Na záver roka si Gréckokatolícka aj Rímskokatolícka cirkev pripomína svätú Melániu Rímsku (nazývanú tiež Melánia Mladšia), ktorá sa narodila v Ríme v roku 383. Bola jediným dieťaťom nesmierne bohatého a mocného patricija Valéria Publicola a jeho manželky Caeionie Albiny, oboch kresťanov.
Keď mala Melánia štrnásť rokov, vydali ju za bratanca Piniána. Od začiatku manželstva prejavovala túžbu po duchovnom živote, no Pinián s tým nesúhlasil. Dohodli sa teda, že po narodení dvoch detí zasvätia svoje životy Bohu. Melánia porodila dcéru a neskôr syna, obaja však zomreli. Táto strata ich hlboko zasiahla. Keď Pinián videl utrpenie svojej manželky, požiadal Pána, aby zachoval Melániin život, a sľúbil, že zvyšok svojho života strávia spolu v čistote.
Zároveň napriek odporu rodiny začali manželia predávať svoje majetky a rozdeľovať nadobudnuté bohatstvo. Využili ho na budovanie kostolov i nemocníc a podporu mníšskych komunít v Sýrii, Egypte i Palestíne. Zameriavali sa aj na pomoc núdznym, keď navštevovali chorých, väzňov a exulantov.
V roku 408 sa Melánia a Pinián presídlili do severnej Afriky, kde žili sedem rokov v duchovnej jednoduchosti a naďalej rozdávali milodary, pochádzajúce z rodinných majetkov priam nevyčísliteľnej hodnoty. Medzičasom sa v meste Hippo stretli s biskupom svätým Augustínom a spriatelili sa v ním. V roku 413 sa rozhodli odísť do Jeruzalema. Počas cesty navštívili egyptských pustovníkov, ktorí ich inšpirovali asketickým životom. Usadili sa na Olivovej hore, kde založili ženský aj mužský kláštor.
Melánia kládla veľký dôraz na liturgiu a duchovný rast. Zriadila kaplnky s relikviami mučeníkov, aby mnísi a mníšky mali primeraný priestor na modlitbu. Jej kláštory sa stali centrami viery, pomoci chudobným a šírenia kresťanskej kultúry. Po smrti Piniána v roku 432 rozdala Melánia zvyšok svojho majetku na dobročinné účely a pokračovala v živote pokánia.
Podnikla cestu do Konštantínopolu, aby obrátila svojho pohanského strýka Volusiána. Jej zbožné správanie a slová ho priviedli k viere a zomrel ako kresťan. Po návrate do Jeruzalema sa pripravila na smrť. Zanechala inštrukcie svojim nasledovníkom, v ktorých vyzývala na zachovávanie viery a čistoty duše i tela. Zomrela pokojne 31. decembra 439.
Jej úcta sa rýchlo rozšírila na Východe, zatiaľ čo na Západe ju začali sláviť až v 9. storočí.
Život svätej Melánie Rímskej je svedectvom, že aj v prostredí bohatstva a moci je možné zasvätiť život Bohu a službe núdznym.
