Spoveď neznamená len odpustenie hriechov. Je to stretnutie s milosrdným Otcom, ktorý ťa víta s otvorenou náručou. Je to duchovné vzkriesenie, ktoré vracia tvojej duši svetlo, pokoj a silu bojovať proti zlu.
Hriech sa do našej duše vkráda potichu, nenápadne, ako had, ktorý sa plazí v tieni. Nesnaží sa nás ohromiť, ale nás jemne presviedča, že nie je až taký zlý. Ponúka nám pokoj, uspokojenie, dokonca pocit slobody. A tak sa môže stať, že človek príde k spovedi a povie si: „Veď ja vlastne ani nemám čo povedať, veď nehreším.“
No práve v tom spočíva rafinovanosť hriechu — často sa skrýva v každodenných zvykoch, v nepatrných postojoch, ktoré postupne otupujú naše svedomie. Ak mu podľahneme, môžeme sa ocitnúť v stave, keď nás už hriech ani neznepokojuje.
Izaiáš nás upozorňuje: „Ale vaše hriechy sú priehradou medzi vami a vaším Bohom a vaše viny zakryli jeho tvár pred vami, že nečuje.“ (Iz 59,2) Hriech nás neoddeľuje od Boha preto, že by Boh prestal milovať, ale preto, že my sami sa uzatvárame pred jeho milosťou.
Ako teda prekonať túto otupenosť? Ako sa pripraviť na dobrú spoveď, aj keď máme pocit, že nemáme čo vyznať?
Prvým krokom je každodenné spytovanie svedomia. Nie je to iba hľadanie veľkých hriechov, ale aj skúmanie, či som dnes miloval Boha celým srdcom, či som bol trpezlivý voči blížnym, či som sa vyhýbal zbytočným klebetám, hnevu či závisti. Malé hriechy môžu časom poriadne naštrbiť našu dušu, podobne ako malá trhlina môže oslabiť pevnosť veľkej stavby.
Nebojme sa prísť k spovedi, aj keď máme pocit, že nevieme, čo povedať. Je dôležité požiadať o pomocnú ruku Svätého Ducha. On je Duchom Pravdy, ktorý nám ukáže, kde potrebujeme uzdravenie. Predstúpme pred kňaza s dôverou a jednoduchosťou. Boh pozná naše srdce a túži nás objať.
Keď vstúpime do spovednice, nie sme tam sami. Je tam Kristus, ktorý nás miluje až do krajnosti. Nebojme sa pred ním otvoriť srdce. Spovedník je iba nástroj, ktorý nám sprostredkúva Božie odpustenie.
Svätý František Saleský nám pripomína, že aj malé hriechy sú nebezpečné: „Opakujúce sa malé hriechy sú ako neustále otváranie okna v zime – postupne ochladzujú horúcu izbu, až v nej zavládne chlad.“
Aj keď sa nám zdá, že sme neurobili nič zlé, môžeme sa pýtať:
- Bola moja modlitba len rutinou bez skutočného stretnutia s Bohom?
- Ignoroval som potreby druhých, pretože som bol zahĺbený do seba?
- Podľahol som neprajnosti či závisti hoci len v myšlienkach?
- Odsudzoval som iných namiesto toho, aby som sa za nich modlil?
A nezabúdajme, že spoveď neznamená iba to, že Boh nám odpúšťa hriechy. Je to moment, keď sa celé nebo raduje: „Hovorím vám: Tak bude aj v nebi väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú.“ (Lk 15,7)
Milý čitateľ, ak váhaš, či ísť na spoveď, ak si myslíš, že nemáš čo vyznať, pozvi Svätého Ducha, aby ti ukázal pravdu o tvojom srdci. Spoveď, to nie je hanba, ale oslobodenie. Je to stretnutie s milosrdným Otcom, ktorý nás nielen očistí, ale aj posilní, aby sme nabudúce boli lepší.
Nech ťa posilní myšlienka, že v tej tichej chvíli, keď kňaz povie: „A ja ťa rozhrešujem…“, sa celé nebo raduje. A tá radosť môže preniknúť aj tvoje srdce.
Spracovala Tatiana Čižiková.