Svätí alexandrijskí arcibiskupi Atanáz (asi 296 – 373) a Cyril (asi 376 – 444) sa v liturgickom kalendári Gréckokatolíckej cirkvi spoločne pripomínajú 18. januára, hoci ich životné cesty sa nikdy nepretli. Spája ich však skutočnosť, že mali výraznú zásluhu na zachovaní jednoty Cirkvi v časoch veľkých heréz.
Tá prvá – arianizmus – sa objavila vo 4. storočí, ktoré je ináč právom považované za zlatý vek kresťanstva: Milánsky edikt (313) ho zrovnoprávnil s inými náboženstvami v Rímskej ríši, konal sa Prvý a Druhý ekumenický koncil, sformulovalo sa Nicejsko-konštantínopolské vyznanie viery a ustálil sa kánon Svätého písma. V tomto období žili významní svätci Ján Zlatoústy, Bazil Veľký, Gregor Naziánzsky, Spiridon Divotvorca či Mikuláš, arcibiskup z Myry.
Po troch storočiach prenasledovania prešla Cirkev nanajvýš žiaducou reorganizáciou. Dlhodobá izolácia i veľké vzdialenosti, ktoré oddeľovali jednotlivé cirkevné spoločenstvá, totiž dovtedy vyvolali vznik rozdielnych praktík a doktrín, niektoré z nich učeniu Krista a apoštolov dokonca odporovali. Tento chaos bol zároveň živnou pôdou pre herézy, ako bol spomenutý arianizmus, ktorý spochybňoval božstvo Ježiša Krista.
Prvý ekumenický koncil, zvolaný cisárom Konštantínom do Nicey v roku 325, sa zaoberal práve herézou arianizmu. Atanáz, vtedy mladý teológ, vynikol ako jeden z najvýraznejších obhajcov pravoverného učenia. Výsledkom koncilu bolo sformulovanie Nicejsko-konštantínopolského vyznania viery, ktoré jednoznačne definuje učenie o Najsvätejšej Trojici.
V roku 328 zvolili Atanáza za patriarchu Alexandrie. Bol ním až do smrti, i keď medzitým ho päťkrát poslali do vyhnanstva, kde strávil dohromady 17 rokov. Napriek vyhnanstvu a prenasledovaniu horlivo obhajoval pravdu o Kristovi a jeho božstve. Okrem teologických diel, ako je O vtelení, napísal množstvo ďalších prác, ktoré ovplyvnili nielen svoju dobu, ale aj celé generácie kresťanov.
Cyril sa narodil tri roky po smrti svätého Atanáza. Keď sa v roku 429 objavila nová heréza – nestorianizmus, ktorý spochybňoval jednotu Kristovej božskej a ľudskej prirodzenosti, Cyril ako patriarcha Alexandrie sa snažil prinútiť Nestória k pokániu diplomatickou cestou, no neúspešne.
Napokon Tretí ekumenický koncil v Efeze v roku 431 pod Cyrilovou taktovkou nestorianizmus nekompromisne odsúdil a upevnil učenie Panne Márii ako Theotokos – Bohorodičke.
Životné príbehy svätých Atanáza a Cyrila nám ponúkajú minimálne tri dôležité posolstvá:
- Dobrý príklad. V Liste Hebrejom (13,7) nás jeho autor vyzýva, aby sme si vážili duchovných vodcov. Svätí Atanáz a Cyril boli príkladmi odvahy, pevnej viery a odhodlania brániť pravdu aj v ťažkých časoch. Ich životy nám pripomínajú, že je potrebné nielen poznať princípy viery, ale aj stáť za nimi, aj keby to znamenalo čeliť nepochopeniu, odporu či utrpeniu.
- Kristus je nemenný. Spoločnosť sa mení, morálne normy môžu podliehať rôznym tlakom, no spravodlivosť a učenie, ktoré nás vedú k Bohu, zostávajú v jadre nemenné: „Ježiš Kristus je ten istý včera i dnes, aj naveky.“ (Heb 13,8)
- Ochrana pred bludmi. Svätí Atanáz a Cyril bojovali proti herézam svojej doby, aby udržali Cirkev na správnej ceste. Dnes čelíme podobným výzvam v podobe rôznych ideológií a názorov, ktoré sa odchyľujú od pravdy. Preto je dôležité byť pevní v tom, čomu veríme, a mať odvahu to obhajovať, aj keď to môže viesť k strate popularity a sociálnej ostrakizácii.
Veriaci sa na dnešných svätcov obracajú v liturgii týmito osobitnými modlitbami:
Zažiarili ste dielami pravej viery a uhasili všetku herézu a stali ste sa víťaznými nositeľmi trofejí, hierarchovia Atanáz a Cyril. Obohatili ste všetko zbožnosťou a veľkolepo ozdobili Cirkev a dôstojne našli Krista Boha, ktorý dáva svoju veľkú milosť všetkým. (tropár)
Atanáz a Cyril, veľkí hierarchovia pravdivej zbožnosti a udatní bojovníci Kristovej Cirkvi, ochraňujte všetkých
