„Človek má rovnako blízko k Bohu ako k divej zveri. Záleží len na tom, ktorým smerom sa vyberie,“ pripomína známe vysvetlenie biblického faktu, že „koruna tvorstva“ nemá svoj osobitný deň stvorenia, ale musí sa oň deliť práve s divou zverou. Skúsenosť, žiaľ, dosvedčuje, že to nie je len biblická opcia, ale pomerne častá realita „človeka-vlka“. Konštatujeme čoraz viac polarizovanú spoločnosť, skúmame príčiny, hľadáme riešenia.
Päťdesiat dní po Veľkej noci udalosť Turíc znova odhaľuje kľúč, ktorým tieto procesy dešifruje kresťan. Zrodenie cirkvi ako tajomného tela Ježiša Krista spúšťa ten istý, kto spôsobil jeho počatie v tele Panny z Nazareta: Svätý Duch. Tretiu Osobu v jednom Bohu, ktorú Biblia opisuje prostredníctvom symbolov ohňa, vetra či holubice spoznávame podľa jej účinkov.
Významní cirkevní autori ako Origenes, svätý Augustín či svätý Tomáš Akvinský vidia výsledok zostúpenia Svätého Ducha vo vrcholnom bode a opisujú ho slovami: Homo capax Dei, teda človek sa stáva schopným Boha. Cesta k Bohu, ktorú ukázalo už stvorenie, sa príchodom Svätého Ducha stala úplne schodnou. Počiatočný výber cesty k divej zveri je však doteraz tým hlavným dôvodom, prečo opačný smer odpíšeme ako zbytočný, nemožný alebo nesprávny.
Je Boh pre človeka hrozbou?
Ešte stále prežíva starozákonný strach, že Boh je pre človeka hrozbou. Ešte stále nás strašia výroky, že človek nemôže vidieť Boha a zostať nažive. Aj z tohto strachu pramenili siahodlhé predpisy o čistote, kulte a jedlách. Okrem oslavy Boha sledovali najmä ochranu človeka. Kult v Starom zákone teda chránil človeka, ktorí sa chcel priblížiť k Bohu. Čo však s takým Bohom? Buď sa mu otrocky podriadiť alebo sa proti takému Bohu vzbúriť a prevziať jeho miesto.
Človek rozumný osvietený sa preto rozhodol pre evolučný skok a prepísal Homo capax Dei na „ľudskejšiu“ formu Homo capax hominis. Vylúčením pravého Boha z rovnice života sa však od zamýšľanej väčšej ľudskosti vzdialil a neustále vzďaľuje. Sloboda, ktorú človek dostal ako dar, aby sa rozhodnutiami pre Boha stávala dokonalejšou, sa opačnými rozhodnutiami mení na otroctvo alebo anarchiu. Vylúčením Boha sa pokúšame získať samých seba, no výsledok je presne opačný: odcudzenie, strata a stále aktuálna fráza homo homini lupus.
„Baby Lasagna“ a príbeh jeho obrátenia
V spojitosti so speváckou súťažou Eurovízia pozitívne zaujal príbeh súťažiaceho, ktorého v aktuálnom ročníku predbehol len takzvane nebinárny Švajčiar. Chorvátsky hudobník Marko Purišić alias „Baby Lasagna“, ktorý sa napokon umiestnil na druhom mieste, je príkladom človeka, ktorý otvorene hovorí o svojej viere.
V rozhovore pre chorvátsky kresťanský portál Bitno.net priznal, že napriek rozbehnutej kariére hudobníka, vzťahu i vysokoškolskému diplomu, ho ničila vnútorná prázdnota. „Akoby bolo moje srdce v rukách niekoho iného, kto ho nemilosrdne držal“, opisuje Chorvát temné obdobie svojho života. V najťažšej chvíli mu jeho otec sprostredkoval rozhovor s kňazom, ktorý podľa Purišićových slov znamenal zásadný obrat v jeho živote.
Pred obrátením praktizoval spevák typické „poschodové kresťanstvo“. „Chodil som do kostola a robil som si, čo som chcel. Keď som sa modlil, vždy to bolo podriadené mojim aktuálnym túžbam a potrebám,“ vysvetľuje Purišić a hovorí o zásadnej zmene: „Prvýkrát som zatúžil počúvať a nerozprávať len sám. Začal som sa pýtať Boha: ´Čo mi chceš povedať?´ a dostal som od neho odpoveď ´Patríš mi!´“, vyznáva sa spevák.
Neboja sa!
Obrátenie ho nepripravilo o životné šťastie. Práve naopak. „Nič som nestratil, všetko som získal!“, svedčí dnes mladý hudobník: „Až s Bohom som získal seba samého!“ Zároveň však zostáva stáť nohami pevne na zemi. „Život viery neznamená vznášať sa v siedmom nebi,“ priznáva dvadsaťpäťročný spevák, ktorý si každé ráno prečíta niekoľko kapitol z Biblie, lebo túži poznať slová Boha. Vrcholným bodom je preňho Eucharistia a jeho osobným cieľom je „pripodobniť sa svätým, ktorí boli ochotní zomrieť za svojho Pána“. Chýbajúcu odvahu na tejto ceste mu dodáva slovo, ktoré je silnejšie než všetky ostatné: „Neboj sa!“
Marko Purišić je živým dôkazom, že spojenia „človek je schopný Boha“ a „človek je schopný človeka“ nie sú protiklady. Marko sa pridal k tým, ktorí sa na vlastnej koži presvedčili a presviedčajú, ako prvé vedie k druhému. Teológovia o tom píšu traktáty, a pritom niekedy stačí aj jedna veta: „Až s Bohom som získal seba samého!“