Známy výrok hovorí, že s láskou je to ako s Mesiacom: ak nerastie, zmenšuje sa. Myslím, že niečo podobné platí aj pre oblasť viery, keďže ňou označujeme vzťah. A ako pri každom vzťahu, aj pri vzťahu s Bohom je potrebná starostlivosť, investícia, rozvoj. V opačnom prípade sa dostaví stagnácia a úpadok.
Gréckokatolíci si dnes na svätej liturgii vypočujú evanjeliový príbeh, v ktorom Pán Ježiš uzdraví posadnutého chlapca po tom, čo to apoštoli nedokážu (Mt 17,10-18). Sme teda v 17. kapitole Evanjelia podľa svätého Matúša. Zaujímavé je, že len pár kapitol prv, na začiatku desiatej, sme svedkami situácie, v ktorej Pán Ježiš vyzbrojuje svojich žiakov mocou uzdravovať, vyháňať zlých duchov. A vtedy to zafungovalo, z čoho mali apoštoli náramnú radosť (Mt 10,1).
Pri dnešnom príbehu sa teda môžeme legitímne pýtať: „Čo sa pokazilo?“ Ktosi tento fakt okomentoval slovami, že rokmi zbierania informácií, vedomostí a skúseností sa môže stať, že začneme veriť v samých seba – vo svoje skúsenosti, techniky, vedomosti… Podobne ako apoštoli, ktorí možno v priebehu tých siedmich kapitol začali veriť svojim schopnostiam, svojim viacdňovým skúsenostiam. A stratili pritom z dohľadu veľmi dôležitú osobu: Ježiša Krista, ktorý sám im odhalí príčinu ich zlyhania: „Pre svoju malú vieru.“ (Mt 17,20)
A toto je tá dobrá správa na každý, aj na tento dnešný deň. Ak niečo v mojom živote nefunguje, stačí len zdvihnúť zrak od svojich možností, skúseností a osvedčených techník a pozrieť sa s novou dôverou na Ježiša Krista – ako na všemohúceho, vševediaceho a milujúceho Boha, ktorý najlepšie vie, čo potrebujeme a kedy nám to má dať.
