Otec diakon Pimen Peter Mojzeš žije už takmer dvadsať rokov v gréckokatolíckom kláštore v Unive na Ukrajine. Počas jeho návštevy Slovenska sme sa ho spýtali na jeho vlastnú cestu do kláštora, ale aj na aktuálnosť mníšskeho života pre človeka 21. storočia. Okrem toho nám prezradil, podľa čoho sa dá rozpoznať kvalita kláštora, ako prebieha výber mníšskeho mena a či sa chystajú založiť podobný východný kláštor aj na Slovensku.
Otec Pimen, na úvod si povedzme, aký je hlavný rozdiel medzi západným rehoľníkom a východným mníchom.
My východní mnísi sme viazaní na konkrétne miesto. Od toho sa odvádza aj náš názov. Napríklad ja som mníchom takzvanej Svätouspenskej univskej lavry. (Kláštor zasvätený sviatku Zosnutia Bohorodičky v Unive na Ukrajine.) Hoci nás ľudovo volajú studiti, správne sa voláme mnísi svätouspenskej univskej lavry. Kláštory na Západe sa, naopak, nazývajú buď podľa ich zakladateľov, alebo podľa pravidiel, ktoré títo zakladatelia vytvorili.
Čo majú západní a východní mnísi spoločné?
Spoločná je určite modlitba v spoločnom rytme – modlitba, práca, odpočinok. My v Unive sa modlíme päť až sedem hodín denne. Samozrejme, nie naraz, ale modlitby máme rozdelené na niekoľko časov dňa.
Priblížte nám v hlavných rysoch svoju cestu do kláštora. Prečo Ukrajina?
Ja pochádzam z Bratislavskej gréckokatolíckej farnosti, kde som navštevoval jedno charizmatické spoločenstvo, v ktorom sme sa modlili a čítali knihy Otcov púšte. Mňa to zaujalo natoľko, že som začal hľadať, či niečo také existuje aj dnes, alebo je to len nostalgická spomienka na minulosť. Tu na Slovensku som takéto živé mníšstvo nenašiel. Hoci som nechcel byť kňazom, začal som študovať v kňazskom seminári v Prešove, ale stále som hľadal a premýšľal.
Môj starší brat odišiel po ukončení seminára v Prešove na vyššie štúdiá do Ríma, kde vtedy pôsobil kardinál Špidlík, veľký znalec kresťanského Východu. Napísal som mu list s otázkou, či dnes ešte existuje živé východné mníšstvo. Vo svojej odpovedi ma kardinál naviedol práve na monastier v Unive a to bol prvý konkrétny impulz na mojej ceste.
Medzitým som hľadal aj inde a navštívil som napríklad aj horu Athos.
Aký dlhý čas ste tam strávili?
Týždeň. Šiel som tam na vlastnú päsť a prespával len tak provizórne. Za týždeň som toho veľa nevidel ani nezažil. Okrem toho som navštívil na Ukrajine aj iný kláštor. Ten ma však odradil, lebo mnísi tam veľmi skoro vstávali a ja mám spánok rád.
Aké boli vaše ďalšie kroky?
V roku 2005 som šiel do Univa po prvýkrát a strávil som tam niekoľko týždňov. Potom ma igumen poslal domov, aby som si to ešte premyslel. A okrem toho som ešte študoval aj v Ríme. Neskôr som šiel na dva mesiace do Univa znova a predstavený sa ma na konci pobytu spýtal, či chcem zostať. Keď som prisvedčil, poslal ma ešte raz domov. A potom som sa už vrátil natrvalo. Bolo to v máji 2006. Začal som ako poslušník.
Čo robí poslušník?
Vykonáva rôzne práce asi 6 hodín denne. Ja som napríklad žehlil posteľnú bielizeň pre pútnikov. Táto služba trvá asi pol roka.
Čo nasleduje po období poslušníka?
Hovoríme tomu slovom archarij. Pochádza to z gréčtiny a znamená jednoducho začiatočník. Toto trvá asi rok a zodpovedá noviciátu v latinských kláštoroch. Máme pravidlo, že vtedy nesmieme ísť domov. Ak by som opustil monastier na viac ako mesiac, musel by som ten rok začať odznova. Počas tohto obdobia sme bratom odobrali aj mobily, teraz to však už nerobíme.
Vám ešte mobil vzali?
Áno, svoj mobil som musel odovzdať.
A po roku ste sa stali čím?
Po roku nasledovali prvé dočasné sľuby. U nás sa to volá riasoforný archarij, teda začiatočník, ktorý nosí riasu. Riasa je taký špeciálny mníšsky dlhý odev. Odev, ktorý dostávame, sa riadi pravidlom „čoraz náročnejší do práce, ale ľahší do modlitby“.
Dočasné sľuby sa potom obnovujú tri roky po sebe a po troch rokoch môžem požiadať o večné sľuby. U nás sa volajú „malá schima“.
Koho žiadate, igumena?
Áno. A on potom túto žiadosť prednáša ostatným bratom v monastieri, ktorí už majú malú schimu. Oni potom hlasujú. Ak dostanete štyri pätiny hlasov, môžete byť pripustený k večným sľubom. Ak ste pohádaní s ostatnými bratmi, na večné sľuby môžete zabudnúť.
Čo sa stane, ak nedostanete tie štyri pätiny hlasov?
Človek môže o malú schimu po troch rokoch požiadať znova. Ak neuspeje ani potom, odchádza domov. Alebo môže začať celý cyklus počnúc poslušníkom odznova.
Aký je spôsob výberu mníšskeho mena?
Igumen mi povedal, aby som si vybral tri mená. Princíp je taký, že si vyberáme mená s rovnakým začiatočným písmenom, ako je vaše krstné meno. Ja som si teda vybral tri mená: Pimen, Porfirij a Prochor, aby som mu ich povedal až počas obradu malej schimy. Igumen potom spravidla z týchto troch mien vyberie jedno. Všetci s napätím čakáme do tohto momentu, aké meno igumen novému mníchovi vybral. To je igumenova právomoc. Ja som mal výnimku a mohol som si meno Pimen vybrať sám.
V kláštore žijú aj mnísi, ktorí nie sú kňazmi. Je to u vás bežné? Vy sám ste sa diakonom stal až neskôr.
Ja som nechcel byť ani diakonom, ani kňazom. Lenže potom nám diakoni odišli a táto služba nám začala v monastieri chýbať. Hoci som nemal túto túžbu, chcel som poslúžiť bratom. Bola to potreba, tak som súhlasil.
A smerujete ku kňazstvu?
Zatiaľ nie. Hoci sa už pýtali a som ochotný, ak bude aj taká potreba. Napríklad kvôli spovedaniu veľkého množstva pútnikov.
Vo filme Černec, ktorý natáčal náš kolega Timotej Križka krátko po vypuknutí vojny, sa spomína, že každý mních má svoju úlohu. Vaša úloha je aká?
Ja som ekonóm. Počítam peniaze. My máme spoločnú kasu. Pri prijatí večných sľubov som podpísal, že všetko, čo bolo moje, patrí odteraz kláštoru. Máme každý vreckové a pri väčších výdavkoch to schvaľuje igumen.
V Unive ste boli traja mnísi zo Slovenska. O jedného ste prišli, keďže otec Jonáš Maxim sa stal gréckokatolíckym arcibiskupom na Slovensku. Ako to prežíva kláštor?
Pre nás je to vždy strata. Kláštor investuje do vzdelania perspektívnych osôb, a keď sa stane biskupom, je to pre nás hlavne strata. Vždy nás to ochudobní.
Je to aj pocta pre monastier, však?
Je, ale pre nás je výhodnejšie, keď niekoho urobia pomocným biskupom, pretože všetko, čo mu niekto daruje, pripadne kláštoru. Ak je však niekto sídelným biskupom, už to pripadne biskupstvu, nie kláštoru.
Svojho času sa hovorilo, že by ste prišli založiť taký monastier na spôsob Univskej lavry aj na Slovensko. Je táto idea ešte aktuálna po odchode vladyku Jonáša?
Myslím, že by sa to dalo ešte zrealizovať. Síce nás odchod vladyku ochudobnil, ale možno by sa dala zriadiť akási misijná stanica pri nejakej farnosti. Na založenie monastiera by sme potrebovali šesť mníchov. Ale moja predstava vždy bola začať skromne a v malom. Záleží na tom, či ako ľudia dokážeme žiť autentický mníšsky život a vzbudiť v ľuďoch záujem.
Vráťme sa k modlitbe. Počas priamych prenosov, ktoré už niekoľko rokov zabezpečuje televízia Logos, vidíme, že k vám do chrámu prichádzajú na modlitbu aj ľudia z vonku.
To je rozdiel oproti západným kláštorom, My spravidla nerobíme duchovné cvičenia. Nemáme na to časové kapacity. Máme pri monastieri ubytovanie pre 60 pútnikov. A dnes to ľuďom stačí. Ľudia väčšinou prichádzajú, aby boli s mníchmi, aby boli v monastieri.
Ako vyzerá modlitba veriacich na Ukrajine?
Ľudia sa tam modlia ako ľudia u nás v 80. rokoch. Majú väčšie prejavy zbožnosti. Ľudia sú viac pripravení obetovať sa.
Ako zmenila vojna modlitbu?
Už pandémia covidu priniesla veľké zmeny. Kedysi ľudia putovali masovo – tisíc päťsto ľudí – dvakrát do roka 50 km a museli sme pre nich pripraviť stanové mestečko. Teraz sme to už neobnovili, ale ľudia začali prichádzať každú nedeľu. A určite sa pod tento nárast podpísala vojna. Už nebudeme obnovovať masové akcie dvakrát do roka, keďže ľudia začali prichádzať pravidelnejšie.
Aká je vaša osobná skúsenosť s modlitbou a čo by ste na jej základe poradili tým, ktorí majú problémy s modlitbou?
Mňa veľmi oslovuje príbeh púštnych otcov. Za jedným starším mníchom prišiel mladší práve s otázkou, ako sa má modliť. Starší mních vzal mladšieho kolegu do mora a ponoril ho pod hladinu. Mladší sa začal topiť, a keď ho nakoniec starec pustil a mladý sa nadýchol, povedal mu: Tak má vyzerať tvoja modlitba. Tak musíš túžiť po Bohu.
Aké máte skúsenosti s modlitbou vy? Funguje?
Keď som sa ja modlil za jednu konkrétnu vec, dostavila sa o desať rokov. Keď ma niekto prosí o modlitbu, poviem mu, aby radšej poprosil niekoho, koho modlitba dorazí k Bohu skôr.
Aký je recept mnícha na modlitbu?
Konkrétny a pravidelný čas na modlitbu je veľmi dôležitý. Nedávať Bohu len odrobiny, ale rezervovať mu lukratívny čas.
Na začiatku ste povedali, že ste sa chceli presvedčiť, či je mníšstvo vhodné pre človeka 21. storočia. Dá sa to?
Dá, ale treba si každý deň strážiť svoj autentický život s Bohom.
To je ako v manželstve.
Áno, ale život v kláštore je ľahší ako v manželstve.
Ďakujem pekne za rozhovor.
