„Citoval mi naspamäť celé pasáže z Biblie,“ vysvetľuje jedna kresťanka v známom filme, prečo podľahla zvodným pokušeniam démona. Diabol a Biblia? Akosi nám to nejde dohromady. Často spomínam svedectvo jedného exorcistu, ktorý svoje auditórium prekvapil tvrdením, že posadnutá osoba sa pri oslobodzovaní začala modliť ruženec. Toto ho najprv zmiatlo, keďže démon Bohorodičku nenávidí. Až neskôr vysvitlo, že to bol len trik Zlého, ako sa šikovne zamaskovať. Vraj „aby mu dal kňaz pokoj“.
Preto sa oprávnene pýtame, kam až siaha lesť Zlého. A ako vôbec spoľahlivo rozlíšiť, či konkrétne „zbožné“ myšlienky alebo skutky nie sú len pokušením, prípadne jeho výsledkom?
Vezmime si na pomoc evanjelium Prvej pôstnej nedele v Rímskokatolíckej cirkvi, kde sme svedkami známej udalosti, v ktorej diabol pokúša Ježiša. A robí to celkom rafinovane. Udrel iba pár týždňov po Ježišovom krste v Jordáne, kde Otcov hlas z neba potvrdil: „Toto je môj milovaný Syn.“
A je zaujímavé, že dve z troch pokušení začne Zlý slovami: „Ak si Boží Syn…“ Čo robí démon? To, čo robí každému kresťanovi, ktorý si v krste obliekol Ježiša Krista, teda Božie synovstvo čí dcérstvo. Spochybňuje identitu. Chce vyvolať chaos v základnej otázke: Kto vlastne som?
A preto vytrháva vety z kontextu Biblie. Z kontextu vyznania lásky Boha voči každému človekovi. Démon chce vytvoriť svoj falošný kontext.
Ježiš sám varoval: „Prichádza diabol a vyberá slovo zo srdca…“ Zlý mi môže nahovárať: „Ty si Pán Boh!“ Alebo, naopak, zmení mantinel: „Ty si obyčajná nula. Ty si nikto.“ A čo môžem urobiť ja? Môžem uveriť jeho slovu a ono sa prejaví, hoci nie je pravdivé. Alebo uverím slovu Boha a vtlačím si ho späť do srdca ešte hlbšie: „Som Božia dcéra! Ja som Božím synom! Celý svoj život a všetky svoje vzťahy odovzdávam do rúk nebeského Otca.“
Táto taktika mi veľmi pomáha nielen vo chvíľach pokušení, ale aj v momentoch ťažšieho rozhodovania. Vtedy sa často pýtam a radím, čo mám robiť. Lenže oveľa viac mi už pomohlo, keď si v týchto chvíľach najprv pripomeniem a znova vyjasním, kto vlastne som.
A keď moje srdce ovládne a premení slovo o Božím synovstve, všetko ostatné vidím v novom, reálnom svetle.
Veľký pôst sa v Rímskokatolíckej cirkvi začal výzvou Popolcovej stredy: „Pamätaj, že si prach a na prach sa obrátiš“ (Gn 3,19) alebo: „Kajajte sa a verte evanjeliu.“ (Mk 1,15) V Gréckokatolíckej cirkvi sme ho začali okrem iného biblickou správou o stvorení sveta. Jeden môj známy túto skutočnosť prirovnal k dvom vreckám na jednom odeve. Ak nás bude premáhať pokušenie k velikášstvu, siahnime do vrecka s „prachom“. Ak nás budú kváriť pocity malomyseľnosti, rýchlo do vrecka so správou o stvorení a k myšlienke, že Boh to všetko urobil pre nás.
No podstatnejšie ako tie vrecká je aj tak odev. Odev Božieho synovstva. Nedajme si ho vyzliecť nikým a ničím!
