V ostatných rokoch sa veľa hovorí o vyhorení. Kým za starých čias vyhorievali zväčša ľudia v ťažkých profesiách, ľudia, ktorí sa delili so svojimi životmi a niesli si ešte aj bremená iných ľudí, dnes vyhorieva kde-kto, vyhorievajú dokonca aj mládežníci.
Problém vyhorenia nechcem riešiť, to prenechám kompetentným, majú finty, ako nás z toho dostať, ako nám naložiť polienka do pece, ako nájsť zmysel nášho plahočenia.
Tí, čo vyhoreli, opisujú dlhodobú nadmernú záťaž a nadmerný stres v kombinácii s prácou, ktorá nemá zmysel, v práci, ktorá je neužitočná. K tomu ešte opisujú, že sa cyklia v bludnom kruhu nefungujúcich vzťahov, ktoré, čuduj sa svete, tiež nikam nevedú.
Workoholizmus alebo, ak chcete, posadnutosť prácou je kľukatou cestičkou, ktorá vedie k vyhoreniu, aj keď sa k workoholikom vzhliada s úctou, hovorí sa o nich, že majú ťah na bránu.
Napríklad aj taký Don Bosco bol workoholik a malo to zmysel. Hovoril, že na zemi netreba odpočívať, že na odpočinok bude mať celú večnosť, keď zomrie.
Na druhej strane pracovného spektra stoja či skôr ležia lenivci. Pohodoví leňosi, slastne sa vyvaľujúci alebo naťahujúci, zívajúci, ružolíci, odpočinutí, sebeckí a trochu znudení.
Niekde medzi workoholikmi a lenivcami sa nachádzajú obyčajní ľudia, takí tí „my“, ktorí robia, čo treba, zároveň sa nepretrhnú ani sa neflákajú, v pote tváre si zarábajú na svoj chlieb. V správnom čase si odpočinú, svätia sviatočný deň, skrátka, dokážu mať pekný čas a viesť vyrovnaný život s minimom zakopnutí. Je to idylický, zidealizovaný obraz. Nikto sa nad „normálnymi“ ľuďmi nevzrušuje, k ničomu ich nepopoháňa, stačí, že sú funkční, spoľahliví a výkonní.
Dovoľte mi však, aby som sa zameral na leňochov, na tie sympatické osôbky, ktoré však majú toľko guráže, že sa nenechajú rozhodiť nikým a ničím.
Na mieste je otázka, či aj Diogenes bol lenivec, keď sa vykašľal na celý svet a majetok a býval v sude. Pramene opisujú jeho stretnutie s najmocnejším mužom vtedajšieho sveta Alexandrom Veľkým. Diogenes cisárovi povedal, aby ustúpil nabok, lebo mu robí tieň a zacláňa slnko. Alexander Veľký vraj vyhlásil, že ak by nebol cisárom, prial by si byť Diogenom.
Ktovie ako to bolo naozaj, no ako vravia scenáristi a spisovatelia – nekazme si príbeh pravdou, takto to funguje veľmi dobre.
Našu pozornosť by som chcel upriamiť na istú starobylú kázeň svätého Jána Zlatoústeho. Kázeň vznikla na podnet čítania Skutkov apoštolov niekedy na sklonku 4. storočia.
Čujme teda, čo svätec hovorí o leňochovi. Text je to provokačný a tvrdý. Dal by sa predniesť aj komediantsky, aj káravo, aj ako výčitka. Svätý Ján Zlatoústy bol prosto génius.
„Slnko vyšlo, vyslalo svoje jasné lúče na všetky strany a každého prebudilo k svojmu dielu. Roľník si vzal motyku a vychádza von. Kováč si berie kladivo, remeselník sa chopí svojho nástroja, všetkých nájdeš, ako pracujú. Žena berie do ruky veci na šitie alebo na tkanie.
On však, lenivec, ako prasa… Hneď od rána ide von za žrádlom kvôli svojmu žalúdku s úmyslom zohnať si bohato prestretý stôl. Len pre zvieratá je vhodné, aby sa od rána napchávali, pretože sa nehodia na nič iné, len na to, aby boli zabité.
Ťažný a pracujúci dobytok vychádza von za svojím dielom už v noci.
Lenivec sa však zdvihne z lôžka, až keď slnko naplní trhovisko a všetci sa už unavili svojím vlastným zamestnaním. Potom vstane a rozťahuje sa ako skutočné prasiatko, vlastne hneď potom, čo najkrajšiu časť dňa premrhal v tme.
To všetko nehovorím iba tak, ale aby som vás naučil, že nikto nemá žiť nečinne ani bez cieľa. Čo je protivnejšie ako človek, ktorý nemá čo na robote? Čo žalostnejšie, čo úbohejšie a čo biednejšie?
Duša totiž nevydrží byť v pokoji. Jej prirodzenosti prináleží neustály pohyb.“
Čo na to poviete? Dobré, nie?
Svätý Ján Zlatoústy vedel, ako na to. Vedel, ako planúť, no nevyhorieť, a vedel, že je lepšie pracovať ako sa flákať, ako leňošiť.
