Od kaplána v mestskej farnosti cez duchovného správcu vysokoškolákov až po profesora a dekana fakulty. Otec Peter v rozhovore so svojím bývalým študentom, spomína na svoje začiatky v akademickom svete, prezrádza, či mu chutí káva inak s titulom profesora, ale aj to, prečo je dnes dôležité „zložiť plachty“, keď sa loď života alebo spoločnosti dostane do búrky.
Otec Peter, dovoľ mi zaspomínať si. Pred rokom si mi zavolal s nápadom urobiť diskusiu na fakulte, hoci som bol na sociálnych sieťach len krátko. Dnes sa karta obrátila a pýtam sa ja teba otázku, ktorú si mi vtedy položil ty: Ako si sa dostal tam, kde si teraz? A dodávam: Túžil si vždy po akademickej dráhe?
To je dosť komplexná otázka, lebo všetko so všetkým súvisí. Začínal som ako diakon v Bardejove a neskôr ako správca farnosti v Rafajovciach, čo bola nádherná farnosť s dobrými ľuďmi. Zlom nastal, keď prišiel vladyka Ján Babjak a povedal mi, že sa sťahujem do Prešova kvôli pastorácii vysokoškolákov. Priznám sa, vtedy mi trochu spadla sánka a nerozumel som tomuto novému poslaniu, nemal som s tým skúsenosť. Tak som sa však dostal späť do akademického sveta. Neskôr sa uvoľnilo miesto na katedre, prichýlil ma vtedajší vedúci katedry Gabriel Paľa a postupne sa to rozbehlo – od výučby cez službu duchovného správcu, prodekana až po dekana fakulty.
Bolo v tom aj tvoje osobné nadšenie pre ďalšie štúdium, alebo to vyplynulo zo situácie?
Ďalšie akademické štúdium sa u mňa začalo tak trochu z obavy, aby som – poviem to obrazne – neupadol a nezapadol prachom. Ako kaplán po skončení základných štúdií som sa ocitol v situácii, keď ma do ďalšieho vzdelávania nikto netlačil. Priznám sa, že tá absencia tlaku ma v pastoračnej službe skôr demotivovala. Veľmi sa mi do štúdia osamote nechcelo.
Preto som sa rozhodol začať študovať v Krakove. Chodil som tam spolu s Petrom Borzom, s ktorým sme spolu kaplánčili – on študoval históriu a ja pastorálnu teológiu. Tak sme sa k tomu dostali.
Či ma mal vladyka Ján Babjak v oku alebo či vo mne videl ten potenciál, to neviem, to by museli posúdiť iní. Ale vždy sme si vedeli nájsť spoločnú reč a úprimne si povedať, ako sa veci majú. Pamätám si však jednu konkrétnu situáciu, keď som za ním prišiel s otázkou, čo so mnou bude ďalej. Na rozdiel od kolegov som totiž nemal možnosť výberu medzi pastoráciou a výučbou, keďže som na fakultu nastupoval priamo ako duchovný správca. A on mi vtedy povedal veľmi milú vetu: „Keď si sa už rozbehol, tak tam zostaň.“ To bol moment, keď som pochopil, že toto bude moje miesto mimo bežnej pastorácie, ktorá je inak tiež veľmi krásna.
Ako duchovný správca fakulty si sa staral aj o duchovný život svojich kolegov učiteľov, ktorí ťa predtým sami učili. Nebolo to zvláštne?
Začiatky boli zložité. Bývali sme v Prešove, narodila sa nám dcérka, manželka viedla zbor a ja som po večeroch slúžil študentom. Čo sa týka kolegov, bolo to pre mňa spočiatku ako každodenné štátnice. Keď som slávil liturgiu a pri prestole stáli profesori dogmatiky, morálky či liturgiky, po svätej liturgii často prišla paľba otázok: „Ako si myslel to, čo si povedal v homílii?“ alebo: „Pán kolega, veď veci sa posväcujú až po prepustení…“ (Smiech.) Bál som sa tých otázok, kým som nepochopil, že ide o kolegiálne doťahovanie. Nikdy mi nedali pocítiť, že by som bol menejcenný.
Nedávno si dosiahol akademický vrchol a bol ti udelený titul profesora. Zmenilo sa tým niečo v tvojom živote? Chutí ti káva inak?
(Úsmev.) Káva chutí inak, lebo ju robia iní, máme sekretariát… Ale vážne. Byť menovaný po boku osobností z vedy, kultúry či športu má svoje čaro. No stále si kladiem otázku: Komu tým prospejem? Za týmto titulom vidím predovšetkým službu a spoločenstvo ľudí. Titul jedinca je výsledkom mnohých – od kolegov až po rodinu.
Máš ten titul zapísaný aj v občianskom preukaze?
Mám. Využil som možnosť, keď sa mi končila platnosť starého dokladu a bola tam lehota na bezplatný zápis po menovaní, tak som si povedal: Prečo to nevyužiť?
Stretol si sa vďaka tomu s nejakou kurióznou reakciou?
Áno, keď ma zastavila policajná hliadka pri Trebišove. Trochu som prekročil rýchlosť, asi o sedem kilometrov. Policajt si pozrel doklady a hovorí: „Počujte, vy tam tých titulov máte veľa. Čo robíte?“ Vysvetlil som mu, že učím. Pýtal sa, či takých, ako sú oni. Nakoniec z toho bola taká malá náborová akcia, skončili sme pri tom, že sa teším na ich prihlášky.
Vráťme sa k tvojim záľubám. Viem o tebe, že máš rád prírodu. Je pre teba putovanie len povinnou jazdou kresťana, alebo to robíš rád?
Veľmi rád. Stačí mi vyjsť von len na chvíľu. Stotožňujem sa s myšlienkou Jána Pavla II., že kontakt s prírodou vedie človeka k rozjímaniu o Stvoriteľovi. Keď vidím tú nádheru okolo, uvedomujem si, aký musí byť ten, kto to stvoril. Nemusí to byť extrémna túra, mám rád aj rovinky, keďže korene mám na Zemplíne.
Pôsobil si aj ako koordinátor aktivít Svätojakubskej cesty. Prešiel si sám Camino do Santiaga?
Priznám sa takto – priamo v Santiagu som nebol. Veľa som však o tom počul, čítal a robil prednášky súvisiace s náboženským turizmom. Takže zatiaľ je to len môj sen, že raz by som tam chcel ísť.
Ale predsa len som kúsok tejto cesty prešiel, hoci nie v Španielsku. Bolo to v Chorvátsku na ostrove Krk, kde majú tiež vyznačené Camino. Absolvoval som tam niekoľko desiatok kilometrov. Bolo to pre mňa také zahryznutie sa či privoňanie k tejto forme púte a využívania času.
Čo sa týka tej koordinácie, vznikla v rámci spolupráce s centrom, ktoré túto cestu podporuje. Išlo nám o to, aby sa aj naša fakulta podieľala na budovaní infraštruktúry náboženského putovania; organizovali sme k tomu konferencie a prednášky. Hoci táto konkrétna spolupráca momentálne nie je veľmi živá, téma turizmu a starobylých pútnických ciest – či už do Compostely, Ríma alebo Svätej zeme – je na fakulte stále v kurze a vyučuje sa v rámci predmetu náboženský turizmus.
Na reklamnom pretrase na sociálnych sieťach sa spomínali tvoje sny. Na jednej fotografii som ťa videl stáť pred drevenicou a vtipkovať v jej popise. Je to tvoja túžba na dôchodok?
Áno, trafil si. Život v horách, v jednoduchej drevenici, v samote a tichu prírody – to je niečo, čo by som raz, ak Boh dá, prijal.
A aký máš sen pre fakultu ako jej dekan?
Vrátim sa tri roky dozadu, keď prebiehalo verejné vypočutie kandidátov na dekana. Už vtedy mi položili presne tú istú otázku: Kde vidím našu fakultu v budúcnosti. Odpovedal som na základe jedného dokumentu, akejsi vízie do roku 2030, ktorú sme tvorili ešte v predchádzajúcej zostave vedenia spolu s profesorom Petrom Šturákom, prodekanom Jaroslavom Coraničom a prodekankou Máriou Kardis.
Hoci to bol pracovný elaborát, dali sme si záležať na jednej kľúčovej línii: Fakulta má byť priestorom, kde sa nielen vzdeláva, ale kde sú prítomné hodnoty. Mojím snom je, aby človek u nás dostával viac než len diplom či dekrét o ukončení štúdia. Túžim po tom, aby si študent túto fakultu zamiloval. Aby tu cítil tú rodinnosť prostredia.
Túto rodinnú atmosféru som si nevymyslel ja, začal ju budovať už otec Vladimír Poláček v 90. rokoch, pokračovali v tom dekani František Janhuba, profesor Vojtech Boháč či Peter Šturák. Každý z nich do toho vložil kus srdca. Mojím prianím a modlitbou je, aby sa nám – spoločne so súčasným kolektívom – podarilo tento charakter udržať. Aby fakulta bola miestom zázemia, porozumenia, spoločenstva a modlitby. To je môj sen.
To je vznešený cieľ, ale realita býva náročná. Čo robíš, keď – použijem námornícku terminológiu – fúka nepriaznivý vietor, napríklad v kontexte vojny na Ukrajine či covidu?
V prvom rade musím povedať – a to je pre mňa veľmi dôležité –, že, chvalabohu, túto veľkú loď nekormidlujem sám. V akademickej sfére ju riadim spolu s pánom rektorom a v duchovnej oblasti sa opieram o nášho veľkého kancelára vladyku Jonáša Maxima. To sú moji spolukormidelníci. Je nevyhnutná symbióza medzi nami, vedením fakulty, pedagógmi, ale aj zamestnancami. Ak by si totiž niekto na lodi myslel, že vie veslovať lepšie, rýchlejšie alebo iným smerom, a začal by vytŕčať z radu, loď by nešla správnym kurzom. Mojou úlohou je skôr sledovať život na fakulte a udržiavať túto symbiózu od najmenších po najväčších.
A čo robiť, keď fúka nepriaznivý bočný vietor? Jednoduchá reakcia je spustiť plachty. To je najlepšie. V niektorých situáciách netreba ísť za každú cenu vpred len preto, že fúka. Keď prídu ťažkosti – či už spomínaný príliv študentov z Ukrajiny, s čím súvisia jazykové bariéry, kultúrna odlišnosť či iný naturel, alebo iné krízy –, netreba robiť unáhlené rozhodnutia.
Vtedy treba stiahnuť „plachty ľudského uvažovania“ a nastaviť to Božie smerovanie. Počkať, kým Boh tú loď dotiahne, alebo kým ju otočí správnym smerom. Až keď sa veci vyjasnia, keď sa nájde riešenie alebo búrka ustane, potom môžeme znova vytiahnuť plachty a s Božou pomocou vyštartovať ďalej.
Vo svojej vedeckej činnosti sa venuješ aj novej evanjelizácii. Ako ju vidíš v dnešnom digitálnom svete?
Ignorovať príležitosti, ktoré ponúkajú nové technológie, by bolo krátkozraké. Nedávno sa o tom hovorilo aj na konferencii o živej modlitbe v digitálnom veku. Evanjelizácia musí zasahovať človeka tam, kde sa nachádza. Ale kľúčová je autentickosť.
Rád používam príbeh o chlapcovi vo vlaku, ktorý našiel obrázok Ježiša vypadnutý z breviára misionára. Pýtal sa: „Kto to je?“ Misionár odpovedal: „To je môj Otec.“ Chlapec si premeral misionára a povedal: „Neviem, ale vôbec sa na neho nepodobáš.“ To je podstata – evanjelizujeme vtedy, keď sa naozaj snažíme žiť Kristov život.
Tvoje slová znejú, akoby si nerozprával len akademickou rečou, ale skôr pastierskym srdcom. Preto mi nedá neopýtať sa poslednú otázku, možno trochu na telo: Nechýba ti „normálne“ kňazstvo? Farnosť, ľudia, stretká, deti?
Chýba. Naozaj chýba. Aj keď otázkou zostáva, čo je to vlastne „normálne“ kňazstvo. (Úsmev.) Ale ak to porovnám so životom v bežnej farnosti, v tej klasickej pastoračnej službe, tak áno.
Na začiatku mi chýbal najmä ten život spoločenstva a istý druh slobody. Vo farnosti má totiž kňaz taký zvláštny impulz, takú skutočnú slobodu, ktorú si môže v kontakte s ľuďmi užiť – či už pri deťoch, pri svätých omšiach alebo pri budovaní vzťahov. To mi chýbalo.
Dnes to však už vnímam inak. Pripomínam si slová z Písma: „Iný ťa opáše a pôjdeš, kam nechceš.“ Aj v tejto mojej službe dekana ma v podstate „opásali“ iní. Často musím ísť tam alebo robiť to, s čím možno nie som vnútorne hneď stotožnený, ale musím sa vedieť prispôsobiť a slúžiť.
S odstupom času som však dospel k dôležitému poznaniu: fakulta je moja farnosť. Tu som prežil časy štúdií, sem som sa v roku 2007 vrátil a dnes môžem s istotou povedať, že práve toto je moje spoločenstvo, pre ktoré tu som a pre ktoré mám žiť svoje kňazstvo.
Mohol by si na záver udeliť požehnanie našim čitateľom a všetkým ľuďom dobrej vôle?
Nebeský Otče, požehnaj našu službu, kňazskú i laickú, ktorá je na prospech budovania tvojho kráľovstva. Požehnaj naše rodiny a blízkych. Daj, aby sme sviatky Božieho narodenia vnímali ako príchod nového Svetla do tmy, ktorá nás skľučuje. Nech nás novonarodený Kristus naplní svojím pokojom a milosrdenstvom. Požehnanie Pánovo na vás, s jeho milosťou a láskou, teraz i vždycky a na veky vekov. Amen.
Neváhajte si vypočuť celý rozhovor s o. Petrom Tirpákom v podcastovej verzii.
