Gréckokatolícka cirkev začína svoj cirkevný rok, nazývaný tiež indikt, 1. septembra. v tento deň si pripomína aj Simeona Stĺpnika, askétu prvých kresťanských storočí.
Termín indikt pochádza z latinského slova indictio, čo znamená ohlásenie, odhadnutie. Pôvodne označoval výnos rímskych cisárov, ktorý nariaďoval každých päť rokov urobiť súpis a ohodnotenie pozemkov vo vlastníctve občanov. Na začiatku sa termín indikt používal na označenie finančného roka, neskôr sa stal východiskovým bodom aj pre označenie dátumov spoločenského života.
Zavedenie 1. septembra ako začiatku cirkevného roka má svoje korene vo 4. storočí, keď otcovia Nicejského koncilu v roku 325 tento dátum stanovili ako začiatok nového cirkevného roka. Urobili tak aj s ohľadom na víťazstvo cisára Konštantína Veľkého nad Maxenciom, ku ktorému došlo 1. septembra 312. Išlo o víťazstvo, po ktorom Konštantín daroval kresťanom slobodu a možnosť otvorene vyznávať svoju vieru.
Cirkevný rok v Gréckokatolíckej cirkvi má svoje vlastné cykly, ktoré zahŕňajú nielen sviatky venované Kristovi, ale aj slávenia zasvätené Bohorodičke a svätým.
Druhý vatikánsky koncil, ktorý sa konal v rokoch 1962 – 1965, zdôraznil význam liturgického roka, keď v konštitúcii Sacrosanctum concilium uviedol, že Cirkev má povinnosť pripomínať spásonosné dielo Krista prostredníctvom liturgických slávení a tým otvárať veriacim poklady milostí, ktoré sú dostupné počas celého roka.
Konštantínopolský patriarcha Demeter ustanovil v roku 1989 tento deň ako deň modlitby za stvorenie, čo by sme dnes nazvali istou formou kresťanskej ekológie. Obdobne sa k tejto téme stavia pápež František v encyklike Laudato si’ (221). Krása stvorenstva, ktorú sme my ako koruna Božieho stvorenia povinní chrániť a zveľaďovať, sa pripomína aj v liturgických textoch.
Liturgický rok je vnímaný ako cesta, ktorá veriacich vedie k väčšiemu pripodobneniu sa Kristovi. Ako Kristus je stredobodom liturgického roka, tak ten istý Kristus má byť aj stredobodom nášho osobného života.
