Stalo sa vám niekedy, že ste vošli do galérie alebo len do obyčajného starého domu a zazreli niečo krásne, čo ľudia vytvorili? Alebo ste čítali knihu, sedeli v divadelnom hľadisku či stáli na tanečnom parkete a cítili ste, ako sa vo vás niečo pohlo?
Od prepracovaných drevených krabičiek cez starostlivo vyrobené taniere a príbor až po nádherné básne a inšpiratívne symfónie je úžasné vidieť, ako si ľudia obklopujú život krásou – nie nevyhnutne kvôli užitočnosti, ale kvôli samotnému zážitku krásy.
Vo svete, kde sú veci navrhnuté primárne na použitie, kde mnoho vecí, ktoré denne používame, nakoniec vyhodíme, a kde veľká časť médií, ktoré konzumujeme, slúži len na zábavu alebo zahnanie nudy, je fascinujúce vidieť snahu zaplniť svet, dokonca aj bežné a rutinné časti našich životov, krásou. Hoci sú naše životy často postavené na pohodlí a užitočnosti, tento dôraz na praktickosť nás môže odvrátiť od niečoho vyššieho, hlbšieho – od krásy.
Je ťažké poprieť, akú dôležitú úlohu má krása v mojom živote. Ak nič iné, cítim sa inak, keď prechádzam krásnou štvrťou alebo horskou lúkou. Krása je pre mňa dôležitá a vždy bola významná aj v živote Cirkvi. Napriek tomu sa obávam, že sme jej význam oslabili, znížili na niečo dekoratívne – príjemné, ale nie hlboko zmysluplné.
Anglický básnik John Keats vo svojej básni „Óda na grécku vázu“ reflektuje motívy namaľované na starovekej gréckej váze a sumarizuje ich posolstvo takto: „Krása je pravda, pravda krása – to je všetko, čo na zemi viete, a všetko, čo potrebujete vedieť.“
Je to mocné pozorovanie: krása je všetko, čo poznáme a potrebujeme vedieť v tomto živote. A to, čo nám Boh zjavil, túto múdrosť básne potvrdzuje.
Keatsove slová ďalej rozvíja jeden z najväčších filmových režisérov všetkých dôb: „Krása je symbolom pravdy.“
Príbeh spásy od stvorenia sveta môžeme vnímať ako pohyb, či dokonca tanec. Svätý Dionýz Areopagita a svätý Maxim Vyznávač písali o tom, že Boh, taký nádherný a úžasný, inšpiroval neexistenciu, aby vyšla zo seba a stala sa stvorením.
Boh vyšiel zo seba, keď sa nezrodený Boží Syn stal prvorodeným zo všetkého stvoreného: vteleným, narodeným z Panny. Toto vtelenie – nádherná, paradoxná a tajomná udalosť – nás vedie k niečomu neuveriteľnému: že náš vtelený Boh nás pozýva, aby sme vyšli zo seba a spojili sa s ním – pre našu spásu a pre život sveta.
Ruský spisovateľ Fiodor Dostojevskij, píšuci z hlboko kristocentrického pohľadu, vo svojom románe Idiot ponúka vetu plnú nádeje: „Krása zachráni svet.“ Princ Myškin, postava, ktorá túto vetu vyslovila, rovnako ako Dostojevskij, ktorý ju napísal, vedeli, že Kristus je naším Spasiteľom v tom najdoslovnejšom zmysle slova.
Ale tiež si uvedomovali, že to, čo nás k nemu priťahuje, nie sú len argumenty alebo myšlienky, ale hlbšie volanie – tichý šepot krásy, ktorý hovorí priamo k našim srdciam.
Dostojevskij ide ešte ďalej a svojej postave dáva do úst slová. „Ak by som si mal vybrať medzi Kristom alebo pravdou, vyberiem si Krista.“
Dostojevskij si nevyberá pravdu ako myšlienkový koncept, ale ako živé bytie.
Ako sme už hovorili, naším povolaním nie je len poznať Boha rozumom, ale poznať ho a byť ním poznaný celým svojím bytím. Krása – nielen povrchná, ale hlboká a existenciálna – je silou, ktorá nás priťahuje späť k Pánovi.
Vo chvíľach temnoty a beznádeje, keď som sa cítil na pokraji straty nádeje, ma nezachránila len idea či argument. Bol to Pán, ktorý neoslovoval môj rozum, ale prenikol moje srdce. Nevynucoval si moje nasledovanie, ale inšpiroval ma, aby som prišiel a videl.
A tento krásny zážitok, toto božské stretnutie môže a má byť naším darom svetu. Nemusíme byť umelcami v tradičnom zmysle slova, ale každý z nás je spolutvorcom jedinečného a krásneho diela – svojho života. Každá voľba, ktorú urobíme, je ďalším ťahom štetcom v obraze nášho života, ďalším veršom v básni našej jedinečnej existencie.
Toto dielo, ktoré vytvárame počas života a zdieľame so svetom, môže byť obrazom závisti, chamtivosti a pýchy, obrazom temnoty a zúfalstva. Alebo môže byť obrazom samotného živého Boha, ktorý vyžaruje jeho svetlo a život aj do najtemnejších kútov sveta.
Môžeme sa stať ikonou, sadrovou zbožnou soškou so zopätými rukami odliatou v Číne, gýčovým obrázkom alebo obrázkom vygenerovaným umelou inteligenciou. Výber je na každom z nás.
