V evanjeliu sme svedkami jednoduchej, no prevratnej chvíle. Ježiš oslovuje obyčajných rybárov Šimona a Ondreja slovami: „Poďte za mnou!“ A oni zanechávajú siete, loď, svoj každodenný život a nasledujú ho. Jednoducho, bez zbytočných slov. Ale naozaj to bolo také rýchle, také jasné, také bez premýšľania?
Na prvý pohľad sa zdá, že áno. Ale ak sa pozrieme hlbšie, uvedomíme si, že tomuto rozhodnutiu predchádzala vnútorná túžba. Túžba po zmene. Túžba po niečom viac. Túžba po niečom, čo ich v rybárskom živote už nenapĺňalo.
Táto perspektíva krásne ožíva aj v seriáli The Chosen, ktorý možno poznáte z Televízie Lux. V jednej scéne sú Peter a jeho druhovia zobrazení ako muži na pokraji rezignácie – rybolov ich živí len biedne, Rimania ich utláčajú daňami a život, aký žijú, im už neprináša radosť. V takejto chvíli prichádza Ježiš. Neponúka im zázračné riešenie všetkých problémov, ale pozvanie. A oni ho prijímajú, pretože ich srdcia sú pripravené – pripravené na zmenu.
A čo tvoje srdce? Túži ešte po zmene? Alebo to vyriešiš známou náplasťou na svedomie: „Veď som nikoho nezabil, nič som neukradol, do chrámu chodím, modlím sa, všetko je v poriadku!“?
To najväčšie nebezpečenstvo viery nie je hriech, ale spokojnosť. Spokojnosť s tým, aký som. Spokojnosť, ktorá prestane volať Ježiša do života, lebo „už ho nepotrebuje“. Ale práve túžba po zmene – nech je motivovaná čímkoľvek – je priestorom, kam môže vstúpiť Kristus.
Nebuďme spokojní s priemernosťou. Nebuďme spokojní so vzťahmi, ktoré stagnujú. Nebuďme spokojní s modlitbou, ktorá nás nenapĺňa. Nebuďme spokojní s hriechmi, ktoré nás ťahajú dolu. Zmeňme sa. Túžme. Otvorme dvere.
Ježiš prichádza práve tam, kde niečo chýba. Práve tam, kde už nestačí žiť len zo zvyku. Tam, kde sa v srdci ozve tichá prosba: „Bože, chcem viac. Chcem žiť inak. Pomôž mi.“
A on hovorí: „Poď za mnou!“
Nezostaňme sedieť vo svojej spokojnosti. Vstaňme a vykročme. Ako Peter, ako Ondrej. Nie preto, že máme všetko vyriešené. Ale preto, že túžime byť iní. Zmenení…
