Na katolíckych portáloch stále rozprávame o duši. Pri nedeľných obedoch spoločne uvažujeme o dôležitosti vnútorného prežívania svojej viery. Treba strážiť svoje srdce, lebo z neho pramení život, čítame v Knihe prísloví.
Na bohoslužbách sa modlíme za spásu našich duší. Keď čítame Starý zákon, nachádzame množstvo odkazov na dušu, no nie až tak veľa na telo.
Ale tento text čítam očami. Božie Slovo počúvam ušami. Sveta okolo seba sa dotýkam, voniam ho a ochutnávam. A nielen svet okolo, ale aj sám seba vnímam dotykom, sluchom či čuchom. Nedávno som čítal rozhovor s významnou českou tanečníčkou Evou Blažíčkovou, ktorá povedala slová, čo sa mi vryli do pamäti: „Človek myslí svojím telom.“ Nie je to myseľ, ktorá ovláda moje telo ako nejaký stroj. Ba naopak, je to moje telo, ktoré tvorí moje myšlienky.
Ako duchovnému človeku je pre mňa táto predstava ťažko stráviteľná. Zdá sa mi, že moja duša je večná a pri smrti moje telo zostane v zemi, zatiaľ čo duša odíde, dúfam, do neba. Stretávam sa však aj s názorom, že naše telá sú zlé a že duša sa musí oslobodiť od tela.
To však nie je to, čo učí Cirkev. Vaše telo je rovnako dôležité ako vaša duša. Bez svojho tela by ste neboli sami sebou. Ako raz napísal veľký pravoslávny teológ otec Georgij Florovskij: „Telo bez duše je iba mŕtvola a duša bez tela je prízrak.“
Človek je telo a duša spojené dohromady. Počas vianočného obdobia oslavujeme Božieho Syna, ktorý si prišiel vziať to, čo máme my všetci. Prišiel sa zaodieť do ľudskej kože, prišiel ochutnávať víno a pečené ryby, prišiel ochutnať sladkú chuť materského mlieka, ale aj pocit prázdneho žalúdka uprostred palestínskej púšte. Svojimi rukami opracovával drevo, hobľoval ho a brúsil, ale aj okúsil to, ako bolo opracovávané i jeho telo, hobľovali ho bičom a prebíjali klincami.
Boh neprevzal iba ľudskú dušu, ale aj ľudské telo. A keď vystúpil do neba štyridsať dní po svojom vzkriesení, nebol to len jeho duch, ktorý vystúpil, ale zobral si aj toto ľudské telo. Z odstupu by som sa nebál povedať, že Bohu chýbalo to, čo on sám dal človeku. A tak si toto telo prišiel vziať.
Ale prečo ten neustály dôraz na dušu? Prečo napríklad čítame v známom žalme: „Pán je môj pastier, nič mi nechýba: pasie ma na zelených pašienkach. Vodí ma k tichým vodám, dušu mi osviežuje“? Osviežuje moju dušu, ale čo zvyšok mňa?
Starý zákon bol napísaný v hebrejčine a hebrejské slovo nefeš, ktoré prekladáme ako duša, v skutočnosti znamená život, celú živú bytosť. Kým žalm v znení slovenského katolíckeho prekladu spieva: „… dušu mi osviežuje,“ hebrejské znenie je: „… život mi obnovuje.“ A čo je život človeka? Nielen duša, ale telo a duša spolu.
Boh nezachránil len naše duše; zachránil celý náš život pred hriechom a smrťou. Preto je bohoslužba takým fyzickým zážitkom. A čím je viac fyzická, tým je viac Božská. Niekedy sa zdá, že by sme sa toho fyzického chceli zbaviť ako niečoho krehkého, niečoho, čo môže podľahnúť hnilobe, skaze a rozpadu. A tak naše chrámy vyčistíme od všetkého nedokonalého a ľudského. Svoje slová zminimalizujeme. Pohyby sa zredukujú, výzdobou sa stanú prázdne steny a to nazveme tým duchovným.
V prvej kapitole Knihy Genezis, kde čítame, ako Boh stvoril svet za šesť dní, je stvorenie sveta opísané ako stvorenie hmoty a materiálnych vecí. Boh oddelil zem od vody, stvoril slnko a hviezdy, vegetáciu, ryby, zvieratá a nakoniec z tej istej hmoty človeka.
Materiálnosť Božieho stvorenia jednoznačne kreslí neprekonateľnú čiaru medzi Bibliou a tými náboženstvami a svetonázormi, kde je hmota vnímaná ako niečo nízke, nepriateľské voči duchu a kde je v dôsledku toho náboženstvo samotné chápané ako odmietnutie hmoty, ako oslobodenie sa od fyzického tela, ako túžba po čistom duchu.
V Biblii nie je hmota len od Boha, nie je len Božím stvorením, ale je ako Božie stvorenie dobrá a dokonalá. Príbeh každého dňa stvorenia sa v Knihe Genezis priam pravidelne končí slovami: „A Boh videl, že je to dobré.“ Pozoruhodný vrchol predstavuje konštatovanie po stvorení človeka: „A Boh videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré.“ B
oh teda nielen stvoril: raduje sa zo svojho stvorenia, zo svojej dobroty, zo svojho plánu pre neho. Až napokon sám túto oslavu hmoty zavŕšil tým, že sa do nej vstúpil osobne.
Toto evanjelium matérie nie je obmedzené iba na biblické rozprávanie o stvorení, na prvú a základnú kapitolu Knihy Genezis. Preniká, farbí a rozoznieva celú Bibliu, ako aj celý život Cirkvi. Po celej Biblii zaznieva ako jej hlavný leitmotív chvály a vďakyvzdania Bohu za tento svet, za jeho dokonalosť.
Ak sa človek započúva do žalmov, počuje hlas spievať jednu nekonečnú pieseň o múdrosti Boha a o kráse a dokonalosti všetkého, čo stvoril: „Dobrorečte Pánovi, všetky jeho diela!“ (Ž 103,22); „Všetko si múdro urobil“ (Ž 104,24); „Všetko, čo dýcha, nech chváli Pána“ (Ž 150,5)
Biblický svetonázor sa prejavuje v neutíchajúcej radosti nad veľkými aj malými vecami, lebo v oboch – vo veľkých aj malých veciach – sa v rovnakej miere odráža Božia láska, múdrosť a dokonalosť.
Nakoniec táto chvála, toto potvrdenie sveta a hmoty ako božsky stvorených, a preto odrážajúcich Božiu dobrotu, krásu a dokonalosť tvorí základ a hlavnú tonalitu kresťanského bohoslužobného života.
Počas liturgie cítime vôňu kadidla, počujeme zvuk zvončekov a spev. Keď sa rozhliadneme, vidíme mihotanie sviečok a tváre ikon, ktoré na nás hľadia.
Boli sme stvorení s telom i dušou; tieto dve zložky nemôžu byť oddelené v našom správaní. Dovoľme teda fyzickej zložke, aby nám prišla na pomoc: Kristus poznal našu slabosť a kvôli nám používal slová a gestá, hlinu a zem ako médium. Kvôli nám nechal svoju silu prúdiť z obruby svojich šiat (Mt 9,20; 14,36), zo šatiek a záster, ktoré sa dotkli tela apoštola Pavla (Sk 19,12), a dokonca z tieňa apoštola Petra (Sk 5,15).
„Preto použi všetko, čo je zo zeme, ako palicu pripomenutia na svojom putovaní úzkou cestou. Nech belosť snehu a modrosť neba, jagajúce oko muchy a pálenie plameňa, celé stvorenstvo, ktoré vnímaš skrze zmysly, ti pripomína tvojho Stvoriteľa,“ píše Tito Colliander.
A táto hostina pre zmysly vrcholí doslova hostinou, keď prijímame telo a krv nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista. Boh sa nezaujíma iba o našu dušu, zaujíma sa o nás – o naše telo, o našu dušu, o všetko, čím sme. A pozýva nás – celého mňa či teba – do svojho kráľovstva.
