So záujmom som si prečítala článok o acédii – poludňajšom démonovi, ktorý potrápil aj pustovníkov. Priznám sa, že acédia je stav, ktorý ma zaujal už dávnejšie. Možno práve preto, že som ho nevedela zaradiť do psychologických kategórií ani správne preložiť do slovenčiny.
Ide o neresť alebo stav, ktorý človek nemá úplne v moci? Lenivosť, apatia, znudenosť, vlažnosť. Ani jedno zo slov zrejme úplne nevystihuje podstatu tohto zvláštneho stavu. Skúsila som študovať príslušné zdroje, spýtať sa mnícha, a súčasne zistiť, čo o acédii hovorí moderná psychológia. Áno, nevynechala som ani ChatGPT.
V článku, ktorý som si prečítala na portáli DoKostola.sk, som sa dočítala, že acédia „je neznesiteľná únava, oťapenosť, otupenosť, skrátka paralýza, ktorá prichádza po jedle presne uprostred dňa“. Nie je to celkom presná informácia, keďže je pravdepodobné, že duchovní autori acédiu spájali skôr s časom pred jedlom (medzi 10.00 a 14.00).
Mních mal v tom čase skutočne už veľkú časť dňa za sebou – skoré ranné modlitby a prácu. Kým oťapenosť po obede, tak ako ju poznáme u moderného človeka, sa spája s práve skonzumovaným jedlom, tu šlo skôr o stav, ktorý bol ešte umocnený hladom.
Acédia však môže byť i akýmsi duchovným ekvivalentom psychologických stavov, ktoré dnes vieme riešiť a niekedy i správne liečiť.
Vyhorenie (alebo burnout)
Ide o stav spôsobený dlhodobým stresom, ktorý vedie k fyzickému a psychickému vyčerpaniu, ale jeho súčasťou môže byť aj vyčerpanie v oblasti duchovného života. K trojici typických príznakov patrí emocionálne vyčerpanie (pocit prázdnoty, podráždenosť alebo apatia, ale aj znížená empatia), depersonalizácia (negatívny postoj k ľuďom i práci či službe) a znížený výkon spojený so stratou motivácie.
Stavmi vyhorenia sú ohrození ľudia v pomáhajúcich profesiách, perfekcionisti a workoholici, ale aj veľmi empatickí ľudia či tí, ktorým chýba uznanie či zmysel práce. Áno, tento stav sa naozaj môže vyskytnúť aj v kňazskom či rehoľnom živote. Jeho dôsledky môžu byť subjektívne prežívané ako hriech, vždy je však nutné zvážiť aktuálnu mieru slobody zodpovednosti za prežívanie a správanie.
Kríza
Človek, ktorý zrazu vo svojom poslaní prežíva stratu zápalu, apatiu a vyčerpanie, sa mohol ocitnúť v existenciálnej kríze. Stráca zmysel života i svojej služby, nevie, prečo sa rozhodol pre konkrétne povolanie. Môže ísť aj o krízu viery. V kríze sa minulosť akoby strácala a budúcnosť je spojená z beznádejou.
Človek nevidí východisko a nevládze fungovať tak ako doposiaľ, je často znechutený, unavený, apatický. Na dne krízy môže ležať jedna z príčin acédie. Pocit hriešnosti a nehodnosti stav ešte prehlbuje. Riešením je zastaviť sa, pomenovať, čo sa deje, osloviť príčiny a hľadať smerovanie života. Netreba sa ponáhľať. Kríza potrebuje čas na to, aby sa zrodilo niečo nové. Dobrý sprievodca na ceste môže byť naozaj veľkým darom.
Závažnejšie psychické ochorenie
Strata motivácie a vôle môže byť symptómom závažných psychických ochorení. Ide najmä o depresiu, ale aj úzkostné poruchy či psychotické ochorenia. Ak nás stavy apatie, sklesnutej nálady a zníženej motivácie trápia dlhodobo a strácame nad nimi kontrolu, je na mieste vyhľadať odborníka.
Riešenie?
V čom majú duchovní autori nadčasovú pravdu? Acédia, s ktorou bojujeme, nemusí byť hriechom. Stabilita miesta, nepoľavenie v modlitbe, režim dňa a duchovní sprievodca. Ako to môže vyzerať v praxi 21. storočia? Čo robiť, ak sa príliš často cítime znudení, unavení životom a strácame zmysel svojej práce či povolania?
- Pomenujme to, čo prežívame. To, čo je pomenované, menej bolí. Možno nám pri tom pomôže aj výraz „acédia“.
- Skúmajme príčiny. Je možné, že sme po dlhodobom strese dospeli k vyhoreniu? Nezabúdali sme popri práci a službe čerpať? Ak prežívame krízu, je užitočné preskúmať jej korene a nazrieť na aktuálne prežívanie v kontexte celého životného príbehu.
- Doprajme si prestávku. Ak sa stratíme na ceste, zvyčajne je potrebné zastaviť sa, pozrieť sa do mapy a dobre premyslieť ďalší smer. Niekedy treba aktualizovať navigáciu a možno sa budeme musieť vrátiť a vykročiť iným smerom.
- Nebojme sa emócií. Ak nás duchovný život či služba netešia, nemusí ísť o problém. Naopak, je vzácne, ak sa usilujeme o modlitbu práve vtedy, keď nám nedáva zmysel. Marek Orko Vácha múdro hovorí, že ak nás modlitba nebaví, „nie je to hriech, ale fakt“. V každom vzťahu prichádzajú náročné chvíle, a môže to tak byť aj vo vzťahu s Bohom.
- Vyhľadajme pomoc. Ak je vôľa oslabená, často nemáme kapacitu pomôcť si sami. Potrebujeme niekoho, kto by nás náročným obdobím sprevádzal. Pomocnú ruku môže podať blízky človek i múdry kňaz. Ak stav „acédie“ pretrváva, je vhodné vyhľadať odborníka na duševné zdravie. Môže ísť o rozvinutý syndróm vyhorenia, ale aj o klinickú depresiu.
Na základe prečítaného môžu vznikať odôvodnené obavy, či psychológia nemá ambíciu nájsť prirodzené príčiny všetkých nerestí a tým zbaviť človeka viny. Napriek tomu som presvedčená, že práve psychológia môže byť užitočným nástrojom sebapoznania a pomocníkom v duchovnom raste, jej poznatky však musia byť používané múdro a s rešpektom k mystériu.
V závere článku o acédii je využitá metafora ľudského života ako dňa, na základe čoho autor konštatuje, že naše zaháľanie je na poludnie (v čase najväčšej sily) „oveľa väčším prehreškom ako v detstve, keď ešte nemáme skúsenosti, alebo v starobe, keď zase skúsenosti máme, ale nemáme síl“.
Práve psychológia pomáha identifikovať okolnosti, keď človek môže niesť menšiu mieru osobnej zodpovednosti za svoje prežívanie, myšlienky, slová či skutky. Súčasne však môže napomáhať získanie väčšej kontroly nad vlastným životom, a zároveň ponúka nástroje na prekonanie stavov, ktoré nám môžu brániť na ceste k zrelosti. Jednou z prekážok môže byť aj diskutovaný „poludňajší démon“.
