„Nie sme dokonalí, ale nič lepšie ako otec a mama pre deti vymyslené nebolo.“ Týmito slovami sa začína reakcia JUDr. Antona Chromíka, PhD., predsedu Aliancie za rodinu, na stránke propagujúcej Národný pochod Hrdí na rodinu 2025, ktorý sa uskutoční v uliciach Bratislavy budúcu sobotu 19. júla popoludní. V tejto súvislosti sme oslovili jeho koordinátora pána Chromíka s prosbou o priblíženie nielen pochodu samotného, ale aj kontextu, z ktorého vzišiel.
Pán Chromík, internetová stránka hrdinarodinu.sk o vás prezrádza, že ste manželom, otcom piatich synov, právnikom, teológom… Tieto vaše roly očividne vyrastajú zo základu živej katolíckej viery. Nie každý katolík sa však angažuje v zápase za život tak ako vy. V čom je váš osobitný a osobný recept, ktorý vás vedie touto cestou?
Nemám žiadny osobitný recept, mal som len skúsenosť s Ježišovou nesmiernou láskou, na ktorú dávam slabú a nedokonalú odpoveď. Skutočne biednu odpoveď. Možno by som mohol ponúknuť iba recept púštnych otcov svätého Antona Veľkého, svätého Izáka Sýrskeho či svätého Ignáca alebo svätého Františka odpútať sa od sveta a ísť s postojom kajúcneho mýtnika z evanjelia do úplného ticha aspoň na pár dní, a to hlasné Božie ticho zasiahne.
Niektorí kresťania preferujú spôsob, že stačí len byť, netreba robiť nič navyše. Už samotná prítomnosť kresťanov vraj prekvasí tento sekularizovaný svet. Čo si o tomto názore myslíte vy?
Áno, stačí iba byť, ale skutočne sme? Byť znamená byť na mieste, keď môj brat leží v priekope doráňaný od zbojníkov, byť znamená oslavovať Boha, klaňať sa mu a slúžiť mu plnením jeho prikázaní, aby sme si spasili dušu, vtedy skutočne najviac sme tými, ktorými máme byť. Problém je práve v tom, že kresťania, ktorí spôsob „ako byť“ berú „ako nič nerobiť“, sú vlastne prekvasení len nie kvasom evanjelia, ale kvasom sveta.
Niektoré hlasy z radov Cirkvi zas tvrdia, že sa príliš zdôrazňuje začiatok a koniec ľudského života, ale málo sa rieši to, čo je medzi tým. Napríklad sa v praxi stretávam s názorom, že zdôrazňujeme iba to, aby žena porodila dieťa, ale potom sa už o nich ďalej nestaráme. Aký je váš pohľad?
Vojenský stratég by sa pousmial. Ak nechce, aby padlo mesto, a vidí, že nepriateľ útočí na hradby, tak prirodzene spevňuje a chráni hradby. Nikomu by ani nenapadlo frflať na to, že v čase vojny nie sú úplne dokonale pekne obriadené všetky domy vnútri mesta.
Dôležité je, že sú chránené. Práve tým, že sa stará o hradby, stará sa aj o to, aby domy vnútri neboli zničené. A každý chápe, ako sú cenné, práve z toho, ako sa stará o hradby, ktoré ich chránia. Prehĺtať kravu a preciedzať komára je hlúposť.
Z toho, koľko má Cirkev škôl a charít, ako sa stará o manželstvo, rodinu a deti, sa javí aj táto kritika ako čisto účelová. Je to čistá odpútavacia stratégia úhlavného nepriateľa sladučko zakrývajúca dezerciu z najtuhšieho boja. Ale dezertér od Víťaza nedostane odmenu, lebo on povedal: „Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto maličkých, mne ste neurobili.“
Vidíme čoraz väčšiu tendenciu označovať právom skutočnosti ako potrat, eutanáziu či adopcie detí homosexuálnymi pármi. Aká je podľa vás odpoveď na túto tendenciu? Existuje podľa vás vôbec systémové právne riešenie morálnych otázok?
Odpoveďou je ohlasovanie pravdy. Pravda má oveľa väčšiu príťažlivosť ako lož. Snažíme sa vytrhnúť človeka z jeho egocentrizmu. Napríklad pri adopciách hovoríme: Pozrite sa na dieťa! Čo dieťa najviac potrebuje? Čo je jeho najsilnejšou túžbou? Byť so svojím otcom a mamou! Vidieť, ako sa milujú! Mať bratov a sestry!
Bol som na jednom školení sudcov, na ktorom prednášal jeden známy nemecký sudca a hovoril, že robili štatistiku dospelých detí rozvedených rodičov o tom, čo je ich najväčšia túžba. Túžba dospelých detí! A oni hovorili: Mojou najväčšou túžbou je, aby sa môj otec a moja mama dali znovu dokopy.
Právo by len malo rešpektovať prirodzený zákon, ktorý je vpísaný v každom človeku. Nič viac a nič menej. Ak právo nenasleduje prirodzený zákon, prestáva byť tým, čím má byť, teda umením dobrého a spravodlivého. Zákonné riešenia existovali, len v posledných desaťročiach či storočiach sme dobré zákony opustili a dnes naše deti žnú ich zlé ovocie.
Konkrétnym protiargumentom je napríklad potratová turistika. Vraj ak by sa zakázali potraty alebo „potratová tabletka“ u nás, ženy budú kvôli tomu cestovať do zahraničia. Aký je váš názor v tejto veci?
Opak je pravdou. Vidno to všade tam, kde v skutočnosti reálne zabraňujú vraždám nenarodených detí. Príkladom je Poľsko, počítali sme umelé potraty aj v cudzine a v skutočnosti sa počet potratov po zakotvení ochrany detí radikálne znížil a rovnakú skúsenosť majú aj v USA po prijatí zákonov o tlkote srdca. Inak to je absurdná argumentácia a môžeme ju použiť na akýkoľvek zlý čin.
Zrušme zákaz vraždenia, drogovania, lebo ak ho nezrušíme, budú musieť tí, čo ho chcú spáchať, chodiť do zahraničia. Ďalšou otázkou sú riziká. Bezpečný potrat neexistuje. Skúsenosti z Británie aj USA ukazujú, že mnohé ženy zomreli po podaní potratovej tabletky alebo po chirurgickom potrate. Aj týmto strašným dôsledkom na živote žien a ich detí sa dobrou legislatívou zabraňuje. Tak dobré nastavenie spoločnosti s dobrými zákonmi zachraňuje deti aj ich mamy.
Téma ochrany života vyvoláva aj negatívne reakcie hejterov. Aká je vaša skúsenosť v tejto oblasti? Ako sa vy osobne vyrovnávate s nenávistnými reakciami? Ignorujete, reagujete?
Najlepšie znášam klebetu, o ktorej sa nedozviem. Vtedy reagujem príkladne sväto! Ale teraz vážne. Ak treba reagovať na argumenty, reagujem, ak to je vyslovene hejt, tak ho neživím svojou reakciou. Modlím sa a učím sa každému žehnať dobro. Púštni otcovia hovoria, že Boh mi dáva iba ten kríž, ktorý mi je na osoh a spásu. Tu bojujem a zakopávam niekde na začiatku svojej duchovnej cesty.
Pozrime sa konkrétne na Národný pochod Hrdí na rodinu. Ako hodnotíte minulý ročník v kontexte predošlých – počtom účastníkov, výstupov…? Ako sa darí upriamiť pozornosť širšej verejnosti na témy ochrany rodiny?
Pred trinástimi rokmi sa to začalo. Náš prvý pochod, ktorý bol živou reťazou, vyvolal nesmierne silné reakcie. Mediálne to bolo výrazne silné a zároveň korektné, hoci negatívne. Postupne sme si získali istú dôveru – stálosťou a pozitívnym opakovaním dobra. Média pochopili, že tento pochod skutočne predstavuje oslavu rodiny a manželstva.
V posledných rokoch sme zažili dokonca aj vyvážené reportáže tých najväčších mainstreamových televízií, ktoré sa teda nemôžu hrdiť svojou konzervatívnou orientáciou. A to je dobre. Proste hovoriť pravdu s láskou sa vyplatilo. A vyplatilo sa hovoriť láskavé a pravdivé odpovede práve v deň, keď sa kladú otázky.
Aké sú hlavné body aktuálneho ročníka Národného pochodu Hrdí na rodinu? Na čo všetko sa môžu účastníci tešiť?
Začíname svätou omšou v kostole milosrdných bratov v Bratislave na Námestí SNP o 12:30, ktorú pre nás bude slúžiť otec biskup Haľko. Potom o 14:00 sa začína diskusia, ktorú moderuje Martin Rajňák s hosťami advokátom Patrikom Daniškom a Jozefom Mikloškom ml., detským ombudsmanom, o aktuálnej téme: Či potrebujeme mať hodnoty manželstva a rodiny zakotvené v našej ústave.
O tretej hodine začneme oficiálny program zhromaždenia prepletený piesňami Petra Janků a kapely Smaily. Slovom nás povzbudia vzácni hostia a začneme pochodovať ulicami Bratislavy.
Čo je podľa vás tým hlavným dôvodom, pre ktorý sa oplatí prísť na pochod Hrdí na rodinu? Tombola to asi nebude, však?
Účastníci sa na pochod naozaj tešia, neuverili by ste, koľko blízkych známych vtedy postretáme, ale každý vie, že tento pochod nie je „happening“, neznamená užívať si, ale je to svedectve lásky a pravdy voči našim blížnym. Minimálne toto sme povinní urobiť. Ukázať, čo je dobré. Nenútiť, ale ukázať.
Pochod znovu ukazuje na istoty v tomto zmätku. Hovoríme otcom, že sú nenahraditeľní, že ich žiaden iný muž alebo žena nemôže v rodine nahradiť. Hovoríme mamám, že sú nenahraditeľné pre svoje deti. Hovoríme deťom, že potrebujú otca a mamu a ich túžby sú oprávnené. Toto svedectvo znovu potrebuje počuť Slovensko v časoch, keď sa znovu kladú otázky a nastoľujú požiadavky.
A, áno, aj tombola bude pre všetky deti, ktoré si prinesú svoje dielo na tému „Manželstvo chráni deti“. Deti chápu viac, ako si myslíme. Učia sa pozeraním a počúvaním. Rodičia, ktorí prichádzajú na pochod, nemusia veľa hovoriť, ich deti vidia, čo považujú ocko a mama za dôležité.
Ťažko nájsť lepšiu časovú investíciu do výchovy vlastných detí ako ísť s nimi na pochod.
Ďakujeme za rozhovor!
