Uprostred Vianoc všade okolo nás svietia malé betlehemy – papierové, sadrové, plastové, drevené. Niekde sa pasú milučké kravičky, inde ovečky driemu v maštali vedľa oslíka s veľkými ušami a kúsok ďalej mladí pastieri veselo kráčajú krajinou.
Nad tým všetkým sa vznáša nejeden roztomilý, kučeravý anjel. Betlehem je pre nás symbol pokoja, tepla a svetla. Svieti nám v obývačkách a v kostoloch, pripomína nám príbeh, ktorý sme spoznali ešte skôr, než sme sa naučili čítať prvé písmená.
Pred pár dňami som sa tam ocitol. V Betleheme. Nie pri drevenom vyrezávanom betleheme ani pri tom hranom na vianočných trhoch. Nie medzi elektrickými svetlami ani zvukmi kolied miešajúcich sa s vôňou vareného vína a vyprážanej cigánskej.
Betlehem je od nás, ľudí zo Západu, oddelený vysokým betónovým múrom, ktorý ako hranica dvoch svetov rozdelil priestor pokoja a chaosu. Dnes sú tam zväčša prázdne cesty a ešte prázdnejšie hotely.
Náhodní turisti blúdia ulicami a nechávajú za sebou pár minutých šekelov a fotografie na Instagrame. Na stoloch v miestnych fastfoodoch sú jedinými hosťami muchy hodujúce na jahňacích špízoch. Obsluha čaká na pútnikov, ktorí prídu navštíviť miesto narodenia Spasiteľa.
Za týmto betónovým múrom, stráženým mladými izraelskými dievčatami držiacimi v rukách americké samopaly, tam, v krajine vyľudnených hotelov, som navštívil sirotinec, ktorý miestni nazývajú Crèche – kolíska detí. Tri milosrdné sestry, jedna z nich zo Slovenska, sestra Františka, sa už niekoľko rokov starajú o tých, ktorí nemajú domov.
Sestra Františka predtým pracovala na gynekologickom oddelení v Bratislave, no cítila, že toto nie je všetko, až sa ocitla uprostred Betlehema, v misii, ktorá nemá nič spoločné s idylickým obrazom narodenia v útulnej jaskyni.
Betlehem, mesto, kde sa narodil príbeh o láske a svetle, je zároveň miestom, kde ľudské životy ešte dnes balansujú na hrane prežitia. Vojenský múr oddelil komunity, obmedzil pohyb, zamkol možnosti a paradoxne tak aj deti, pre ktoré niet miesta vo vlastných rodinách, sa ocitajú pod ochranou sestier. Tento sirotinec nie je turistická atrakcia, je to skutočný domov pre opustené deti, ktoré by inak neboli.
Vošli sme cez ťažké olovené dvere a vstúpili do dvora. Na vstupnej chodbe boli presne zoradené detské odrážadlá. Zabočili sme do jednej z izieb, ktorá bola plná detských postieľok zoradených ako postele vojakov v šíku – naľavo aj napravo. Na postieľkach plyšové hračky, veľa hračiek.
Nič nie je hrozivejšie ako detská izba plná plyšových hračiek, srdiečok a veselých, usmievavých tváričiek bábik. Všetok tento úsmev hrozivo predpovedá absenciu živého človeka. Sadli sme si na jednu z detských postelí a vypočuli si jeden z betlehemských príbehov.
Neodohral sa kedysi dávno v minulosti. Odohráva sa aj dnes, možno práve teraz, keď čítaš tento text a tráviš koláče zo štedrovečernej hostiny. Otec alebo strýko či blízky príbuzný znásilní ženu – vlastne slovo žena nie je úplne adekvátne – znásilní mladé dievča. Má okolo trinásť až štrnásť rokov.
Dievča otehotnie a ako nevydatá pošpiní česť celej rodiny. Nič sa nedá robiť, či je to vlastná dcéra alebo len neter, musí zomrieť. Ona aj to dieťa. A tak ich nájdu mŕtve kdesi medzi vyhodenými plechovkami Coca-Coly a iných plastov. Tento zvyk nie je importom zo Západu. Toto je Betlehem.
Okrem krutých otcov a strýkov sú tu aj tri sestry – milosrdné sestry. Jedna je Slovenka, sestra Františka. A táto sestra ukrýva tehotné dievčatá, ktorým sa podarilo svoje rodinu pošpiňujúce tehotenstvo zatajiť. V siedmom mesiaci, kým bruško ešte neprerazí mlčanie a neprezradí túto nehoráznosť, nový život – dieťatko – v nemocnici vyberú cisárskym rezom a matka sa s ním už nikdy neuvidí. Dieťa zostane v sirotinci a matka sa vráti späť do rodiny.
Raz sa stalo, že po jedno z takto odložených detí sa mladá mamička aj s celou rodinou vrátila. Sľúbili, že ho prijmú, len nech si ho môžu zobrať. Sestry dieťa matke skepticky vrátili. Matka ani dieťa cestu domov neprežili a česť rodiny bola očistená.
Iné deti sem priniesli samotní Betlehemčania. Jedno našli v igelitke pri smetiakoch, druhé ležalo uložené v pneumatike za mestom. Teraz okolo nás pobehujú a pýtajú sa na ruky.
Bolo ich tam možno päťdesiat, od novorodencov po predškolákov. Niektoré sa smiali, iné plakali, niektoré sa len potichu pozerali okolo seba a tlačili sa k nám. Sestry nevedia vždy zabezpečiť všetko, čo by deti potrebovali, ale poskytujú to, čo je najvzácnejšie: čas, prítomnosť, dotyk a trpezlivosť. A život.
Sestra Františka nám povedala, že najťažšie na tom všetkom nie je pohľad na zúbožené bábätko, ktoré im niekto v krabici položí pred dvere. Najťažšie je po šiestich rokoch starostlivosti o tohto človeka tie isté dvere, pred ktorými ho našli, zatvoriť.
Môžu ich mať iba do šiesteho roku života, potom musia ísť preč. Dievčatá sa nikdy nevydajú, keďže nemajú rodinu, ktorá je v Betleheme na vydaj nevyhnutná. Chlapcom takisto žiaden otec nevestu neprivedie, a tak neostáva nič iné, iba si nájsť inú sirotu. Zranený človek môže nájsť iba zraneného človeka.
Niekedy si hovorím, že to nie je ďaleko od nás. Možno všetci nosíme v sebe malú izbu plnú plyšových hračiek, ktoré majú zakryť ticho. Každý z nás má svoju starú igelitku, v ktorej leží niečo, čo nechceme ukázať. Každý má pneumatiku za mestom, kde ho nikto nehľadá, keď sa stratí.
Možno preto je dobré vracať sa k Betlehemu. Nie kvôli nostalgii, ale preto, že v tom malom dieťati môžeme nájsť to, čo sme sami stratili. Miesto, kam patríme bez podmienok. Miesto, kde sa môžeme prestať tváriť, že to všetko zvládame. Miesto, kde dospelosť neznamená sebestačnosť a kontrolu.
Betlehemský príbeh nezačína v paláci, ale v maštali. Nie preto, aby bol kontrast, ale preto, aby sa dalo vstúpiť aj vtedy, keď nemáš nič na ukázanie. A ak je pravda, že dieťa treba prijať, možno to neznamená len cudzie deti. Možno to znamená čosi oveľa bližšie k tebe. Plač, ktorý už dávno nie je počuť. Plač spoza múru, ktorý chráni pohodlný život.
Deti v Betleheme sa ti môžu zdať ďaleko. Všetko, čo chcú, je byť zdvihnuté na ruky. Byť zdvihnutý na ruky – kto by po tom netúžil. Nechať sa zdvihnúť… ale kým? Naša nádej začína tým, že sa necháme niesť ako deti. Nádej začína až vtedy, keď sa necháme nájsť.
