Mal som krásnych osemnásť a otvoril sa predo mnou svet. Veľké Košice s električkami a pulzujúcimi ulicami, ten zvláštny miestny prízvuk v slovenčine jemne „šmrncnutej“ maďarčinou. Bývanie na internáte. Sám sebe pánom, ale aj všetka tá zodpovednosť za vlastnú existenciu.
Konečne som sa trochu usadil, nadviazal prvé priateľstvá, na prednáškach zistil, že vlastne nič neviem a že tá elektrotechnika má v sebe fúru matematiky a fyziky. Nesmelé chodenie do kostola a prekvapenie, keď som tam zaregistroval niektorých profesorov. Jemne na mňa sprisahanecky žmurkli; boli to tí najkvalitnejší pedagógovia.
Do toho vtrhol 17. november a ja som vedel, že môžem toto všetko v jednom okamihu stratiť, ak to nedopadne dobre. Že v tom lepšom prípade pôjdem na vojnu k PTP a asi mi už nedovolia vrátiť sa – v tom boli komunisti nekompromisne krutí.
Moja najbližšia rodina mala s tým osobnú skúsenosť, tak ako mnohé iné. Váhal som aj som sa bál. Bola to nesmierne dlhá noc. Ale my prváci sme paradoxne mohli stratiť najmenej. Najťažšie rozhodovanie mali pred sebou posledné ročníky. Ten vysnívaný titul Ing. bol už na dosah ruky…
Tak sme do toho nakoniec šli. A neľutuje to nik z nás. Ten semester sme potom ešte dlho doháňali, ale všade vládla atmosféra vďačnosti a prajnosti. Píšem to za všetkých nás s piatimi krížikmi a ešte dačo, lebo sme navždy v niečom ostali tí vysokoškoláci a vysokoškoláčky, ktorí vlastným nasadením nezmenili až tak svet – komunisti cez rôzne metamorfózy nám prakticky vládnu až dodnes –, ale zmenili sme za jednu noc predovšetkým seba samých.
Toto sa mi veľmi ráta na dnešných študentoch, ktorí sa zohli a napísali niečo kriedou na chodník. Lebo sa zdá, že asi nezmenili nič, ale to nie je pravda. Oni tými pár písmenkami zmenili predovšetkým seba samých. Myslím, že už navždy si skalibrovali kompas vo svojom vnútri a už pôjdu správnym smerom vzdorujúc klamstvám, podvodom a arogancii moci.
Tej najmä, lebo arogancia dnešných komunistov pri moci je určite väčšia, ako bola tá komunistov pred tridsiatimi šiestimi rokmi. Vtedy sa báli jeden druhého, dnes kolaborujú. Mám nádej, že tu je stále dosť mladých ľudí, ktorí si pri tom písaní na chodník spomenuli na Ježiša píšuceho do prachu pri pristihnutej cudzoložnici. Arogancia jej vtedajších sudcov a tých, čo mali kamene a moc nad jej životom trochu nezaslúžene v rukách, sa rozbila na pár písmenkách v prachu ich chodníka.
V každom tom mladom chlapcovi a dievčati na chodníkoch našich slovenských miest a obcí sa prebudil súcitný Ježiš. Znie to čudne, lebo tam boli možno okrajovo aj vulgarizmy, nakoniec ani my nevieme, čo napísal Ježiš kameňovačom; niektorí biblisti si myslia, že to mohli byť ich hriechy. Ak by chcel byť Ježiš trochu expresívny…
Nie, len trochu preháňam, samozrejme. Naši vzácni mladí chlapci a dievčatá v sebe čosi odkliali jedným jednoduchým gestom oprášenia si kriedy z prstov. Ešte o tom nevedia, ale zmenilo to ich vnútro do konca ich života. Ako Ježišovo písanie zmenilo život tej nešťastnej ženy. To je to najvzácnejšie, čo som už dlho nezažil. Najviac formujeme svoje vnútro prácou a aktivitou vlastných rúk.
Keď som vtedy dávno cestovával ráno na cvičenia a skúšky, niesol som často svoje zadanie vo forme počítačového programu alebo textu na tri a pol palcovej diskete. Bolo to niečo ako dnešný USB kľúčik, ale principiálne odlišné v tom, že dáta boli na malinkej, akoby gramofónovej platni a jednotky a nuly boli zapísané v jej magnetickom povrchu. Aby mi ich silné elektromagnetické pole pohonu električky nepoškodilo, balili sme si diskety do staniolu. Chránili sme si, čo bolo normálne v bezpečí. Ale v prostredí, ktoré bolo pre tú disketu nebezpečné, bolo treba trochu kreativity navyše.
Aktivita dnešných mladých, ktorým nie je ľahostajná budúcnosť ich slobody, viery, prežívania života, je alobalom na ich ideály. Lebo momentálny čas a priestor, v ktorom žijeme, je nebezpečný pre vzácne dedičstvo vzopätia v novembri osemdesiatdeväť. Koľko ohrození sprava i zľava! Umlčaná Cirkev…
Tak som mal tohto roku trochu predčasné Vianoce, lebo Advent začíname Kristom, ukrytým v tých maličkých, píšucim po našich chodníkoch, aby sme mu pripravili cestu. A potom ešte raz príde, ako bezbranné dieťa, ktoré prebúdza to najlepšie v nás. Kiež by ho našli všetci ľudia dobrej vôle.
