernardín Sienský, oroduj za nás!
