Neraz som sa stal účastníkom dilemy, či je svätá omša platná, ak prídem neskôr. Sú ľudia, ktorí to neberú tak vážne a bez problémov prídu desať minút po začiatku. Na druhej strane sú ľudia, ktorí, keď zaznie zvon, už musia sedieť v lavici. Ak sa im to nepodarí, do chrámu už nevstúpia a radšej počkajú na ďalšiu príležitosť, aby neprepásli svoju povinnosť.
Človek rozumie obom prístupom. Na jednej strane je tu možnosť prísť neskôr a nevnímať Boha ako dozorcu vyzbrojeného hodinkami a strážiaceho vstupnú bránu do chrámu, aby zapisoval všetkých meškajúcich.
Na druhej strane mi je sympatický aj ten, kto liturgiu berie vážne a podriadi jej čas, lebo to považuje za dôležité. Veď kto by meškal na stretnutie, ak by ho pozvala britská kráľovná? A prečo teda meškať na hostinu Kráľa kráľov?
Táto dilema nemá správnu odpoveď, pretože liturgiu pripodobňuje autobusu alebo vlaku, ktorý musím stihnúť, aby som mohol nastúpiť. No obe možnosti kladú dôležitú otázku: Kedy sa liturgia začína?
Ak vnímam liturgiu ako divadelné predstavenie alebo film, môžem sa pýtať, koľko môžem meškať, aby som pochopil dej, aby mi neunikla pointa. Ale liturgia nie je predstavením. Liturgia je skôr cestou, procesiou Cirkvi do Božieho kráľovstva.
Je to cesta, ktorej cieľom nie je utiecť zo sveta, ale vstúpiť na miesto, z ktorého realita dostane nový rozmer. Je to miesto, z ktorého vidíme náš trojrozmerný svet obohatený o Božiu perspektívu – perspektívu Božieho kráľovstva.
A ako každá cesta, aj liturgia znamená opustiť niečo známe. Každá túra sa nezačína vstupom na turistický chodník, ale oveľa skôr – zatvorením dverí na našom domove. A tak ani liturgia sa nezačína otvorením chrámových dverí, ale zatvorením tých našich.
Keď prechádzame biblickými príbehmi, dejinami spásy, sme svedkami dvoch spôsobov života. Jedným z nich je mestský život, oproti ktorému stojí život pastierov. Táto línia sa tiahne celým Starým zákonom a prechádza až k jeho naplneniu v Kristovi. Abrahám bol Bohom pozvaný opustiť vlasť svojich predkov a vydať sa do Kanaánu, Mojžiš je povolaný vymeniť istotu Egypta za riziká púšte, Kristus opúšťa Nazaret, aby vystúpil na Golgotu.
Na druhej strane biblickí autori uvádzajú Lóta, ktorý sa oddelil od Abraháma. Namiesto negevskej púšte ide do istoty rozvinutého mesta, Sodomy.
Prečo je na ceste k spáse nutné opustiť domov? Prečo je zatvorenie vlastných dverí prvým liturgickým úkonom?
Pre každého z nás je domov symbolom istoty. Miestom, kde sa v ideálnom prípade vraciame z nebezpečného sveta do bezpečia, z hluku do ticha, z chaosu do pokoja. Domov je miestom, kde sa človek môže zmeniť z pracujúceho na odpočívajúceho. Rovnako ako krompáč či kancelársku stoličku vymieňa za posteľ.
Domov je miestom, ktoré nás chráni nielen pred prehánkami, ale aj pred hromobitím kolegov v práci. Jeho múry nám v tropickom lete poskytnú úkryt pred spaľujúcim slnkom a v zime zohrejú naše premrznuté kosti. Prečo teda toto všetko opustiť?
Prečo Boh odo mňa žiada opustiť všetko, čo som dosiahol, to, čo vytváram s takou námahou? Mám sa vzdať toho, čomu obetujem nemalú časť svojho života? Chce mi Boh povedať, že tridsať rokov námahy, aby som sa oslobodil z otroctva hypotéky, bolo pre neho úplne zbytočných?
Keď biblickí autori stavali do protikladu život v mestách voči putovaniu pastierov, dávali do protikladu dva svety. V mestách, rovnako ako v domovoch, videli svet, kde platili ľudské pravidlá. Tam vonku mimo bezpečných mestských hradieb vládli tie pravidlá Božie. V mestách si človek všetko dokázal zaistiť sám, ale Sväté písmo nás pozýva von, nechať sa obdarovať Bohom.
Keď biblickí autori tak citlivo vnímali život v mestách pred 3 000 rokmi, ako by opisovali mestá dnešné? Mestá supermarketov, chrániacich pred hladom, nemocníc pred chorobami. Naše domovy s plnými chladničkami, obrnené kamerovými systémami. O naše zdravie sa stará osobný lekár, a ak by sa predsa len niečo stalo, môžeme pokojne spávať, veď sme poistení. A Pán Boh? Za tým sa zastavím v nedeľu. Snáď tentoraz nebudem meškať.
Svätý Ján z Kríža hovorí: „Boh je prameň, z ktorého si každý odnesie toľko, akú veľkú nádobu si prinesie.“ Ako kresťania sme pozvaní k niečomu oveľa väčšiemu ako bezpečiu. Opustiť tento malý svet, svet stvorený nami, a vydať sa do sveta, ktorý stvoril On. Svet, ktorý prežijeme, namiesto toho, aby sme ho žili, aj za cenu toho, že sa občas poraníme.
A tak je prvým krokom na ceste k spáse, začiatkom liturgie, zatvorenie dverí nášho domova. Liturgia sa začína odchodom.
Nezáleží na tom, či do chrámu kráčame iba cez ulicu, alebo musíme pricestovať z vedľajšieho mesta, vždy ide o sviatostný akt, ktorý je nevyhnutnou podmienkou nato, aby sme vydali sami seba k dispozícii.
Už na ceste do chrámu sa tak stávame Izraelom, Božím ľudom. Stávame sa Cirkvou ešte predtým, ako vstúpime do chrámu. Na začiatku cesty sme boli jednotlivými osobami. Jedni odchádzajú z luxusných víl, iní z panelákových garsónok. Odchádzajú univerzitní profesori aj zamestnanci automobilky. Odchádzajú Rómovia, Maďari, starí aj mladí, rodiny aj vdovy.
Za dverami svojich domovov boli „prirodzenou“ komunitou, teraz sú povolaní, aby sa zhromaždili, aby sa stali niečím viac. Aby priniesli svoj starý svet a nechali ho naplniť novým životom. Prišli sami, s otcami, mamami alebo deťmi, aby sa stali „novou“ komunitou.
Tým, že zatvárame svoje domovy a približujeme sa k chrámu, sa zároveň nevyhnutne vzďaľujeme svetu. Tak ako je nemožné byť zároveň v chráme a pritom neodísť z „ulice“, je nemožné vstúpiť do Božieho kráľovstva a neoddeliť sa pritom od sveta.
Ten, za ktorým ideme, „nie je z tohto sveta“ a po svojom vzkriesení nebol rozpoznateľný ani jeho najbližšími učeníkmi. Mária Magdaléna videla záhradníka, učeníci na ceste do Emauz nerozpoznali, kto im v skutočnosti robil spoločnosť, až pokým „nevzal chlieb, vzdával vďaky, lámal a rozdával“. Tomášovi nestačili len oči.
Zdá sa, že zmŕtvychvstalý Kristus už nebol časťou tohto sveta, tejto reality. Vstúpiť do vzťahu s ním, uvidieť ho znamená vstúpiť aj do reality inej. Premeniť svoju realitu na tú Božiu. Uvidieť novými očami, počuť novými ušami.
Prví kresťania si uvedomovali, že musia vystúpiť do neba, kam vystúpil Kristus, aby sa stali chrámom Ducha Svätého. Takisto si uvedomovali, že toto vystúpenie bolo skutočnou podmienkou ich misie v tomto svete, ich služby svetu. V nebi boli ponorení do nového života kráľovstva, a keď sa po tejto „liturgii Nanebovstúpenia“ vrátili do sveta, ich tváre odrážali svetlo, radosť a pokoj kráľovstva.
Boli jeho skutočnými svedkami. Nepriniesli žiadny program ani teórie, no hocikde prišli, tam klíčili semená kráľovstva, vzplanula viera, život bol premenený, nemožné veci sa stali možnými. Boli svedkami, a keď sa ich opýtali: „Odkiaľ žiari to svetlo, kde je zdroj ich sily?“, vedeli, čo odpovedať a kam človeka viesť.
Ak sa pýtame, odkedy je liturgia platná, znamená to iba toľko, že sme na liturgii nikdy neboli, lebo sme nikdy nič neopustili. Nikdy sme neopustili bezpečie toho nášho malého sveta.
