Konvertita. Určite ste stretli s týmto slovom. Čo vlastne znamená? Znamená niekoho, kto sa premenil, kto zmenil či zamenil svoje zmýšľanie. Azda najznámejším konvertitom v dejinách Cirkvi je svätý apoštol Pavol. Pravoverný syn židovského národa, vzdelanec, intelektuál, ktorý si ctil Boha a dodržiaval Zákon. V tejto obrane čistoty svojho náboženstva zašiel tak ďaleko, že sa stal prenasledovateľom kresťanov, prenasledovateľom stúpencov Ježiša Krista.
Musel v tom byť nesmierne úporný a systematicky pracujúci, keďže mal zážitok so zmŕtvychvstalým Ježišom, ktorý ho nasmeroval na pravú cestu.
Možno ste aj vy sami konvertitmi. Alebo ste nejakého konvertitu stretli.
Konvertiti sú pre spoločenstvá dôležití. Majú totiž schopnosť vidieť veci z nadhľadu. Majú potrebný odstup. Čo to znamená?
Istý spisovateľ písal vo svojich úvahách o odstupe, ktorý potreboval k svojmu dielu získať. Odstup znamená zbaviť sa emócií, zbaviť sa lipnutia na nepodstatných detailoch, vidieť dielo komplexne. Tento autor hovorí, že získať odstup od vlastného diela trvá najmenej päť rokov. Lenže toľko času žiaden spisovateľ na svete nemá. Preto využíva služby redaktorov. Redaktori zoberú text, nemajú k nemu žiaden srdcový vzťah a podľa miery svojich skúseností a talentu osekajú v texte to, čo je tam navyše, poprípade doplnia to, čo textu chýba.
Konvertiti často plnia úlohu korektorov našej viery. Občas im závidím. Veď aké to musí byť nádherné od nuly spoznávať krásu liturgických obradov, či už západného, alebo východného. Strácať sa cirkevných sviatkoch, v modlitbách a piesňach a pomaly sa orientovať a učiť s detskou nevinnosťou. A postupne chápať, o čom je reč.
Preverovať súvercov, pýtať sa ich na detaily i na to, prečo v niektorých veciach idú proti náuke svojej cirkvi, a tak im nechtiac nastavovať zrkadlo…
O pozitívnom vplyve konvertitov na spoločenstvá by sa dalo ešte veľa napísať.
V slovenskom kontexte patrí medzi dôležité osobnosti konvertitov vedec, lekár, intelektuál a spisovateľ Pavol Strauss. Pochádzal zo židovského prostredia, no ukotvil sa v Katolíckej cirkvi. Ako na niektorom mieste napísal, práve cez Nový zákon a Ježiša Krista pochopil aj Starý zákon, ku ktorému si predtým nedokázal vytvoriť vzťah.
Strauss bral svoju vieru vážne. Bol pravdivý k sebe i k svojmu okoliu. Nikdy sa nestal cynikom, čo sa občas stáva ľuďom, ktorí vidia mnoho bolesti a biedy.
Jeho úvaha o katolicizme, ktorú publikoval v eseji Prečo som sa stal katolíkom, skutočne otvára oči. „Katolicizmus nie je vecou, ktorá sa dá odbaviť životom za teplou pecou. Katolicizmus musí obstáť pred každou brutalitou života. A nie tak, že by sa jej čelilo rovnakou surovosťou. Nie! Opľúvaní a zbití, skrvavení, ubiedení a opovrhovaní musíme vždy zachovať Ježišov postoj, ktorý sa modlil za svojich katov. Ináč nepremôžeme tajomstvo zla a ľudskej zloby. Musíme milovať, keby sme si zmysleli, že už musíme začať nenávidieť. Musíme odpúšťať, keby sme už skoro odsudzovali. Musíme dávať lásku i vlastnému katovi. Lebo keď nestačí naša láska na to, aby sme milovali človeka, akože postačí na milovanie večného Boha?
A keby som bol všetko stratil (ako sa mi v živote i naozaj takmer stalo), ale Jeho som našiel, môžem povedať, že som sa stal šťastným.“
Čo poviete? Dokázali by sme takto povedať o svojej viere? Nazdávam sa, že nie. Možno by sme povedali pár fráz, no takto rezať do živého dokáže iba konvertita. Pavol Strauss je veľkým darom nielen pre katolíkov, ale pre celé Slovensko.
