Kresťanské sviatky postihol smutný trend. Vieme, že pri svojom zavedení si niekedy požičali dátum nejakého židovského alebo aj pohanského sviatku a dali mu nový, kresťanský obsah – Vianoce, Veľká noc, Päťdesiatnica… Lenže v procese sekularizácie dnes pozorujeme spätný chod.
Hoci viaceré kresťanské sviatky majú dlhú históriu a spoločnosť ich ako-tak prijíma, predsa ich postupne zbavuje ich kresťanského obsahu. Z Vianoc sa stávajú sviatky pohody v kruhu rodiny, keď si dávame darčeky. Na Veľkú noc znova vítame jar. A podobne je to aj so sviatkom Nanebovstúpenia Pána. Najmä v západných krajinách, kde je to z dôvodu konkordátu štátny sviatok, ho vyplnili profánnym obsahom. Urobil sa z neho jednoducho Deň otcov.
Preto je dôležité, aby sme sa my kresťania katolíci nestratili v týchto procesoch. Čo nám hovorí tento sviatok Nanebovstúpenie Pána? Hovorí len o rozlúčke? O sentimentoch? V predstave nejedného veriaceho sa môže odohrávať práve toto.
Na Vianoce Pán Ježiš zostúpil zo svojej slávy z neba a narodil sa ako človek. Potom vyrástol, kázal, robil zázraky, nechal nám zopár usmernení a nakoniec zomrel. Lenže vstal z mŕtvych a potom sa znova vrátil do neba k Otcovi. A nechal nás tu samých s prísľubom, že raz sa znova a nečakane vráti. Nie je toto predstava, s ktorou sa pohrávame mnohí?
Ako by som to mal teda vnímať? Napríklad ako jeden súvislý celok. Vieme, že veľké sviatky ako Narodenie Pána a Bohozjavenie sa v začiatkoch slávili spolu v jednom termíne a až neskôr sa rozdelili. A niečo podobné sa myslí aj o sviatku Nanebovstúpenia. Nemáme o ňom svedectvo v prvých troch storočiach po Kristovi. Nespomína ho dokonca ani Origenes vo svojom zozname sviatkov.
Niektorí hľadajú dôvod v tom, že na začiatku sa slávil spolu s iným veľkým sviatkom – Päťdesiatnicou, teda udalosťou Zostúpenia Svätého Ducha. Okrem iného v tom vidíme prirodzený pohľad prvých kresťanov. Vnímali to ako jednu celistvú udalosť, v ktorej sú narodenie, smrť, vzkriesenie Pána Ježiša, jeho odchod do neba, ako aj príchod Svätého Ducha úzko prepojené.
Ale my ľudia ich v našom priestore a čase potrebujeme vnímať postupne, aby sme to celé krok za krokom dokázali spracovať. Veď ten čas štyridsiatich dní nepotreboval Kristus – ten čas potrebujeme my. Aby sme si uvedomili, čo pre nás sviatok Nanebovstúpenia znamená. Že to síce nie je ten Deň otcov, ale je to Deň Otca. V akom zmysle? V centre dnešného sviatku stojí základná myšlienka: Ježiš Kristus sa do neba nevrátil taký istý, ako z neho zostúpil.
Vrátil sa do neba iný – vrátil sa obohatený o človeka. Nesie domov „strateného syna“. Nesie domov človeka, ktorý sa dávno rozhodol, že sa vyberie hľadať šťastie mimo Otcovho domu a srdca. Ale našiel iba bolesť a smrť. Ale teraz spolu s Ježišom Kristom do neba vstupuje človek. Lebo čo iné hovoríme, keď tvrdíme, že nám Kristus otvoril nebo? Akým kľúčom? No predsa sebou samým. Pán Ježiš je tým kľúčom. Ježiš Kristus do neba dostal človeka. To je to nepochopiteľne nové a prevratné. Toto aspoň trochu vstrebať, na to potrebujem čas.
Človek je vsadený do života Presvätej Trojice, do života nekonečnej Lásky. Lebo jeden z tejto Trojice sa narodil a žil tu na zemi ako človek, len pár hodín cesty lietadlom od nás. A tento Ježiš Kristus zostáva už naveky Bohom a človekom v jednej osobe. On to človečenstvo neodložil. Nenechal ho v hrobe.
A tu si možno pomädlíme ruky a povieme: „No výborne! Máme otvorené dvere do neba!“ Áno, máme. Len má to jeden malý háčik. Tak ako si Kristus obliekol našu prirodzenosť a tak vystúpil do neba, tak si musím ja obliecť tú jeho, ak sa chcem do toho neba dostať. Dostať sa po smrti do neba predpokladá žiť toto nebo už tu na zemi. A čo znamená obliecť si Krista? To, čo sme sľúbili pri svätom krste: „Zjednocujem sa s Kristom! Chcem zmýšľať ako Kristus, chcem milovať, ako miluje Kristus, chcem odpúšťať tak, ako odpúšťa Kristus…“
Nepýtajme sa ako pohania: „Čo urobíme s týmto sviatkom?“ Pýtajme sa ináč: „Čo tento sviatok Nanebovstúpenia urobí s nami?“
