Blahoslavená Eustochia Bellini, krstným menom Lucrezia, sa narodila v roku 1444 v talianskej Padove ako nemanželské dieťa benediktínskej mníšky Maddaleny Cavalcabò a miestneho šľachtica Bartolomea Belliniho. Maddalene sa podarilo utajiť tehotenstvo pred svetom. Po pôrode Lucrezie sa vrátila do svojho predchádzajúceho benediktínskeho kláštora a úplne zmizla zo života svojej dcéry.
Lucreziin otec, hoci ženatý, prijal zodpovednosť za svoju dcéru a mal ju rád, keďže vyrastala ako pekné a milé dievčatko. Jeho manželka však s prítomnosťou nemanželského dieťaťa v ich dome spokojná nebola.
Vo veku siedmich rokov preto Lucreziu zverili do výchovy Kláštoru svätého Prosdocima (prvého padovského biskupa), kde predtým žila jej matka. Kláštor bol vtedy známy skôr svojou svetskou nemorálnosťou než duchovnou disciplínou, keď pod vplyvom staršej rehoľníčky Maioriny sa mníšky vzdialili od pravidiel rehoľnej disciplíny.
Keď v roku 1460 vtedajšia predstavená kláštora zomrela, biskup Jacopo Zeno rozhodol o jeho zreformovaní. Väčšina rehoľných sestier sa preto rozhodla kláštor opustiť, ale Lucrezia zostala, rozhodnutá zasvätiť svoj život Bohu, hoci od detstva mala depresie, ktoré sa s pribúdajúcim vekom len zosilňovali.
Dňa 15. januára 1461 prijala rehoľný habit a meno Eustochia, inšpirované verným učeníkom svätého Hieronyma. Už po svojom vstupe do noviciátu začala trpieť extrémnymi prejavmi démonického útlaku. V stave extázy a záchvatov ubližovala potom sebe i spolusestrám, takže ju museli spútať a na niekoľko dní pripútať ku stĺpom v kláštore.
Napriek neustálym útokom Zlého, následkom ktorých ochorela a bola obvinená z čarodejníctva, nepodľahla. Naopak, všetky tieto utrpenia prijímala ako formu duchovnej obety. Na tri mesiace ju uvrhli do väzenia, kde žila len o chlebe a vode. Tam sa rozhodla, že z kláštora nikdy neodíde a proti silám zla bude bojovať.
Napokon sa jej podarilo presvedčiť spolusestry o svojej oddanosti Bohu a 25. marca 1465 zložila slávnostné rehoľné sľuby. Ako jej duchovný boj pokračoval, fyzické útoky diabla nenechali na jej tele takmer nič neporušené.
Eustochia napokon zomrela 13. februára 1469 vo veku 25 rokov. V posledných okamihoch života jej telo znetvorené bolesťou a ranami démon nakoniec opustil. Do tváre sa jej vrátila krása a jemný úsmev, čo pútnici doteraz vídajú v presklenom relikviári.
Už štyri roky po smrti jej telo exhumovali, pretože sa v hrobe objavila voda považovaná za zázračnú. V roku 1475 boli jej neporušené pozostatky prenesené do kláštorného Kostola svätého Prosdocima a po jeho zrušení v roku 1806 do kláštorného Kostola svätého Petra v Padove. V roku 1760 potvrdil jej kult pápež Klement XIII., niekdajší padovský biskup.
Blahoslavená Eustochia je dodnes v Padove uctievaná ako ochrankyňa ľudí trpiacich duchovnou trýzňou aj ako patrónka exorcistov. Jej život je svedectvom o sile viery a vytrvalosti v boji proti silám temnoty. Jej meno zostáva synonymom odhodlania a úspešného duchovného boja proti diabolským pokušeniam.
Veriaci sa k blahoslavenej obracajú aj touto modlitbou:
Ó, mocná naša orodovníčka, blahoslavená Eustochia, Boh ťa povolal spomedzi nás, aby si bola žiarivým vzorom čností, najmä výnimočnej trpezlivosti. Tvoj život, poznačený krížom, je toho jasným dôkazom. Pros teraz za nás! Vypros nám, prosíme ťa, milosť kráčať po stopách tvojho príkladu a vnímať trápenia a utrpenia tohto života ako dar z milujúcej ruky Boha pre naše skutočné dobro. Pomôž nám, aby sme podľa tvojho príkladu prijímali ťažkosti života s pokojom a dôverou, istí, že nás raz odmení Boh trpezlivosti a útechy. Nech on sám je hojnou odmenou pre všetkých, ktorí sa ochotne podriaďujú jeho láskavej vôli. Amen.
Otče náš – Zdravas Mária – Sláva Otcu
Oroduj za nás, blahoslavená Eustochia, aby sme sa stali hodní Kristových prisľúbení.
Modlime sa: Všemohúci a večný Bože, ktorý si posilnil blahoslavenú pannu Eustochiu obdivuhodnou čnosťou a nezdolateľnou trpezlivosťou proti mocnostiam temnoty, pre jej zásluhy a na jej príhovor nás osloboď od všetkého zlého a udeľ nám milosť, aby sme ti slúžili s úplne oddaným srdcom. Skrze Krista, nášho Pána. Amen.
Päťkrát Otče náš a päťkrát Zdravas Mária na počesť piatich rán Vykupiteľa.
Imprimatur: Mons. Dr. Mario Morellato. Vic. Gen. – Padova 29. marca 2000.
