Evanjelista Lukáš zaznamenáva v 13. kapitole svojho evanjelia dve Ježišove otázky, ktoré v sebe nesú zvláštnu hĺbku: „Myslíte si, že títo Galilejčania boli väčší hriešnici ako ostatní Galilejčania, keď tak trpeli?“ (v. 2)a „Myslíte, že tí osemnásti, čo na nich padla veža v Siloe a zabila ich, boli väčší vinníci ako ostatní obyvatelia Jeruzalema?“ (v. 4)
Tieto otázky si v určitých variáciách kladieme často aj my sami.
Keď nás zasiahne bolesť, neúspech, choroba či rodinná tragédia, niekedy sa v nás ozve myšlienka: „Kde som urobil chybu? Prečo práve ja? Je to trest? Je to dôsledok mojich hriechov?“
Pozná to nejeden rodič, ktorý sa pýta, prečo jeho dieťa nesie ťažší údel než ostatné. Pozná to každý človek, ktorého život sa neuberá podľa jeho plánov.
Ježiš však podobné uvažovanie jasne odmieta. Hovorí: „Nie, nedajte sa pomýliť.“
Zlo, nešťastie a bolesť neprichádzajú ako matematická odplata. Nie sú vizitkou našej morálnej bilancie ani Božím trestom. Sú skôr dôsledkom toho, že svet už nie je úplne podľa Božieho plánu – že hriech vstúpil do dejín a s ním prišla aj smrť, zraniteľnosť a neistota.
Ježiš preto nerieši otázku viny, ale pozýva nás k niečomu oveľa hlbšiemu – návratu z nej: „Robte pokánie, aby ste nezahynuli podobne.“ Nie preto, že pokánie je magický štít pred všetkým zlým. Nie preto, že toho, kto sa modlí, nikdy nič ťažké nepostretne. Toto Ježiš nehovorí.
Pokánie je smer. Presnejšie zmena smeru. Je to obrátenie srdca, ktoré mení spôsob, akým kráčame svetom plným neistôt. Ježiš nesľubuje, že fyzicky nezomrieme, ale sľubuje, že nezahynieme bez nádeje.
Preto najmä v krízach pamätajme: Kresťan nie je človek, ktorého život obchádzajú ťažkosti. Kresťan je človek, ktorý aj uprostred problémov vidí v Kristovi nový začiatok.
