Známa anekdota spomína detektíva Sherlocka Holmesa, ako sa raz spolu s nerozlučným kolegom Watsonom vybrali stanovať do prírody. Strávili pekný večer pri ohni, postavili stan a šli si ľahnúť. Uprostred noci sa Sherlock Holmes prebudí a pri pohľade na hviezdy na oblohe sa opýta Watsona: „Drahý priateľ, čo vám hovorí nočná obloha?“
Watson sa vážne zamyslí a povie: „No, môžu byť tak tri hodiny ráno. Astronóm by povedal, že vo vesmíre je milión galaxií a miliardy hviezd. Z teologického hľadiska sa zamýšľam nad mocou a krásou Boha, ktorý to všetko múdro urobil. Ako meteorológ by som zasa povedal, že zajtra bude pekne. A čo hovorí táto nočná obloha vám, drahý priateľ?“ Na to Sherlock odpovie: „Že nám niekto ukradol stan, milý Watson.“ Koľko ľudí, toľko pohľadov…
Máme pred sebou obraz a každý ho vidí svojím vlastným pohľadom. Stáva sa, že pohľad sa rýchlo zmení aj u jedného a toho istého človeka. Rozšírený je typ obrazov, ktoré nás zanalyzujú podľa toho, či sme na obrázku zbadali najprv mladé dievča, alebo obraz starenky. Kto by nepoznal obraz španielskeho maliara Salvadora Dalího, na ktorom vidíme v jednom momente dve mníšky a po chvíli zasa bustu známeho ateistu a cirkevného kritika Voltaira…
Prehliadka galérie evanjeliových príbehov ponúka viacero zaujímavých exemplárov. Medzi nimi sa vyníma jeden dvojitý príbeh. (Mt 9,18-25) Ide v ňom o zdrveného otca a predstaveného synagógy, ktorý volá Ježiša do svojho domu, lebo mu zomrela dcérka.
Po ceste ich zastaví žena, ktorú už dvanásť rokov trápi krvotok, dotkne sa okraja Ježišovho rúcha a tento dotyk ju uzdraví. Jej príbeh má hlbšie črty. Vidíme ženu, ktorá sa približuje ku Kristovi a chce sa ho dotknúť. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby táto žena nebola chorá a podľa židovských predpisov nečistá: aj ten, koho sa dotkne, sa stáva rituálne nečistým. Prakticky to znamená, že sa nemôže spoločne s ostatnými modliť v chráme, a tak sa vlastne nemôže priblížiť ani k Bohu.
Vidím teda ženu, ktorá chce porušiť Zákon, a pýtam sa: Je toto cesta k Bohu – cez porušenie Zákona? Na druhej strane mi je jasné: keby žena Zákon neporušila a Krista by sa nedotkla, nebola by uzdravená.
Uspokojivú odpoveď nachádzam na dvoch miestach. Najprv sú to Ježišove slová o tom, že neprišiel, aby Zákon zrušil, ale naplnil. A potom je to osobná skúsenosť svätého Pavla s týmto Ježišovým slovom: „Ja som skrze Zákon zomrel Zákonu, aby som žil Bohu.“ (Gal 2,19) Čo tým chce Pavol povedať? Tam, kde mi Zákon hovorí, že sa Boha nemôžem dotknúť pre svoju hriešnosť, pre svoju slabosť, práve tam sa ma dotýka Boh sám. Žena trpiaca krvotokom je tak pre predstaveného synagógy skúškou i lekciou zároveň.
Pohľad na konkrétny obraz v galérii evanjelií povie každému niečo iné. Okrem návodu, čo máme robiť my, je tam zachytený aj jeden dôležitý moment, ktorý hovorí, čo chce urobiť Ježiš Kristus. Chce sa dotknúť mojej reality, v ktorej som okradnutý o pravdu, lásku, život…
