Dnes zaznieva v kostoloch úryvok z Matúšovho evanjelia. Spomína sa tam príbeh pána a jeho troch sluhov. Pán sa vydáva na cestu a každému zo sluhov zverí niečo zo svojho majetku. Pán pozná svojich sluhov, a tak ich poveruje povinnosťami podľa ich schopností.
Prvému dá pomerne veľký obnos, druhému menší a tretiemu len tak, aby sa nepovedalo. Jeden talent, to bolo pravdepodobne 35 kíl zlata. Niekde som sa dočítal, že na dnešné pomery by osem talentov malo hodnotu vyše desať miliónov eur, ale čert ich ber, bolo to skrátka veľmi veľa majetku, dalo sa za to mnoho vybudovať.
Prvý, ktorý dostal päť talentov, bol príčinlivý. Získal pre svojho dobrodinca raz takú sumu. Druhý, ktorý mal menší obnos, tiež znásobil zverenú investíciu. A tretí, ten, ktorý dostal najmenej, lebo nebol taký schopný ako jeho kolegovia, nezískal nič. Talent zakopal do zeme a čakal, kým sa jeho pán vráti.
Tretí teda zvolil iný prístup. Neriskoval, nestresoval sa, nenamáhal sa. Dá sa predpokladať, že nemal svojho pána rád. Ba zdá sa, že aj keď sa ho bál, opovrhoval ním. Veď uznajte, čo je to za človeka, čo žne, kde nesial, a zbiera, kde nerozsýpal? Nebude to nejaký zlodej? Áno, tretí sluha mal svojho pána za zlodeja. Nemal však na výber, hierarchia bola jasne daná, karty boli rozdané, so zvereným majetkom musel nejako naložiť. Tak ho zakopal do zeme. Pochoval ho. A keď prišiel pán, tak mu vrátil, čo bolo jeho. Tretí sluha sám pred sebou konal spravodlivo. Nechcelo sa mu zveľaďovať majetok toho, ktorým pohŕdal.
Raz som do kostola vtiahol jedného svojho priateľa ateistu a čítal sa práve tento úryvok. Po omši mi povedal: „Nielenže máte všade pokladničky, aby z vás farári ťahali prachy, ešte vás aj komplexujú, že čokoľvek spravíte, nikdy nebudete dosť dobrí. Skús si predstaviť, že by sa aj ten akože lenivý sluha zachoval ako jeho pán a žal by, kde nesial… Že by tie prachy prehajdákal, prehral alebo ukradol, že by ich jednoducho nevrátil. Myslím, že by ste potom chválili aj lenivého, ale čestného sluhu, ktorý tie prachy zakopal, nie?“
No, čo na to povedať… Zrazu som aj ja videl tento príbeh v novom svetle. Áno, aj tak by to mohlo byť…
Ten príbeh je však metafora. Ide o to, aby sme dary, ktoré nám dal Boh alebo – ak chcete – ktoré sme dostali od Života, nezakopali do zeme. Aby sme svoje danosti rozvíjali, zveľaďovali ich, aby sme sa učili, aby sme rástli v dobrom. Aby sme neostali ako semiačko, ktoré padlo do zeme a nevyklíčilo. Aby sme žili aj pre iných a aby sme im z našich znásobených darov dávali.
Takto to už dáva zmysel. Tomuto azda rozumejú aj neveriaci.
