Otázka, ako byť kresťanom v sekularizovanom svete, patrí medzi hádam najdiskutovanejšie v súčasnom kresťanstve. Ako nedávny príklad uveďme titul Jana Loffelda, ktorý bol v roku 2025 do češtiny preložený pod názvom Když Bůh nikomu nechybí. Náboženskú ľahostajnosť nazýva pojmom apoteizmus a vyjadruje ním stav, keď si dnešný človek otázky o Bohu ani zmysle života už nekladie. Do sféry jeho záujmu už Boh a náboženstvo jednoducho nepatrí.
V úvahách o sekularizme sa oplatí zájsť aj pár desaťročí späť. Pred viac než päťdesiatimi rokmi na tento jav zaujímavo upozornil známy pravoslávny teológ Alexander Schmemann, keď sekularizmus označil za popretie uctievania Boha a zároveň za herézu o človeku.
Nešlo mu však o povrchnú kritiku moderného sveta, ale o hlbokú duchovnú diagnózu. Podľa neho sa sekularizmus nerodí iba mimo Cirkvi, ale aj v jej vnútri, tam, kde sa kresťanská viera zredukuje na morálny systém, inštitucionálny poriadok alebo súbor rituálov oddelených od každodenného života.
Schmemann tvrdil, že človek je od počiatku povolaný žiť sviatostne. Svet nevidel ako neutrálne prostredie, v ktorom si človek občas „odskočí“ k Bohu. Vnímal ho skôr ako miesto Božej prítomnosti. Keď sa medzi svätým a profánnym, prirodzeným a nadprirodzeným vytvoria tvrdé hranice, svet sa stáva neprístupným pre milosť. Práve vtedy vzniká sekularizmus ako spôsob myslenia, ktorý síce môže tolerovať náboženstvo, no nedokáže ho chápať ako životodarný princíp.
Odpoveďou na sekularizmus podľa Schmemanna nie je boj ani únik, ale obnovené svedectvo. Jadrom tohto svedectva je vyznanie, „že Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“ (Jn 1,4). Kresťanstvo nie je ideológia ani duchovná technika, ale život s vteleným Kristom. Tam, kde sa toto presvedčenie stráca, nahrádza ho buď agresívny moralizmus, alebo tichý súhlas so sekulárnou logikou sveta.
Kresťanské svedectvo sa preto začína spôsobom, akým vidíme realitu. Ide o askézu videnia, o takzvanú disciplínu epifánie, ktorá nás učí rozpoznávať Božiu prítomnosť vo všetkom.
Schmemann hovorí o povolaní žiť vo svete tak, že každá vec, každý vzťah a každá udalosť sa môže stať znamením Božej blízkosti. Tento postoj si vyžaduje vnútornú premenu, pretože znamená zrieknuť sa sebastrednosti a kontroly.
Mimoriadne silným obrazom epifánie je krst Ježiša Krista v Jordáne. Východná cirkev ho slávi ako sviatok Zjavenia Pána 6. januára. Evanjelium podľa Matúša zachytáva v tretej kapitole zvláštny dialóg medzi Ježišom a Jánom Krstiteľom, ktorý sa zdráha krstiť toho, koho považuje za väčšieho než je on sám. Ježiš však trvá na tom, že je potrebné splniť všetku spravodlivosť.
Tento moment ukazuje, že Kristov krst nie je súkromným gestom, ale spoločným liturgickým činom. Je to stretnutie Boha a človeka, v ktorom sa stiera hranica medzi osobným a kozmickým. Voda Jordánu a s ňou celé stvorenstvo sú posvätené. Epifánia Krista sa stáva epifániou sveta a človek je pozvaný stať sa spolupracovníkom tohto Božieho diela.
V tejto vzájomnej identifikácii Krista a človeka sa zjavuje základná sakrálnosť sveta. Svet nie je prekážkou spásy, ale jej miestom. Človek je povolaný byť nielen príjemcom milosti, ale aj jej svedkom.
Krst nás vťahuje do Kristovej smrti a zmŕtvychvstania. Učí nás vidieť všetko nové aj tam, kde by sme to nečakali. V slabosti, v službe, v tichu a v utrpení sa môže zjaviť Božia sláva. Práve toto videnie chýba sekulárnemu svetu, ktorý sa uzatvára do imanentného rámca a stráca schopnosť čítať realitu ako znamenie.
Niektorí kresťania reagujú na sekularizmus únikom a pesimizmom, iní ho prijímajú ako znak pokroku. Obe reakcie však majú jedno spoločné: stratu nádeje v Božiu prítomnosť tu a teraz. Schmemann varoval, že svet chápaný iba sám zo seba sa stáva tmou a absurditou. Kresťanská odpoveď preto nespočíva v odmietnutí sveta, ale v jeho eucharistickom prijatí.
Práve Eucharistia je totiž školou videnia. Nie je únikom zo sveta, ale jeho premenou. V nej sa učíme ďakovať za svet taký, aký je, a zároveň ho odovzdávať Bohu ako dar. Eucharistický spôsob života vedie kresťana k bezpodmienečnej láske, ktorá zahŕňa priateľov aj nepriateľov. Tak sa kresťan stáva kňazom sveta, nie jeho sudcom.
Táto sviatostná perspektíva má aj hlboké antropologické dôsledky. Človek prestáva byť izolovaným jednotlivcom bojujúcim o vlastný význam a stáva sa osobou vo vzťahu. Vzťah k Bohu sa neodohráva mimo sveta, ale skrze svet. Práca, oddych, rodinné vzťahy aj spoločenské konflikty sa môžu stať miestom Božieho pôsobenia, ak sú prežívané v duchu vďaky a otvorenosti.
Sekularizmus často ponúka ilúziu neutrality, no v skutočnosti formuje človeka k fragmentácii. Rozdeľuje život na duchovný a praktický, verejný a súkromný, náboženský a skutočný. Kresťanská askéza epifánie ide opačným smerom. Usiluje sa o integritu, v ktorej sa modlitba a skutok, liturgia a etika, viera a každodennosť navzájom prenikajú.
Takto chápané kresťanstvo má aj prorocký rozmer. Nevnucuje sa silou, ale tichým svedectvom života. V sekulárnom prostredí, ktoré je často unavené ideológiami a prázdnymi sľubmi, môže byť práve tento spôsob života najpresvedčivejším znakom Božej prítomnosti. Nie argument, ale radosť, nie nátlak, ale pokoj, nie odsudzovanie, ale pohostinnosť.
Eucharistický pohľad na svet zároveň chráni kresťana pred pýchou. Pripomína mu, že svet nespasí vlastnou aktivitou, ale prijatím daru. Kresťan nie je majiteľom pravdy, ale jej svedkom. Uctievanie v duchu a pravde sa preto prejavuje aj v schopnosti načúvať, učiť sa a niesť slabosť sveta spolu s Kristom.
Pokánie v tomto kontexte neznamená moralizovanie, ale zmenu pohľadu. Ide o prechod od strachu k dôvere, od rozdelenia k jednote. Kresťan nemá svet deliť, ale spájať. Má sa učiť žiť symbolicky, teda tak, aby všetko smerovalo k spoločenstvu.
Ján Krstiteľ zostáva vzorom takéhoto svedectva. Jeho výzva k pokániu nie je hrozbou, ale pozvaním k novému videniu sveta. Kresťanský život v sekulárnom veku si vyžaduje askézu epifánie, disciplínu, ktorá nás učí rozpoznávať Krista uprostred sveta.
Tam, kde sa liturgia stáva životom a život liturgiou, sa svet znovu stáva sviatosťou. Toto svetlo neoslepuje, ale uzdravuje pohľad človeka a vracia mu schopnosť vidieť svet ako dar. A v tom spočíva jeho sloboda.
