Ježiš povedal svojim učeníkom: „Syn človeka musí mnoho trpieť, starší, veľkňazi a zákonníci ho zavrhnú, zabijú ho, ale on tretieho dňa vstane z mŕtvych.“ A všetkým povedal: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, zachráni si ho. Veď čo osoží človeku, keby aj celý svet získal, a seba samého by stratil alebo poškodil?! (Lk 9,22-25)
Cesta vykúpenia je cestou kríža. Znamená brať na seba bolesť a zlobu spôsobenú hriechom a odstraňovať ich zo sveta utrpením živeným láskou. Ježiš vopred veľmi jasne vidí, že sem smeruje celé jeho pôsobenie. Postupne na to pripravuje aj svojich učeníkov. Vidno, že sa búria. Ak má Cirkev pokračovať vo vykupiteľskom poslaní Krista, musí pokračovať aj v jeho „vykupiteľskej metóde“. Len Duch môže roznietiť lásku ochotnú ísť aj za prah bolesti.
Ježiš vždy hovorí o utrpení v súvise so vzkriesením a o vzkriesení ako o ovocí utrpenia. Spojené nádoby, na ktoré treba stále pamätať: keď človeka prevalcuje a všetko zatieni bolesť, pripomínať si, že za jej zánikom čaká radosť života. Dobrovoľný pôst má búrať tabu strachu a uisťovať, že strácať trochu znamená získavať veľa.
Ježiš nám chce pomôcť aj pragmatickými argumentmi: či chceme, alebo nie, život z hodiny na hodinu neodvratne strácame, akokoľvek užitočne a intenzívne by sme sa ho snažili prežívať. Jediná záchrana je nechať sa preniesť na druhý breh večnosti a tým rebríkom či mostom je len kríž. Strácať život s Kristom znamená v ňom ho aj nachádzať, veď on je život sám.
Nesenie kríža má byť súvislé, každodenné, vždy znova, v tej podobe, v akej sa práve prihlási. Kríž je „strom života“ a „rebrík do neba“. Vyhýbať sa mu značí vyhýbať sa životu, i keď k podstate bolesti patrí práve to, že človek by bol najradšej bez nej.
Za ideál, o ktorý sa treba usilovať, považujeme pokoj, vnútornú pohodu, nadšenie, chuť. Eventuálne ťažkosti sa v lepšom prípade snažíme prečkať ako nutné zlo. V civilizácii, ktorá robí všetko, aby odstránila zo života námahu a bolesť, a ponúka samé príjemnosti, sme si veľmi rýchlo a ľahko privykli považovať cestu kríža za niečo, čo treba zo života odstrániť. V spiritualite dokonca krásnymi a silnými motiváciami.
Zostávame premotivovaní až umotivovaní, ale, ako vidno, nie bez kríža. Len v miere, ako prijímam kríž, môžem mať účasť na celom Ježišovom živote so všetkým ťažkým i božským. Ako niet bez kríža vykúpenia, niet bez kríža ani vykúpených.
Ježiš kladie dôraz na každodennosť a na to, že to má byť môj kríž. Nie jeho ani kríž niekoho iného. Z toho vyplýva, že pre kríž sa treba neustále a vždy znova rozhodovať. Ak uhnem, len čo sa niekde objaví čo len silueta kríža, neuhýbam len pred jeho ťarchou, ale aj pred svojou cestou života a svetla. Keďže nerozlučne patrí k ceste nasledovania, práve kríže sú najspoľahlivejšími smerovníkmi správnej cesty. Aj na dnešnej iste už stoja. Pomôž, Pane, neprehliadnuť ich a neobísť!
