Keď sa hovorí o závislosti, kresťanská tradícia neponúka len morálne usmernenia, ale aj konkrétnych ľudí, ktorí tento zápas poznali na vlastnej koži. Cirkev nepredstavuje svätcov ako nedosiahnuteľných hrdinov, ale ako sprievodcov, ktorí potvrdzujú, že cesta k uzdraveniu je možná.
Závislosť môže pôsobiť ako priestor, z ktorého sa človek len ťažko dostáva von. Popri psychickej záťaži prináša pocity izolácie, hanby a bezmocnosti. Avšak svätosť nespočíva v bezchybnosti, ale v tom, ako sa človek zachová po páde.
Pri pohľade na troch svätcov Marka Ji Tianxianga, Moniku a Kamila de Lellis vidíme, že zápas so závislosťou nemusí byť prekážkou viery, ale môže sa stať priestorom, kde dozrieva dôvera v Boha.
Tridsať rokov bez rozhrešenia
Marko Ji Tianxiang bol čínsky lekár z 19. storočia, ktorý sa stal závislým na ópiu po tom, čo mu ho predpísali na silnú bolesť. Dlhé roky sa pokúšal závislosti zbaviť: modlil sa, postil sa a pravidelne sa spovedal, no jeho stav sa nezlepšoval.
Jeho kňaz napokon nadobudol presvedčenie, že Markovo odhodlanie nie je dostatočné, a odmietol mu udeliť rozhrešenie. Tak ostal 30 rokov bez možnosti prijať sviatosti. Napriek tomu neprestal chodiť na svätú omšu a na Cirkev nezanevrel.
Počas povstania boxerov Marka zatkli pre jeho príslušnosť ku kresťanstvu. Slobodu mu ponúkli len pod podmienkou, že sa viery zriekne, no odmietol to. V roku 1900 ho popravili spolu s členmi jeho rodiny.
Nešlo len o syna
Svätú Moniku si najčastejšie spájame s obrátením jej syna svätého Augustína. Menej známy je fakt, že Monika sama v mladosti zápasila s neprimeraným pitím alkoholu – Augustín o tom píše vo svojich Vyznaniach.
Ako mladá žena zvykla potajomky popíjať víno. Tento návyk trval dovtedy, kým ju prísna výčitka slúžky neprinútila zamyslieť sa nad tým, kam smeruje. Monika sa zlozvyku vzdala a postupne upriamila život na modlitbu a hľadanie Boha.
Neskôr sa stala známou ako žena hlbokej viery. Roky sa modlila za syna, ktorý hľadal zmysel života mimo Cirkvi. Jej trpezlivosť a úprimnosť priznať si vlastnú zraniteľnosť potvrdzujú, že proces uzdravovania sa začína pravdivosťou voči sebe samému a že uzdravený človek môže byť oporou aj pre druhých.
Gambler
Kamil de Lellis bol mužom prudkej povahy, výraznej postavy a silnej závislosti na hazarde. Prehral majetok, prácu aj dôstojnosť. Zranenie nohy ho napokon priviedlo do nemocnice, kde sa s chorými zaobchádzalo skôr ako s bremenom než ako s ľuďmi, ktorí potrebujú starostlivosť.
Práve tam začal nový život. Kamil si uvedomil, že ten doterajší nikam nevedie, a rozhodol sa pre zmenu. Začal sa venovať chorým s rešpektom a pozornosťou, ktorá bola na vtedajšie pomery nezvyčajná. Neskôr založil rehoľu kamiliánov, ktorá sa dodnes stará o chorých a zomierajúcich.
Ani po svojom obrátení sa nezbavil ani svojej prudkej povahy, ani spomienok na roky premrhané hazardom. Svoje zraniteľné miesta však premenil na službu trpiacim.
Závislosť neoddeľuje človeka od Boha a nemusí ho diskvalifikovať z duchovného rastu. Naopak. Hoci cesta uzdravenia býva dlhá a poznačená pádmi, práve v tomto boji postupne dozrieva hlboká dôvera voči Bohu a ochota začínať každý deň odznova.
Aj v neporiadku a neistote môže byť človek k Bohu bližšie, než si myslí.
