Niekedy mám pocit, že toto blahoslavenstvo je práve to, ktoré sa nám akosi najviac nedarí. Stále sme to my kresťania, ktorí sa musia v niečom neustále rýpať. Nebol to práve nedávno zastrelený Kirk, ktorý nenechal študentov amerických univerzít na pokoji? Pochodujeme za život, meníme ústavu a hlavne – nedáme pokoj.
A pritom práve pokoj je to, čo dnešný svet tak urgentne potrebuje. Nárast depresií a samovrážd, rýchlo sa meniace hodnoty a neistá budúcnosť – to všetko je neuveriteľnou záťažou pre dušu každého človeka. A on predsa nepotrebuje ďalšiu kritiku či odboj.
A tak sa aj u nás rozmáhajú kurzy meditácie a mindfulness, ktoré čerpajú od východných majstrov pokoja – z múdrosti starej Číny, Japonska či Indie. A so skríženými nohami a s pomalou harmonickou hudbou prichádza aj pokoj a moja vyrovnanosť – napriek tomu, že mi sused parkuje na mieste, kde som dvadsať rokov stál ja; napriek tomu, že sa mi nedarí v práci alebo sa mi rozpadá manželstvo.
A my kresťania? Od krížových výprav cez inkvizíciu až po dnešných pro-liferov pred nemocnicami stále sa neustále rýpeme všade a do všetkého. Práve kresťania boli tými, ktorí vždy vedeli narobiť poriadny nepokoj. Radšej než reč o blahoslavenstvách si volia Krista, ktorý im nepriniesol pokoj, ale meč (Mt 10,34).
Na rozdiel od sekulárneho človeka je predstava o pokoji v Cirkvi trochu iná. Kým moderný človek vníma pokoj ako deformovanú formu tolerancie, ktorá hovorí: „Doma si mysli, čo chceš, ale tam vonku rešpektuj moju slobodu a nechaj ma žiť,“ kresťania sa zdajú byť tými, ktorých povolaním je byť otravní.
Či už križiak na koni, ktorý mal v jednej ruke kríž a v druhej meč (ťažko povedať, ktorému veril viac), alebo kazateľ, ktorý ti v nedeľu pripomenie, že aj keď si si myslel, že si v pohode, vlastne nie si. Alebo moderný aktivista, ktorý stojí s transparentom a nedá ti pokoj, kým si nepoložíš aspoň jednu nepríjemnú otázku o živote.
Takže na začiatku treba povedať narovinu: kresťania nikdy neboli majstri „pokojného spolunažívania“. Oni sú skôr majstri v tom, že ťa vyvedú z komfortnej zóny. Pokojne ti klepnú po ramene, keď si myslíš, že máš všetko vyriešené, a pripomenú: „Človeče, zabudol si na dušu.“
Toto „otravovanie“ malo tradíciu dávno pred kresťanmi. Bol to Sokrates, ktorý tvorbu nepokoja chápal ako svoju hlavnú pracovnú činnosť. Sám sa prirovnával k ovadovi, otravnému hmyzu, ktorý svojimi otázkami neustále bodá občanov Atén.
Sokrates tvrdil, že provokuje aténskych občanov podobne ako ovad, aby mysleli, spochybňovali svoje názory a zapájali sa do filozofického skúmania. Tak ako kôň, ktorý sa bez ovadovho žihadla stáva letargickým, tak aj Atény by chradli bez jeho nepríjemných a – povedzme to priamo – otravných otázok. Dnešní Kirkovia či iní aktivisti mu nesiahajú ani po päty. Predstav si, že si ideš kúpiť v sobotu na trh čerstvé pečivo a zopár bio paradajok, a namiesto toho dostaneš poriadne tvrdé spytovanie svedomia. A napriek tomu sa stal práve Sokrates jednou z najpodstatnejších postáv západného myslenia.
Je jasné, že všetci chceme pokoj. Nielen že ho chceme, ale nato, aby sme dokázali viesť dobrý život, pokoj dokonca potrebujeme. Svätý Serafim Sarovský išiel ešte ďalej a povedal: „Získaj vnútorný pokoj a tisíc ľudí okolo teba bude spasených.“ Ale čo to vlastne znamená? Svet si pokoj často predstavuje ako gauč v obývačke: televízor, chipsy, pivo, nikto ma neruší. Lenže kresťanský pokoj nie je gauč. Je to skôr budík, čo ťa zobudí o piatej ráno. Najprv by si ho najradšej hodil o stenu, ale potom vieš, že ak vstaneš, deň bude stáť za to.
Preto aj Ježiš povedal: „Neprišiel som priniesť pokoj, ale meč.“ Nie že by chcel rozdávať sekery a začínať vojny, ale chcel povedať: „Nebudem vám maznať egá. Budem rezať tam, kde treba.“ A tam, kde sa reže, tam to bolí. Taký pokoj nie je lacný.
Každý poznáme, aký krehký je pokoj. Stačí, že sused začne v nedeľu o siedmej ráno vŕtať, a z pokojného kresťana je zrazu prorok spravodlivého hnevu. Alebo v rodine – vieš, ako rýchlo sa vie večera zmeniť na vojnové pole. Pokoj nie je niečo, čo máš raz a navždy.
Pamätám si z detstva, že keď som urobil nejaký priestupok, spolu s hnevom mojich rodičov aj celý svet okolo mňa bol zrazu akýsi šedý. Všetko, čo som mal rád, všetky knihy a hračky stratili svoju farbu, stali sa mŕtvymi objektmi. A potom, keď prišlo odpustenie, všetko bolo znova farebné. To je pokoj: návrat do objatia.
Tu sa mýli aj svet. Svet si myslí, že pokoj znamená, že sa nikto nehádže, nikto neprotestuje, nikto nič nerieši. Lenže to nie je pokoj, to je ticho cintorína. A tam sa pokoj nevyjednáva – tam sa proste mlčí.
Kresťanský pokoj je iný. Taký, že keď sa hádame, nakoniec si pripijeme. Keď sa pobijeme o názory, stále si podáme ruky. Keď vieme, že aj keď sme úplne rozdielni, tak patríme k sebe.
Pokoj je teda skôr improvizácia než nejaký dokonalý plán. Skôr skeč než opera. A kresťania, ktorí pôsobia, že stále niečo rozbíjajú, vlastne iba skúšajú nacvičiť túto improvizáciu. Lebo vedia, že raz príde scéna, kde sa už nikto nebude hádať a kde všetko konečne bude dávať zmysel.
Blahoslavení otravní
Takže, keď čítame „Blahoslavení tvorcovia pokoja“, nemyslime na meditujúcich mníchov kdesi na kopci uprostred krásnej prírody, sprevádzaných ľubozvučným potokom a štebotom vtákov. Myslime na tých, čo nedajú pokoj. Čo ťa vyrušia, čo ťa nahnevajú, čo ti vlezú do života s otázkou, ktorú si nechcel počuť. Lebo iba tak ťa dokážu vytiahnuť z tvojej bubliny.
Blahoslavení sú teda aj tí, čo stoja pred parlamentmi, kričia na námestiach alebo sa hádajú pri rodinnom stole – ak to všetko robia preto, aby sme sa nakoniec dokázali zmieriť.
A práve tu je ten paradox: pokoj vždy prinášajú tí, čo najprv narobia nepokoj. Lebo len taký pokoj je Pokojom.
