Keď sa v dejinách Katolíckej cirkvi spomenie slovo schizma, väčšina ľudí si predstaví veľké historické udalosti – rozdelenie medzi Východom a Západom v roku 1054 alebo protestantskú reformáciu v 16. storočí. Menej sa už hovorí o menších rozkoloch, ktoré vznikajú aj dnes. Hoci sa navonok môžu javiť ako okrajová záležitosť niekoľkých desiatok či stoviek veriacich, ich vývoj býva pozoruhodne podobný. Takmer vždy sa začínajú úprimnou túžbou zachovať „pravú vieru“, no postupne sa ich protagonisti oddeľujú nielen od Katolíckej cirkvi, ale napokon aj jeden od druhého.
Najnovším príkladom je prípad predstaveného Transalpských redemptoristov, otca Michaela Maryho. Škótsky biskup Hugh Gilbert po ukončení kánonického procesu oznámil, že rehoľník bol uznaný vinným zo schizmy. Nasledovala exkomunikácia, strata cirkevného úradu a zákaz slávenia sviatostí. Situáciu ešte viac vyostrila skutočnosť, že krátko pred rozhodnutím prijal 25. júla biskupskú vysviacku bez súhlasu pápeža. O tomto zámere sme na našom portáli nedávno informovali.
Na prvý pohľad môže ísť o ďalšiu epizódu zo sveta tradicionalistických skupín, ktorá sa bežného katolíka príliš netýka. V skutočnosti však ide o udalosť, ktorá upozorňuje na jednu z dôležitých právd o živote Cirkvi: jednota nie je administratívna formalita, ale patrí k samotnej podstate katolicity.
Biskupom sa možno stať prekvapivo jednoducho
Možno to znie paradoxne, ale z teologického hľadiska nie je vysvätenie biskupa technicky zložité. Stačí platne vysvätený biskup, ktorý kandidátovi vloží ruky a prednesie predpísanú konsekráciu. Ak sú splnené podmienky sviatosti, vysviacka je platná, aj keby bola vykonaná proti vôli pápeža.
Práve preto Cirkev venuje mimoriadnu pozornosť tomu, kto môže byť vysvätený a za akých okolností. V katolíckom chápaní totiž biskup nie je iba nositeľom sviatostnej moci. Je aj viditeľným znakom jednoty miestnej cirkvi s celou Cirkvou a s Petrovým nástupcom. Bez tejto jednoty zostáva síce sviatosť platná, ale vzniká hlboká rana v tele Cirkvi.
Preto kánonické právo považuje nepovolenú biskupskú vysviacku za jeden z najťažších cirkevných deliktov. Ten, kto vysviacku udeľuje, aj ten, kto ju prijíma, sa vystavuje exkomunikácii.
Apoštolská postupnosť nestačí
Niektorých katolíkov môže prekvapiť, že väčšina tradicionalistických skupín sa môže oprávnene odvolávať na apoštolskú postupnosť. Ich biskupi totiž často pochádzajú z nepretržitého reťazca vysviacok, ktorý siaha až k apoštolom.
To však ešte neznamená, že sú v plnom spoločenstve s Katolíckou cirkvou.
Katolícka ekleziológia totiž spája dve skutočnosti: apoštolskú postupnosť a jednotu s rímskym biskupom. Jedna bez druhej vytvára bolestný paradox. Človek môže platne prijať biskupské svätenie, no zároveň sa nachádzať mimo plného spoločenstva Cirkvi.
Práve z tejto skutočnosti vyrastajú mnohé dnešné schizmatické hnutia.
Začalo sa to Lefebvrom
Súčasnú spletitú mapu tradicionalistických rozkolov nemožno pochopiť bez mena francúzskeho arcibiskupa Marcela Lefebvra.
Keď v roku 1988 bez pápežského mandátu vysvätil štyroch biskupov pre Kňazské bratstvo svätého Pia X., tvrdil, že ide o mimoriadne opatrenie na záchranu tradičnej katolíckej liturgie a viery. Pápež Ján Pavol II. však jeho čin označil za schizmatický akt.
Mnohí predpokladali, že tým sa príbeh skončí. Nestalo sa.
Od samotnej Piusovej spoločnosti sa postupne začali oddeľovať ďalšie skupiny. Niektorí boli presvedčení, že vedenie bratstva je príliš zmierlivé voči Rímu. Iní odmietli aj tie najmenšie náznaky dialógu s pápežom.
Rozkol začal plodiť ďalšie rozkoly.
Ešte radikálnejšia cesta
Ak je Lefebvrova línia pomerne prehľadná, oveľa komplikovanejší je príbeh vietnamského arcibiskupa Pierra Martina Ngô Đình Thụca.
Ten sa následkom nesúhlasu s Druhým vatikánskym koncilom postupne dostal do prostredia rôznych tradicionalistických a neskôr sedevakantistických skupín. Počas svojho exilu vysvätil bez súhlasu Ríma viacero biskupov, ktorí následne vysväcovali ďalších.
Dnes sa na jeho líniu odvolávajú desiatky malých skupín po celom svete. Niektoré rátajú niekoľko desiatok členov, iné len niekoľkých veriacich okolo jedného samozvaného biskupa.
Práve z tejto línie pochádza aj biskup, ktorý vysvätil predstaveného Transalpských redemptoristov. Je príznačné, že čím ďalej sa tieto skupiny vzďaľovali od Ríma, tým viac sa vzďaľovali aj jedna od druhej.
Schizma má vlastnú dynamiku
Prípad Transalpských redemptoristov je učebnicovým príkladom. Táto komunita bola pôvodne úzko spätá s Kňazským bratstvom svätého Pia X. Keď však pápež Benedikt XVI. v roku 2008 vydal motu proprio Summorum Pontificum, komunita sa zmierila s Rímom a bola prijatá ako rehoľná spoločnosť diecézneho práva v škótskom Aberdeene pod názvom Synovia Najsvätejšieho Vykupiteľa.
Zdalo sa, že príbeh sa skončil zmierením. No prímerie nevydržalo dlho.
V posledných rokoch začala komunita čoraz ostrejšie odmietať pápežov od Pavla VI., kritizovať Druhý vatikánsky koncil a dokonca plánovať akési „neúplné koncily“ bez účasti pápeža. Logickým vyústením sa stala nepovolená biskupská vysviacka. K tomu sa pridali aj obvinenia z neoprávnených exorcizmov.
Biskup Hugh Gilbert preto konštatoval, že komunita sa sama vzdialila od plného spoločenstva Katolíckej cirkvi.
Prečo sa rozkol stále prehlbuje?
Proces štiepenia schizmatických hnutí vykazuje v princípe rovnakú dynamiku.
Zakaždým sa objaví niekto, kto považuje svojich predchodcov za príliš otvorených kompromisom. Ak biskup Lefebvre podľa niekoho nešiel dosť ďaleko, objaví sa Williamson. Ak je Williamson príliš umiernený, vznikne ďalšia skupina a potom ďalšia.
Každý nový rozkol sa predstavuje ako posledný obranca pravej tradície. Paradoxne však práve tým potvrdzuje, že bez spoločného magistéria chýba autorita, ktorá by dokázala spory definitívne vyriešiť.
Jednota nie je prívesok Cirkvi
Katolícka tradícia od prvých storočí zdôrazňovala, že Cirkev je jedna. Nejde pritom iba o organizačnú jednotu. Ide o jednotu viery, sviatostí a spoločenstva okolo Petrovho nástupcu.
Stačí spomenúť známy výrok svätého Ignáca Antiochijského zo začiatku druhého storočia: „Kdekoľvek sa ukáže biskup, tam je Cirkev, a kde je Ježiš Kristus, tam je tiež katolícka Cirkev.“ A okrem toho dodáva: „Jednota Cirkvi a jednota veriacich vo viere a v láske – nad toto niet nič vznešenejšieho.“
Tento príklad len ilustruje, že v katolíckej tradícii sa neposlušnosť voči pápežovi nepovažovala len za drobný disciplinárny problém. Ak sa totiž naruší jednota, postupne sa začne rozpadať aj všetko ostatné.
Ponaučenie nielen pr každého katolíka
Príbeh Transalpských redemptoristov nie je iba správou z odľahlého škótskeho ostrova. V globalizovanom svete je tiež signálom, že Cirkev nežije iba z pravdivých výrokov, krásnej liturgie či úprimnej zbožnosti. Žije aj zo spoločenstva šíriaceho znaky jednoty a lásky. Práve to sú totiž znaky, prostredníctvom ktorých sa viera šíri a odovzdáva ďalej.
Dejiny ukazujú, že tam, kde sa človek začne považovať za posledného strážcu pravej viery, veľmi ľahko prestane počúvať Cirkev. A keď prestane počúvať Cirkev, čoskoro začne nachádzať dôvody, prečo sa oddeliť aj od tých, ktorí sa oddelili v predošlom kole.
Preto môžeme v komplikovane pôsobiacej udalosti objaviť jednotiacu líniu:
Schizma takmer nikdy nezostane iba jednou izolovanou schizmou. Rozkol má totiž tendenciu plodiť ďalší rozkol. Vyplýva to z jeho samotnej povahy. A naopak: jednota Cirkvi nie je prekážkou pravdy, ale jedným z jej hlavných poznávacích znamení.
Spracoval: Rastislav Čižik.
