Bratislavčanku Petru Šramko fascinuje osobnosť a liečivé umenie svätej Hildegardy natoľko, že dnes o jej receptoch organizuje kurzy a workshopy. Zaujíma sa o ňu už sedemnásť rokov. Jej knihy číta v origináli. „Zdokonalil sa mi cez ne pohľad na bylinkové umenie, na to, ako sa udržať v kondícii a zdraví. To som sa naučila aplikovať v živote svojej rodiny a funguje to!“ prezradila. A čomu všetkému ju svätá Hildegarda naučila?
Stáť za medeným kotlom a miešať Hildegardine elixíry sa stalo Petrinou vášňou, ale nebolo to tak vždy. Začala si k nej hľadať cestu už ako štrnásťročná, no keď otvorila knihu o bylinkách a naďabila v nej na Hildegardin recept, zháčila sa. Začala v hlave riešiť otázku: Čo už len môže stredoveká žena, hoc svätá, vedieť o liečivosti rastlín? Nedávalo jej to zmysel, a tak Hildegardu odstrčila bokom.
K záujmu o bylinky ju viedol najmä starý otec. „Bol lekár a popri farmakológii používal pri liečbe klientov aj liečivé rastliny. Už ako dieťa som o nich čítala a tento svet ma veľmi fascinoval,“ zaloví v spomienkach. Pri porovnávaní rôznych kníh o bylinkách hľadala Petrina analytická myseľ odpovede na otázky, ktoré indikácie sú tie najpresnejšie, najsprávnejšie, a vtedy si práve svätá Hildegarda začala získavať jej srdce. V jej dielach objavila, že veľmi presne opisuje účinky liečivých rastlín na organizmus i to, ako má človek postupovať, aby sa z určitej diagnózy vyliečil. Petra dnes považuje stredovekú mystičku za duchovný briliant, jej život za pozoruhodný.
Hildegarda sa narodila v roku 1098 v šľachtickej rodine na zámku Böckelheim (dnes v západnom Nemecku). Bola poslednou z desiatich súrodencov. Už od detstva – jej piatich rokov – sa u nej prejavovali jej vizionárske dary, hoci mala chatrné zdravie. No ona sama o svojich víziách začala hovoriť a písať až ako takmer štyridsaťročná. Už keď mala osem rokov, rodičia ju zverili do výchovy učiteľke a mystičke Jutte von Sponheim z benediktínskeho kláštora, ktorá ju učila a motivovala, a to až do svojej smrti v roku 1136. V tom istom roku sa stala svätá Hildegarda predstavenou komunity.
O niekoľko rokov neskôr založila ďalšiu komunitu v Rupertsbergu a Bingene, kde prežila celý zvyšok života. Petru Šramko fascinuje na jej živote činorodosť, aktivita. „Nevedela dobre po latinsky, ale nič to neuberá na tom, že napísala to, čo jej bolo zjavené. Nadiktovala to. Ale napísala aj divadelné hry, básne, fascinujúca je jej hudba. Bola to veľmi pokroková žena.
V stredoveku chodila kázať po rôznych mestách okolo Porýnia a juhozápadného Nemecka, vystupovala vo verejnom priestore ako žena, čo v jej storočí vlády mužov nebolo bežné. Celé Porýnie chodilo do jej kláštora ako do nemocnice, čiže aj ako predstavená kláštora bola neustále v pohybe a kontakte s ľuďmi, okolo nej bolo veľmi živo, hoci dodržiavala predpísané benediktínske zvyklosti,“ dozvedáme sa od Petry. Jej kázne zazneli v katedrálach Kolína, Trevíru, Liège, Mainzu, Metzu a Verdunu. Hovorila na námestiach, ale aj v kláštoroch, kázala proti úpadku spoločnosti, najmä duchovenstva.
Zjavenie červeného kríža nad hrobom
Jej 930 listov je dôkazom hĺbky ducha. Petra pokračuje: „Aj to, že sa dožila až 81 rokov napriek chatrnému zdraviu, ma presviedča, že Boh ju viedol a ona sa nechala viesť. Kláštor jej v stredoveku poskytoval istú imunitu. Tú využila tak, ako to Boh žiadal. Z môjho pohľadu naplnila svoj život tak, ako mala,“ hovorí Petra. Podľa nej má svätá Hildegarda aj dnes čo povedať širokej vrstve Európanov. „Kým Čína má svoju čínsku medicínu, India svoju ajurvédu, Európa má Hildegardu! Záujem o jej liečivé umenie začal ožívať zhruba pred tridsiatimi rokmi v nemeckých kruhoch. Ponúka rozsiahlejší pohľad na človeka a stavia ho do hlbšej zodpovednosti za svoj život,“ konštatuje Petra.
Svätá Hildegarda zomrela 17. septembra 1179 a ona má záujem vydať sa na miesta, ktoré sú s jej životom spojené. „Postavila dva kláštory. Rupperstberg je dnes síce ruina, ale musí to byť podľa mňa veľmi silné miesto, keďže k založeniu kláštora na danom mieste ju viedlo vnuknutie. Na mieste, kde zomrela, sa na nebi ukázal obrovský červený kríž.
Na základe tohto znamenia začali ľudia putovať k jej hrobu a boli zaznamenané uzdravenia,“ poznamenáva slovenská bylinkárka s dôvetkom, že považuje za škodu, že sa jej originálne diela nezachovali. Zostali, žiaľ, iba opisy. „V každom prípade však zanechala rozsiahle dielo a do dnešných dní si nevieme určité veci z neho ani vyložiť,“ ďalej pripomína Petra. Svoje workshopy nazvala Bylinkové laboratórium svätej Hildegardy z Bingenu.Na kurzoch v bratislavskom Dome Quo vadis predviedla záujemcom napríklad elixír na spánok. Veľmi populárny je kurz na tému imunity a o liečbe kašľa.
V každej sezóne chutia inak?
Keď Petra doma varí elixíry, nik ju nesmie vyrušovať – fyzicky ani otázkami. Vtedy potrebuje okolo seba nielen sterilné prostredie. „Sú to moje kontemplatívne chvíľky, keď sa potrebujem sústrediť. Keď elixír uvarím, dávkujem ho do fliaš, a keď ho potrebujem, tak ho použijem,“ uvádza. A kde všade zbiera bylinky? Jedným z cenných zdrojov je pre ňu skalnatá záhrada jej mamičky, ale aj les a ešte pradedkov domček na strednom Slovensku – v jeho okolí nachádza prvotriedne bylinky.
No v zime sa neštíti ani kúpiť si kvalitné bylinky v lekárňach. Každú sezónu už viac ako tridsať rokov zbiera a spracováva množstvo liečivých rastlín a okrem elixírov vytvára aj rôzne liečivé zmesi a masti a rieši tak rôzne zdravotné výzvy v rodine i širokom okolí. Denne sa vzdeláva a vlastní dva študijné certifikáty. Pre záujemcov pripravila aj sedemtýždňové edukatívno-zábavné kurzy: ako nájsť, zbierať a spracovať vybranú liečivú rastlinu, ako ju používať tak, ako to opisuje svätá Hildegarda vo svojich knihách.
Žijeme hekticky a Petra tvrdí, že Hildegardina škola ju „spomalila“, naučila ju trpezlivosti, lebo, ako zdôrazní: „nato, aby ste elixír navarili dobre, to niekedy trvá aj tri-štyri sezóny, kým si originálnu receptúru preložíte a pochopíte ju do hĺbky. Svätá Hildegarda totiž neopisuje, ako má elixír chutiť. Pochopila som preto, že rastliny budú každú sezónu chutiť trošku inak, a keď je napríklad konkrétna sezóna časovo či klimaticky posunutá, výťažnosť bylinného materiálu nebude taká ako v inú sezónu.“
Petra pripomína na kurzoch aj poznanie potvrdené svätou Hildegardou, že človek by sa mal snažiť byť neustále vo „vibrácii lásky“, zotrvávať v nej, hoci to nie je ľahké. „Byliny, to je zelená sila – viriditas, ktorá je ukrytá v každej rastline. Snažme sa ju každý Boží deň vnímať. A rozdávajme lásku bez ohľadu na to, či je prijímaná alebo nie,“ odkazuje Petra Šramko, zhŕňajúc zároveň návod pre zdravie od svätej Hildegardy a jej učenie do odporúčania: Každý deň sa dostatočne hýbať, konzumovať potraviny, ktoré majú pozitívny účinok na zdravie (napríklad špalda), žiť lásku a dušu udržiavať v Božej blízkosti (posväcujúcej milosti – poznámka autorky).
Znovuobjavená – aj vďaka Benediktovi XVI.
Nie náhodou Cirkev i svet dnes zažíva renesanciu záujmu o Hildegardino liečivé umenie i zdravú životosprávu. Napomohol to zrejme aj pápež Benedikt XVI., ktorý túto benediktínku, zakladateľku kláštora, vizionárku, maliarku, hudobníčku, poetku, filozofku života, radkyňu pápežov i biskupov, rytierov a kráľov, považovanú za prvú nemeckú prírodovedkyňu a lekárku, vytiahol zo zabudnutia, respektíve pripomenul, keď ju v deň otvorenia 13. generálneho zhromaždenia Biskupskej synody o novej evanjelizácii 7. októbra 2012 na Námestí svätého Petra vo Vatikáne za účasti 25-tisíc veriacich vyhlásil za učiteľku Cirkvi.
Nezabúdajme, že pôsobila v storočí svätého Bernarda a filozofa Abelarda, križiackych výprav, pápežov a protipápežov, románskej a gotickej kultúry, svätcov a heretikov. Aj na našom knižnom trhu nájdete publikácie, ktoré vám viac napovedia o jej živote a poslaní. Ako povedal pápež Benedikt XVI. o svätej Hildegarde: „… sa nám i dnes veľmi aktuálne prihovára – svojou odvážnou schopnosťou rozlišovať znamenia čias a svojou láskou k stvoreniu, svojím lekárstvom, poéziou a hudbou, ku ktorej sa vraciame, svojou láskou ku Kristovi a k jeho Cirkvi, ktorá i v jej časoch trpela, zraňovaná hriechmi kňazov i laikov: napriek všetkému ju Hildegarda milovala ako Kristovo tajomné telo…
Jej súčasníci ju dokonca nazvali ‚nemeckou prorokyňou‘. Toto je, drahí priatelia, pečať autentickej skúsenosti Ducha Svätého, ktorý je prameňom každej charizmy: totiž osoba, ktorá je obdarená nadprirodzenými schopnosťami, sa nimi nikdy nevychvaľuje, nevystavuje ich na obdiv a predovšetkým zostáva poslušná cirkevnej autorite. Veď každý dar udelený Svätým Duchom je určený na budovanie Cirkvi; a Cirkev prostredníctvom svojich pastierov dokáže rozpoznať jeho autentickosť.“
