Celý svet je zrkadlom, do ktorého sa pozeráme. Mnohí sa pozerajú, vidia a to, čo vidia, hodnotia. No otázka znie inak. Čo vlastne človek vidí, keď sa pozerá?
Mnohí ľudia čítajú Sväté písmo, náboženskú literatúru, sledujú katolícke portály či podcasty, no zo skúsenosti vieme, že koľko čitateľov či poslucháčov, toľko výkladov. Teológia či filozofia, teda obraz Boha a viery, ktorý si nosíme v hlave, sa s podozrivou presnosťou objaví v texte vždy vtedy, keď v ňom začneme hľadať symboly. Akoby sa Sväté písmo správalo skôr ako poslušné zrkadlo než ako okno do reality.
Ako príklad môže poslúžiť protestantizmus. V jeho klasickej podobe má silnú tendenciu k trestnej substitúcii. Pre náš účel ide o zjednodušenie, no ako ilustrácia je postačujúca. Boh je sudca. Človek je porušovateľ zákona. Evanjelium je právny akt. Ježiš prijíma trest a ja som oslobodený. Všetko je čisté, logické a uzavreté. Súdne spisy sú v poriadku. Sola scriptura.
Problém nastáva vtedy, keď sa o tom istom Kristovi rozprávame s východnými cirkevnými otcami. Zistíme, že hovoria úplne iným jazykom. Nie o vine, ale o chorobe. Nie o treste, ale o smrti. Človek nie je zločinec, ale vymierajúci druh. Kristus neprichádza uspokojiť Božiu spravodlivosť, ale vniesť Boží život do rozpadajúcej sa ľudskej prirodzenosti. Neoslobodzuje nás od trestu, ale uzdravuje nás.
Stačí sa pozrieť na príbeh malomocného, ktorého Kristus uzdraví a pošle, aby priniesol obetu predpísanú Mojžišom. Ak si dáme tú námahu a preskúmame, čo táto obeta zahŕňa, zistíme, že ide o dva vtáky. Jeden je zabitý, jeho krv sa dostane na druhého a ten druhý, zakrvavený, ale živý, je prepustený na slobodu.
Protestant si tu spokojne poklepe po pleci. Vidí v tom trestnú substitúciu. Jeden zomiera, ja som pokropený krvou a prepustený. Všetko sedí.
Cyril Alexandrijský však vidí niečo úplne iné. Dva vtáky predstavujú dve prirodzenosti Krista. Jedna podlieha smrti, druhá je božská a smrti nepodlieha. Kristus je zabitý a predsa neumiera. Nie preto, že by bol právne oslobodený, ale preto, že Božský život nie je možné zabiť.
Text je ten istý. Symbol je ten istý. Svet, v ktorom tento symbol žije, je však úplne iný.
A tu sa dostávame k jadru veci. Teológia, ktorú máme, zásadne ovplyvňuje to, čo v texte vidíme, aj vtedy, keď sme presvedčení, že sa držíme len samotného textu. V skutočnosti doň nenápadne vkladáme vlastnú tradíciu. Čím menej si to uvedomujeme, tým viac sme presvedčení o svojej objektivite.
Vzniká tu napätie typu sliepka a vajce. Je najprv teológia a potom symboly, alebo symboly a z nich teológia?
Predstavme si jednoduchý príklad. Pozvem dvoch ľudí do svojho domu. Jeden je priateľ, druhý je zlodej. Dom je rovnaký. Fakty sú rovnaké. Steny, okná, dvere. Všetko sedí. A predsa žijú v dvoch úplne odlišných svetoch. Zlodej okamžite vidí únikové cesty, zámky a slepé miesta. Jeho vízia domu je dokonale koherentná pre účel krádeže. Priateľ vidí pohostinnosť, bezpečie a pamäť.
Otázka teda neznie, či sú niektoré svety koherentné. Sú. Otázka znie, či existuje objektívna hierarchia svetov a či niektoré spôsoby bytia nesú viac reality než iné.
Ideologicky zajatí ľudia dnes často disponujú dokonale uzavretými a logickými svetmi. Ich interpretácie dávajú zmysel, ale len vnútri vlastnej klietky. Trestná substitúcia produkuje extrémne úzky obraz Krista. Ľudia, ktorí ju prijímajú ako kompletnú teológiu, spravidla nemajú kozmológiu ani ontológiu. Tento problém sa však netýka len protestantizmu s jeho schémou viny, trestu a oslobodenia. Objavuje sa aj na opačnej strane v psychologickom čítaní evanjelia, ktoré namiesto hriechu vidí traumu spôsobenú kultúrnym prostredím, výchovou či spoločenským naprogramovaním. Úloha Ježiša sa potom mení na úlohu terapeuta, ktorý má človeka vyslobodiť zo zajatia vlastnej mysle.
Naopak, plnosť Krista, ako ju nachádzame v dlhodobej tradícii Cirkvi, má zásadnú výhodu. Nebola vybudovaná v laboratóriu jedného myslenia. Prešla stáročiami sporov, skúseností, omylov a dozrievania. Dokázala prijať rôzne pohľady a integrovať ich bez toho, aby poprela to, čo bolo pravdivé predtým. Nie je to systém vytvorený naraz, ale dom, ku ktorému sa po generácie pristavovali nové miestnosti a predsa sa nezrútil.
Práve preto nevytvára len názor, ale celý svet. Ontológiu, teda odpoveď na otázku, čo vlastne je a či je svet len súhrnom vecí alebo má vnútorný zmysel. Metafyziku, teda rámec, ktorý hovorí o tom, čo stojí za tým, čo vidíme. Morálku ako odpoveď na otázku, ako máme konať, nie ako súbor vonkajších pravidiel, ale ako dôsledok toho, kým sme. A napokon prax, každodenný život, spôsob, akým vstávame ráno, správame sa k druhým, znášame utrpenie a rozhodujeme sa, čo je hodné obety.
Takýto svet je objektívne pravdivejší nie preto, že by bol bezchybný, ale preto, že unesie viac reality. Podobne ako dobrá mapa, ktorá nie je pravdivá preto, že je pekná, ale preto, že vás dovedie ďalej než na prvú križovatku.
S tým úzko súvisí tvrdenie, ktoré východní cirkevní otcovia považovali za samozrejmé a ktoré moderný človek znovu objavuje. Epistemológia a ontológia sú navzájom prepojené. Spôsob, akým poznávame svet, súvisí s tým, akí sme.
Inými slovami, realitu nevidíme neutrálne. Vidíme ju cez seba. Skúsený mechanik počuje v zvuku motora poruchu, ktorú laik nepostrehne. Rodič vidí v správaní dieťaťa niečo, čo cudziemu uniká. Nie preto, že by mali iné fakty, ale preto, že sú inými ľuďmi.
Presne to mali na mysli cirkevní otcovia a dnes to potvrdzuje aj cnostná epistemológia. Tým, kým sa stávame, sa mení to, čo dokážeme vidieť ako pravdivé. Poznanie nie je len otázkou argumentov, ale aj formovania človeka.
Umelec vidí chyby tam, kde laik vidí krásu. Hudobník počuje banalitu tam, kde amatér počuje genialitu. A je to aj presne naopak. Tam, kde obyčajný človek vidí banalitu, umelec dokáže rozpoznať krásu. Pri prechádzke obyčajnou lúkou za mestom v decembrovej hmle dokážeme vidieť len toľko krásy, koľko sa pre ňu dokážeme otvoriť. Symfóniu môžeme počuť aj v klopaní dažďa na plechovú strechu starej škodovky.
Preto cirkevní otcovia tvrdili, že heretici nie sú v správnej epistemickej pozícii na súdenie teológie. Nie ako urážku, ale ako diagnózu.
A liek nie je len metodológia. Je to život. Vstúpenie do rytmu liturgie, modlitby a praxe. Pestovanie očí, ktoré dokážu vidieť pravé vzory a nie bizarné, sebavymyslené výklady.
Ja sám som zatiaľ nenabral odvahu ísť až na doraz v chápaní symbolov Svätého písma. Stále stojím jednou nohou v abstrakcii, v bezpečí pojmov a výkladov. Môj priateľ však urobil niečo radikálnejšie. Vymenil študentskú katedru za múku a teóriu za ruky zaprášené ako jeruzalemská ulica spred dvoch tisícročí.
Pochopil, že ak sú v Biblii prítomné prapôvodné symboly, nemožno ich len analyzovať. Treba ich obývať. Naučil sa piecť kváskový chlieb, tkať a pracovať s ohňom. Nie z romantického rozmaru, ale z presvedčenia, že oheň sa nedá pochopiť zo slovníka. Oheň sa dá pochopiť len vtedy, keď pred ním stojíte, keď hreje, spaľuje, ohrozuje a zároveň udržiava život.
Traktáty o ohni sú vždy chladné. Oheň sám nie.
