V médiách sa pomerne často objavuje slovné spojenie módna polícia. Poznáme to – vezmú si na mušku celebrity, známe osobnosti a výsledkom sú titulky ako: Odvážny krok známej Slovenky. Na dvoch plesoch v tých istých šatách!? Alebo keď chce byť niekto milosrdný: Módna katastrofa, alebo nový štýl? Prípadne nám niekto dobre radí: Tieto farby nikdy nekombinujte, hrozí faux pas.
Tieto odporúčania zo sveta módy sa mi vybavujú najmä v súvislosti s veľkým sviatkom Bohozjavenia. Každý jeden veľký sviatok liturgického roka totiž je pre nás východných kresťanov významnou udalosťou. Pokojne by sme ich mohli prirovnať k plesom. Tak ako dnes. Plesáme nad ozaj veľkou udalosťou. Boh sa zjavuje človeku taký, aký je – ako Trojica osôb.
A hoci tento sviatok rovnako ako ostatné slávime po x-tý raz, predsa tu Boh opäť prichádza takpovediac v tých „istých šatách“. Počujeme hlasy modernej módnej polície: Znova to isté? Stále dookola? Aby sme to zhodnotili čo najlepšie, určite pomôže, keď sa presunieme do doby, keď sa táto udalosť stala. Ako ju asi hodnotila dobová „módna polícia“, teda súčasníci Ježiša Krista? Čo sa to vlastne pred tými zhruba 2000 rokmi pri Jordáne odohralo?
Nachádzame sa v čase, keď Židia žili v očakávaní. Spomeňme tie tri hlavné. Veľmi dobre vieme, že očakávali Mesiáša. Lenže už to párkrát nevyšlo. Čakali schopného vodcu, ktorý definitívne vyrieši ich politickú otázku – a urobí z nich slobodný a sebestačný národ. Zbožní Židia ďalej čakali niekoho, kto nejakým spôsobom vyrieši aj otázku utrpenia a spravodlivosti. Takmer všetci poznali biblickú postavu Služobníka Jahveho, ktorý bude veľmi trpieť zástupne za mnohých.
A do tretice a hádam najviac očakávali príchod samotného Boha. Židia sa vnímali ako vyvolený národ. Boh si ich vybral, aby boli jeho ľudom. Sprevádzal ich, požehnával, doslova sa uprostred nich zabýval. Zo Starého zákona poznáme udalosť, keď Šalamún postavil Bohu chrám, „kňazi nemohli vstúpiť do Pánovho domu, lebo Pánov dom naplnila Pánova sláva“ (2 Krn 7,2). Stáročia čerpali Židia z tej skúsenosti svoju identitu: Boh býva uprostred nich, je u nich doma, je to ich Boh a oni sú jeho národom.
Lenže potom prišla katastrofa. V 6. storočí pred Kristom bol Izrael opäť raz porazený, zotročený a Chrám bol zničený. Síce postavili nový Chrám, ale ten mal jeden veľký nedostatok: Boh sa doň už nenasťahoval. Pánova sláva už nezostúpila. A tak Židia čakali a dúfali. Čakali Mesiáša, čakali Služobníka Jahveho a čakali Boha. Ale čo nečakali? Že by sa tieto tri očakávania mohli stretnúť v jednej osobe – v osobe Ježiša z Nazareta. Hoci túto kombináciu nečakal nikto, presne toto sa odohralo.
Preto Ježiš prichádza k rieke Jordán, teda na miesto, kde kedysi Židia ukončili prvý Exodus z otroctva v Egypte a konečne po 40 rokoch putovania po púšti vošli do zasľúbenej zeme. Práve tu, kde sa ich cesta vtedy skončila, teraz začína Ježiš, aby nadviazal a urobil omnoho väčší Exodus, a síce definitívny exodus z otroctva hriechu, utrpenia a smrti…
Preto sa Ježiš necháva pokrstiť práve v tejto rieke, pretože ona bola vstupnou bránou do zasľúbenej zeme. Ukázal tým, čo je novou vstupnou bránou do zasľúbenej zeme Božieho kráľovstva. Je to krst. A na aké územie ním vlastne vstupujeme? Čo je tou zasľúbenou zemou? Vieme to odčítať na krste Ježiša Krista. Deje sa tu zvláštna vec. Nielenže sa otvára nebo, ale deje sa ešte viac: nebo a zem sa spájajú.
Nebo prichádza na zem v celej paráde, teda v plnosti. Mostom, ktorý vytvára toto spojenie, je hlas Boha Otca: Toto je môj milovaný Syn. Po moste tohto hlasu zostupuje na Ježiša Svätý Duch v podobe holubice.
Ako to celé súvisí so mnou? Ide o novú, doteraz nepoznanú, najodvážnejšiu kombináciu, aká existuje. Ide obrazne povedané o nebeskú kolekciu, ktorú nielenže Ježiš predvádza na pomyselnom Jordánskom móle, ale ktorú ponúka aj nám. Pri každom svätom krste opakujeme tú istú vetu, ktorú spievame aj na svätej liturgii sviatku Bohozjavenia: „Ktorí ste v Krista pokrstení, Krista ste si obliekli.“ (Gal 3,27)
Ježiš Kristus, Boží Syn, prichádza, aby zahalil moju nahotu. Ako? Samým sebou. Celkom názorne to vidíme na príklade malých detí. Vezmime si takého novorodenca, malé bábätko, ktoré sa narodí milujúcim rodičom. Takéto dieťa, hoci je obnažené, predsa nie je nikdy v pravom zmysle slova nahé. Je totiž zahalené pohľadom lásky svojich rodičov. Je „oblečené“ ich radosťou a šťastím z toho, že je tu, že sa narodilo. Možno aj preto sa malé dieťa nemusí hanbiť. Láska jeho rodičov je darom a hovorí mu: „Je dobre, že si tu. Je dobre, že si na svete, je dobre, že žiješ!“
A tento obraz môžeme preniesť do života viery. Kristus prichádza, aby zahalil moju nahotu. Stal sa človekom, aby som si ja človek mohol obliecť Boha. A to znamená vlastne jednu vec. Obliecť si ten pohľad Otca, ktorý sa na mňa díva ako na milovaného syna či dcéru a hovorí mi: „Je dobre, že si! Som do teba zaľúbený!“ Boh má radosť z toho, že existujem, že som tu. Nie pre to, čo som dokázal či nedokázal, zvládol či nezvládol.
Kto je teda kresťan? Nielen ten, kto je technicky pokrstený a vôbec si to možno nepamätá. To zďaleka nie je všetko. Kresťan je človek, ktorý si spolu s krstom oblieka pohľad Boha každé ráno, každý deň nanovo. Možno práve vtedy, keď sa mu nechce obliekať do školy či do práce. Preto na sviatok Bohozjavenia zaznieva hlas, ktorý umocňuje pohľad: „Toto je môj milovaný syn!“ Ak sme si v krste obliekli Krista, potom tento hlas patrí aj nám. Týmto hlasom Boh dokonale zakrýva moju nahotu.
Aj dnes máme teda na výber. Môžeme pokračovať ako doteraz v „módnej prehliadke života“ a meniť šaty či masky podľa aktuálnej módy diktovanej svetom bez Boha. Môžeme sa riadiť a obávať módnej polície relativizmu, povrchnosti, falošného progresivizmu. Táto samozvaná módna polícia sa všemožne snaží presvedčiť, že Boží outfit sa dnes nenosí, že dávno patrí do stredoveku, do múzea. A ak sme ho aj od našich rodičov krátko po narodení dostali, radšej ho nechajme v skrini.
Preto nám dnešná nebeská prehliadka udalosti Bohozjavenia ukazuje, čo nám najlepšie sadne každý deň. Nikto nepopiera, že je to odvážny krok, nechať sa obliecť pohľadom a hlasom lásky Boha. Ale je to jediná móda na mieru. Je to originál, nie je to fake. Osvedčeným „Krajčírom“, ktorý mi každý deň vezme aktuálne miery, je ten najlepší na slovo vzatý odborník – Svätý Duch.
Tak nech sa páči: Šaty Božích synov a dcér!
