Existuje predstava, že človek – a s ním aj celá spoločnosť – každý deň podlieha vývoju. Každý nový deň je o kúsok ďalej na ceste evolúcie. Je dokázané, že táto predstava nemá s realitou veľa spoločného. Všetko živé vrátane človeka sa vyvíja v skokoch. Storočia sa nemusí nič zmeniť, a zrazu sa niečo udeje a odvtedy je všetko inak, na ďalšie storočia.
Jedným z takýchto skokov vo vývoji človeka bol moment, keď si dokázal vyrobiť oheň. Predtým než človek získal toto poznanie, bol odkázaný na život v tme. Iba z milosti bohov ráno túto tmu prerušilo vychádzajúce slnko a iba z milosti bohov z nebies prišiel oheň na zem v podobe blesku; až pokým sa človeku nepodarilo oheň skrotiť. Tí, čo vedeli priniesť svetlo a teplo, sa stali najváženejšími osobami, kňazmi.
Na toto všetko si spomeniem vždy, keď ku mne príde niekto s beznádejným výrazom v tvári, bezradne žmoliac v rukách nezapálenú cigaretu. „Nemáte, prosím, oheň?“ s nádejou sa opýta. Ja len pokrútim hlavou a pokrčím plecami. Táto otázka sprevádza človeka od praveku až dodnes, hoci sa dôvod zmenil. Božský oheň sme dokázali uzamknúť do zapaľovača a kedykoľvek a kdekoľvek vieme priniesť to, čo bolo predmetom modlitieb. To, čo bolo kedysi jedným z najsakrálnejších momentov v živote človeka, je dnes otázkou krátkeho pohybu palca na pravej ruke.
Oheň pre nás už nie je otázkou prežitia, ale stal sa pekným doplnkom na vytvorenie príjemnej atmosféry či vyvolania dobrého pocitu. Oheň v lese si tak zapálime nie preto, aby sme neumreli od hladu a zimy, ale nato, aby sme si opiekli kúsok slaniny.
Oheň v domovoch má podobu sviečok, ktoré nám spríjemnia romantický večer a vytvoria príjemnú atmosféru. A takto isto vnímame prítomnosť sviečok aj v chrámoch či kostoloch. Sviečka sa stala nutnou dekoráciou všetkého duchovného.
Našťastie sme ešte stále nestratili estetické cítenie a zväčša nás vyruší LED svietidlo v chráme. Aj tí najpragmatickejší ľudia musia uznať, že neprináša to pravé „duchovné“ svetlo. Nikdy nevytvorí tú príjemnú atmosféru. A tak radi zapaľujeme sviečky a spoločne sa tešíme z peknej atmosféry, ktorá nám navodí pocit čohosi tajomného či posvätného.
Ľudstvo už nepotrebuje kňazov. Veď každý človek si vie oheň zaobstarať za pár centov. Tmu ulíc porazila armáda pouličných lámp a LED diód na smartfónoch a tmu duše porazilo svetlo rozumu. Celý svet žije v 21. storočí – v storočí svetla, len my kresťania sme opäť ostali v tme praveku. V tme, kde je oheň darom.
Žijúc tak v dvoch rôznych epochách si ťažšie uvedomujeme význam liturgického svetla, význam zapálených sviec. Do chrámu potom vstupujeme so zapaľovačmi vo vreckách a s osvieteným rozumom a ako moderní ľudia vnímame sviečky len ako prostriedok na navodenie požadovanej duchovnej atmosféry.
Tak sa vytvorila predstava, že v chrámoch radi zapaľujeme sviečky. Avšak jediné miesto, kde by sme nemali zapáliť sviečku, je kostol. Keď zapaľujeme sviečky na narodeninovej torte alebo vonné sviečky, sme to my sami, kto poskytuje svetlo. Používame zápalky alebo zapaľovače, aby sviečka svietila. Ale keď vstúpime do kostola, svetlo prijímame – svetlo Kristovo, svetlo, ktoré tma nikdy nepohltí.
Každú Paschu, Veľkú noc, v Kristovom hrobe jeruzalemský patriarcha prijíma zázračný dar – Sväté svetlo. Vstúpi do hrobu bez zápaliek alebo zapaľovačov a vychádza, aby oznámil, že Kristus vstal z mŕtvych, so zázračne zapálenými sviečkami. Mnoho skeptikov ohŕňa nosom, čo je toto za teátro, načo by Boh niečo takéto potreboval. Ale ak odložíme svoje pragmatické okuliare, pochopíme, čo sa tam skutočne odohráva.
V tme hrobu Kristus poskytuje svetlo, pretože iba Kristus môže ponúknuť pravý život vo svojom vzkriesení.
Toto Kristovo svetlo sa dostáva do farností po celom svete a je to to isté svetlo, ktoré prijímame, keď prinášame našu sviečku. Keď prinášame našu sviečku, nezapaľujeme ju, ale prijímame svetlo od Cirkvi.
Keď prinášame našu sviečku, neprinášame len vosk; prinášame seba samého, jeden druhého a celý náš život Kristovi, nášmu Bohu. Účastníme sa na liturgii, kde ponúkame Bohu našu slabosť a obmedzenosť a on nám ponúka večný život.
Keď sa kocháme nad krásou sviečok horiacich v chráme, vedzme že sa kocháme nad pomalým odumieraním; my sa rozplývame nad peknou atmosférou svetla ktoré osvecuje chrám a ony sa rozplývajú spaľované Božím ohňom. Za každou sviečkou je jeden život človeka, ktorý ho prišiel venovať Kristovi. Za každou sviečkou je príbeh, túžba, bolesť i radosť, zdravie i choroba, celý človek ponúknutý Bohu.
Sviečka svieti preto, že ponúka svoj vosk, obetuje svoje telo a na oplátku sa premení na žiarivé, teplé svetlo. Aby sme žiarili týmto svetlom, musíme sa ponížiť, aby mohlo svetlo Božie skrze nás žiariť. Ide o Neho, nie o nás. A tak ako sa sviečka necháva spaľovať Božím plameňom, tak aj my všetci sa môžeme priblížiť k Bohu a nechať sa premeniť z chladného a tuhého vosku na teplý oheň, plný života a svetla.
Keď sa pozeráme na svätých na ikonách, vidíme, ako majú okolo hláv svätožiaru, pretože sú plní Kristovho svetla a rozžarujú ho po celom svete ako živé sviečky. Keď najbližšie ponúkneme svoju sviečku, už ju nebudeme zapaľovať, ale prijmeme Božie svetlo a tak uvidíme pred očami premenu, ktorú Boh pre nás naplánoval. Aby sme boli ako živé sviečky, Boh nás volá, aby sme sa stali svätými.
Svetlo nášho rozumu nie je dostatočné, aby osvetlilo všetky naše otázky. Svetlo psychológov, ktoré osvetľuje hlbiny podvedomia, nie je dostatočne silné nato, aby odhalilo všetky tajomstvá života. Krása človeka takisto nevynikne ani pod laboratórnym svetlom vedcov. A filozofia? Tá dnes spokojne žije v tme.
V kresťanských chrámoch nenastal žiaden pokrok. Stále žijeme v dobe temna. Vo svojich životoch blúdime, nedokážeme nájsť cestu, a tak prichádzame do chrámu, aby sme prijali to jediné svetlo, v ktorom naša tvár dostane skutočnú podobu.
Vývoj človeka nejde kontinuálne deň za dňom, človek sa mení v skokoch. Za krátky okamih dokáže vo svojom vývoji urobiť veľký skok – napríklad keď sa nechá zapáliť Božím plameňom.
Kiež by sme my ako kresťania na otázku náhodného človeka: „Máte, prosím, oheň?“ dokázali dať vždy pozitívnu odpoveď.