Keď som rozmýšľal nad novým textom, zistil som, že by bolo najvhodnejšie napísať nič. Presnejšie, chcel som, aby vaša obrazovka po otvorení toho textu ostala prázdna. Narúšal by ju iba krátky perex, ktorý by osvetľoval moje rozhodnutie. V čase, keď je svet zavalený nadužívaním slov, som chcel mlčať – alebo prehovoriť tichom.
Čas, ktorý by čitateľ trávil čítaním povzbudivého duchovného článku alebo noviniek so sveta Cirkvi, by mohol využiť na stíšenie sa. Ak by bol veľmi odvážny, tak i na modlitbu. Sedel by v kaviarni či v autobuse a pozeral na prázdnu obrazovku.
Žiaľ, na presadenie tejto myšlienky som nenašiel dosť odvahy. Jediné, čo môžem, je nemrhať vaším časom a skrátiť text na minimum. Minimum slov na to, aby som nepovedal nič nové.
Nová evanjelizácia, nové svitanie, nové vzdelávanie, nová výchova, nová kniha obľúbeného spisovateľa, nové mariánske zjavenia, nová prednáška charizmatického kazateľa na YouTube, nová encyklika pápeža…
„Čo máš nové?“ pýta sa ma priateľ na ulici. Spoza každého rohu ulice, z každého okna v počítači sa na mňa neustále valí lavína niečoho nového a jasá, ako sa ja, obyčajný kresťan, ktorý odrieka vyše tisíc rokov staré modlitby, cítim čím ďalej tým viac nepatrične. Utešuje ma aspoň to, že čítam „Nový zákon“. (Vďaka Bohu, nikomu ešte nepripadá zvláštne volať dvetisíc rokov starú knihu stále „novou“.)
Mojou jedinou novotou ako kresťana bolo už dnes dávne vrátenie sa k praktizovaniu gréckokatolíckej spirituality. Namiesto moderného rímskokatolíckeho kostola som začal navštevovať zastrčenú cerkev, veď katedrálny Chrám povýšenia Svätého kríža je v skutočnosti nevyužitá kaplnka jedného z najstarších cintorínov v Bratislave, ktorá slúžila ako sklad.
Tu sa namiesto kňazov v bielych súčasných rúchach pozerám na zlatom zaodetých bradatých mužov, ktorí sa väčšinu času „skrývajú“ za drevenou zástenou, vznešene nazývanou ikonostas. V chráme by sme ťažko hľadali nejaké novoty. (Jedine pred pár rokmi pribudol moderný mikrofón, ktorý v spoločnosti starobylých rúch, ikon a dymu z kadidiel pôsobí ako príchod akejsi mimozemskej civilizácie.) Steny zdobia ikony podľa kánonu, ktorý sa spravidla neporušuje. Modlíme sa vo vyše tisíc rokov starej cirkevnej slovančine ešte staršie modlitby. Nehygienicky bozkávame ikony (na ktorej je neraz odtlačený výrazný rúž akejsi príliš Krista milujúcej babičky) a namiesto decentnej oblátky kňaz premieňa kus chleba – prosforu. Kúsočkami z tohto chleba, premenenými na oltári na telo Kristovu, rozmočenými v červenom víne – krvi Kristovej, nás všetkých kňaz ako batoľatá kŕmi jednou lyžičkou.
Toto všetko nové, čo bolo pre mňa nové, je o pár dní vlastne veľmi staré a aj kňazov v zlatých honosných rúchach v chráme plnom farebných ikon dokáže všednosť spoľahlivo desaturovať. Zobyčajnieť.
A mne ostáva desaturované aj srdce, ktoré recituje dennodenne tie isté modlitby, spovedá sa stále z tých istých hriechov a ja, blúdiac v kruhu všednej šedi, v kútiku duše dúfam, že toto všetko nie je úplne všetko…
A pokým ja navštevujem liturgiu, kde sú ľudia navlečení v archaických kostýmoch, svet tam vonku jazdí na elektroautomobiloch a lieta na Mars. Kým sa všetko mení, my kresťania dookola odriekame stále ten istý Otčenáš. Kým iní napínajú všetky sily, aby vyliezli na Everest, kresťan by vraj mal chcieť vyliezť na kríž.
Koho dnes zaujíma Izák Sýrsky či Teofan Zatvornik, keď svetom hýbe Elon Musk? Ktoré noviny budú písať o utiahnutí sa na púšť, keď sa nám ľudom darí rozťahovať sa po vesmíre?
Každým dňom ma väčšmi ovláda pocit, že ja kresťan, obzvlášť gréckokatolík, vo svete progresu brzdím nástup nového sveta. Ale Cirkev nemenná mi trpezlivo a neúnavne oznamuje, že za najväčšími objavmi sa necestuje.
Kresťania majú jednoducho smolu. Svet nenašiel Boha na nebesiach, tak ho začal hľadať vo vesmíre, snaží sa posúvať hranice fyzickej kolonizácie, ktorú vydáva za hľadanie pravdy. Hľadá dušu medzi bunkami ľudského srdca, ale čím hlbšie preniká, tým nachádza väčšie a väčšie prázdno.
Topí sa v nových objavoch, no s vypätím všetkých síl chce prekonať súčasné horizonty, aby sa nemusel zmieriť so svojou ľudskou zraniteľnosťou. Snaží sa svet pretvárať podľa svojej vôle namiesto toho, aby samého seba nechal pretvoriť vôľou Božou.
A namiesto toho, aby na kolenách spoznával Božiu veľkosť, spoznáva svoje veľké ja, rastúce stále viac do výšky, sýtiace sa novými a ešte novšími poznatkami.
A my kresťania sa stále modlíme ten istý Otčenáš.
Počul som starú ženu na sklonku života povedať: „Celý život som čakala, že ešte niečo príde; že niečo veľké na mňa čaká. Môj život už takmer prešiel, a nie je tu nič.“ Človek žije v predstave, že jeho život bude veľkolepým dielom, že to, čo je teraz, je iba príprava a že tam kdesi v budúcnosti niečo ešte nastane. Že kým nastane hodina smrti, nastúpi ešte dramatický vrchol ako z amerických blockbusterov.
Stretol som starého maliara, ktorý celý život čaká na ten pravý „obraz“, ktorý raz namaľuje. A celé jeho početné dielo bolo pre neho iba akousi skicou, prípravou na vytúžené veľdielo.
Spisovateľ takto čaká na tú svoju knihu. Vedec na vynález.
A kresťan na svätosť.
Simone Weilová by povedala, že predstavivosť neprestajne vypĺňa všetky štrbiny, ktorými by mohla vojsť milosť.
A tak pre naplnenie v mene našej predstavy obetúvame to najvzácnejšie: úplne obyčajný, a pritom jedinečný, na prekvapenia plný, Božou milosťou prekypujúci život každodenný. Mysľou v spoločnosti serafínov a cherubínov, dušou túžiaci po usmievavom, voňavom Ježišovi, telom milujúci teplé kostoly a pohodlné lavice ťažko započujeme osobnú Božiu prítomnosť v podráždenej manželke, na zablatenom sídlisku či v mrazivom chráme za neznesiteľného škrekotu až príliš modliacej sa blížnej.
Vyhladovaní snívame o ovocím obťažkaných stromoch v rajských záhradách, nevšímajúc si dokonalú potravu ležiacu nám pri nohách. Ak by nám napadlo, že tie najlepšie duchovné cvičenia a tá najsprávnejšia prednáška je tá, ktorú žijeme – Bohom utvorený program ušitý priamo nám na mieru –, nepotrebovali by sme svoj pohľad smerovať na „nové horizonty ani túžiť po novom svitaní, ani hľadať novú prednášku na YouTube, ale tak ako púštni otcovia milovať prach zeme, ktorý volá po našich kolenách. Nehľadať naplnenie svojich predstáv, ale realitou sýtiť svoje srdce. Nehľadať Krista sladkých obrázkov, ale Krista, ktorý stojí práve tu a teraz.
A modliť sa stále ten istý Otčenáš.
