Od 10. do 16. februára 2025 sa opäť koná Národný týždeň manželstva. Tento rok má tému „Beh na dlhú trať“. Toto zdôraznil pápež Benedikt XVI. vo svojej encyklike Deus Caritas est (Boh je láska): „Láska zahŕňa plnosť existencie vo všetkých jej rozmeroch, aj v rozmere času.“
Ak teda manželstvo má byť skutočnou láskou, nielen dlhšou alebo kratšou, krásnou alebo menej peknou životnou epizódou, musíme ho chápať ako permanentný zväzok, vzťah, ktorý trvá až „kým nás smrť nerozdelí“.
Bolo by však málo snažiť sa iba o to, aby sa manželstvo nerozpadlo. Nemali by sme sa pýtať, čo máme robiť, aby naše manželstvo vydržalo, ako skôr čo máme robiť, aby naše manželstvo rástlo a prekvitalo? Paradoxne, ak upriamime svoju pozornosť na to druhé, je veľmi pravdepodobné, že nebudeme musieť riešiť to prvé.
V tomto krátkom texte sa pokúsim načrtnúť mapu tejto dlhej trate; cesty, ktorá vedie od JA cez TY až k MY.
Cesta lásky sa často začína zámenom JA. Túžime po vzťahu, pretože chceme byť šťastní. Túžime sa s niekým deliť o svoj život, túžime byť milovaní. Vektor týchto pohnútok smeruje k nám a to je v poriadku, pretože tieto túžby odkazujú na to, že sme boli stvorení pre vzťah, že si nevystačíme sami, ale potrebujeme doplnenie, ak chceme byť celiství.
Erotická láska, ktorá nás ťahá k druhému, nie je zo svojej podstaty altruistická – nevedie nás k druhému, lebo mu chceme slúžiť a hľadáme jeho dobro, ale preto, že ten druhý má niečo, čo nám chýba, a máme pocit, že keď to budeme mať, prinesie nám to uspokojenie a šťastie. Vzťah muža a ženy osobitným spôsobom ponúka prísľub uspokojenia, ba až extázy radosti, a to osobitne v sexuálnej oblasti.
Ak však láska chce rásť a dozrievať, nemôže ostať iba pri hľadaní vlastného šťastia, inak by sa stala otrokom vášne a egoizmu. Ako pokračuje v spomínanom texte Benedikt XVI., „láska je extázou, ale nie extázou v zmysle okamihu opojenia, ale extázou v zmysle cesty ako neustáleho exodu z ‚ja‘, uzatvoreného do seba samého, k jeho oslobodeniu v darovaní sa, a práve tým aj v znovunájdení sa, ba až k objaveniu Boha.“
Manželstvo je privilegovaným pozvaním k prechodu od JA k TY. Samozrejme, nie sme Boh a nedokážeme vždy len dávať. Sme obmedzené stvorenia, ktoré potrebujú aj čerpať, potrebujú aj čas pre seba. Priznať si to aj pred svojím partnerom či deťmi nie je prejav slabosti, ale pokory, ktorá je pravdou o tom, kto sme.
A práve vtedy, keď sami čerpáme, máme aj z čoho dávať, máme silu uprednostniť túžby svojho manžela či manželky pred vlastnými, a tak mu nielen slovami, ale aj skutkami dokázať, že je pre nás naozaj dôležitý a že ho naozaj milujeme.
Vektor evanjelia smeruje od JA k TY: „Ak pšeničné zrno neodumrie, neprinesie úrodu.“ Kto si bude chcieť život nechať pre seba a bude nasledovať iba svoje túžby, stratí ho, ale ten, kto ho stratí pre iných, ten ho naozaj získa. Toto zameranie na druhého sa osobitne uskutočňuje v rodičovstve. Deti nás veľmi reálnym spôsobom liečia z egoizmu.
Možno aj preto je dnes detí v našich zemepisných šírkach menej a menej. Od ťažkostí spojených s tehotenstvom cez pôrody a prebdené noci až po peniaze a energiu investované rodičmi do výchovy a vzdelania svojich detí (ktoré im v puberte povedia, že sú trápni) toto všetko je veľkým a niekedy aj veľmi bolestným vyslobodzovaním z otroctva našich predstáv a vlastných túžob.
Ani tu sa však cesta nekončí. Trať kresťanského manželstva sa nemá zastaviť pri TY. Sme povolaní byť obrazom nielen Boha, ktorý sa dal ukrižovať, aby nás zachránil, ale aj obrazom Boha, ktorý je dokonalé spoločenstvo osôb. Kresťanské manželstvo je pozvané byť ikonou najsvätejšej Trojice – dokonalého MY.
Je pekné, keď dokážeme korigovať svoj egoizmus a urobiť vo vzťahu kompromis. Je ešte krajšie, keď stále častejšie dokážeme uprednostniť túžby a potreby svojho partnera pred vlastnými. Ale aké nádherné by bolo, keby sme viac a viac dokázali rozmýšľať už nie nad tým, čo chcem ja a čo chceš ty, ale nad tým, čo je dobré pre nás.
V Knihe Genezis čítame, že „muž opustí svojho otca i svoju matku a prilipne k svojej manželke, a budú jedným telom“.A svätý Pavol túto myšlienku ešte rozvíja: „Kto miluje svoju manželku, miluje seba samého. Veď nik nikdy nemal v nenávisti svoje telo, ale živí si ho a opatruje, ako aj Kristus Cirkev, lebo sme údmi jeho tela.“
Ako manželia sme jedným telom nielen počas sexuálneho spojenia, ale počas celého manželstva. Cielene sa učiť rozmýšľať v štýle MY nám môže pomôcť znižovať počet situácií, keď sa ocitáme na opačnej strane barikády. Výzva svätého Pavla Filipanom je v tomto smere veľmi aktuálna aj pre manželov: „Zmýšľajte rovnako, rovnako milujte, buďte jedna duša a jedna myseľ!“Ty by si si dnes večer rád pozrel film, ja by som sa rada išla prejsť. Ale čo je dobré pre nás? Čo je teraz najlepšie pre naše manželstvo a našu rodinu?
Niekedy to môže znamenať niečo, čo prinesie radosť mne, inokedy to môže znamenať obetu, ale to je druhotné. Dôležité je, aby sme sa učili mať na prvom mieste MY nášho manželstva. Z hľadiska efektivity sa môže zdať užitočnejší model „raz bude po mojom, druhý raz zase po tvojom“, no manželstvo nemá byť spravodlivým obchodným kontraktom, ale vzťahom lásky a vzájomnosti. Ako napísal v knihe Láska a zodpovednosť Karol Wojtyła: „Láska totiž môže pretrvať len ako jednota, v ktorej sa dá spozorovať zrelé MY, a nepretrvá ako súbor dvoch egoizmov, v osnove ktorého sa zračia dve JA.“
