Po záverečnej modlitbe môžu nasledovať krátke oznamy pre zhromaždenie, ktoré môže predniesť aj diakon. Oznamy majú v rámci eucharistického slávenia starú tradíciu. Siahajú do čias, keď tí, čo nepristupovali k svätému prijímaniu, opúšťali chrám ešte pred svätým prijímaním. Podľa rímskych prameňov zo 7. a 8. storočia im pred odchodom oznamovali termíny nasledujúcich bohoslužieb, blížiace sa sviatky, pôstne dni a ďalšie správy zo života miestnej cirkvi.
Požehnanie
Požehnanie zhromaždenia pred svätým prijímaním malo pôvodne slúžiť na duchovnú prípravu veriacich na dôstojné prijatie Eucharistie. Postupne sa však tento úkon – slávnostnejšie vyslovovaný biskupom, jednoduchšie kňazom – začal chápať ako náhrada za sväté prijímanie pre tých, ktorí Eucharistiu neprijímali a po požehnaní chrám opúšťali.
Tomuto požehnaniu predchádzala výzva diakona, aby veriaci sklonili hlavy pred Pánom. Rovnaká výzva zaznieva dodnes na začiatku tzv. inklinačných modlitieb (so sklonenými hlavami) v byzantskej liturgii: „Skloňte hlavy pred Pánom!“
Galikánske pontifikálne požehnanie, inšpirované kňazským požehnaním z Knihy Numeri (6,22-26), malo trojčlennú štruktúru, pričom zhromaždenie na každý jej úsek odpovedalo „Amen“. Odráža sa v ňom aj liturgický rok, no už bez vzťahu k následnému rozdávaniu svätého prijímania. Napriek viacerým výhradám sa tento typ požehnania z galikánskej liturgie dostal aj do rímskeho obradu.
Zo Španielska však prišiel prísnejší názor, podľa ktorého mali zostať v chráme aj tí, čo neprijímali Eucharistiu, až do úplného záveru svätej omše. Tomu sa prispôsobil aj posun požehnania až za sväté prijímanie.
V rímskom obrade je ešte starobylejším prvkom než samotné požehnanie tzv. modlitba nad ľudom (oratio super populum), ktorú kňaz prednáša na záver omše a ktorej tiež predchádza výzva na sklonenie hlavy. Tieto modlitby, formulované v rímskom štýle, patrili pôvodne ku každej omši, no už veľmi skoro sa zviazali najmä s pôstnym obdobím ako osobitná prosba o požehnanie pre kajúcnikov.
Kňazské požehnanie používané v Galii sa však pre svoju obľúbenosť medzi veriacimi nedalo jednoducho opustiť. Modlitba nad ľudom sa začala vnímať skôr ako prosba než ako „skutočné“ požehnanie a vzťahovala sa už len na verejných kajúcnikov. Čoraz väčší význam nadobúdali požehnania, ktoré celebrant – najmä biskup, ako je to dodnes – udeľoval ľuďom pri odchode od oltára, keď prechádzal pomedzi zhromaždenie.
Od polovice 12. storočia sa však požehnanie čoraz viac udeľovalo priamo od oltára. Kňazské záverečné požehnanie sa postupne priblížilo biskupskému, hoci drobné detaily naďalej vyjadrovali rozdiel medzi oboma službami. V stredoveku biskup požehnával rukou, kňaz zasa posvätným predmetom – relikviou, čiastočkou kríža, paténou alebo korporálom. Dnes sa tento rozdiel zachoval v podobe veršov pred biskupským požehnaním a v trojitom geste požehnania rukou.
Obnovený misál opäť ponúka v určité dni možnosť slávnostného, trojčlenného požehnania, na ktoré zhromaždenie odpovedá trojitým „Amen“, podobne ako v galikánskej tradícii. Rovnako sú opäť možné modlitby požehnania nad ľudom v línii oratio super populum a inklinačných modlitieb. Obe formy sú však vždy spojené s trojnásobnou formulou a so znakom kríža.
K požehnaniam v užšom zmysle patril aj kedysi čítaný „záverečný evanjeliový úryvok“. Po požehnaní sa kňaz presunul na ľavú stranu oltára a z pripravenej tabuľky čítal – s rovnakým úvodným dialógom ako pri evanjeliu – prvé verše Evanjelia podľa Jána. V 13. storočí sa hymnický úvod Jánovho evanjelia (1,1-14) s tajomnými slovami o Slove, ktoré sa stalo telom, vysoko cenil ako formula požehnania.
Aj začiatky ostatných evanjelií sa vnímali ako ochranné požehnania; v čase nebezpečenstva (napríklad pri požehnaní proti zlému počasiu) sa nimi symbolicky „ohlasovalo“ celé evanjelium démonickým a temným silám, ktoré ohrozovali veriacich, aby sa od nich vzdialili. Takto sa Jánov prológ dostal do Rímskeho misála z roku 1570, v súčasnom misáli však už nie je.
Prepúšťacie zvolanie
Prepúšťacím zvolaním sa oficiálne končí slávenie svätej omše, keďže jasné označenie záveru usporiadaného zhromaždenia je nevyhnutné. Už v predkresťanskom Ríme sa pohrebné obrady ukončovali slovami „Ilicet“ – teda „je dovolené odísť“.
Slovo missa má v tomto kontexte ešte svoj pôvodný význam „prepustenia“, ktorý sa však v spojení s požehnaním stal názvom celej eucharistickej slávnosti. Rímskemu „Ite, missa est“ zodpovedalo v galikánskej liturgii zvolanie „Benedicamus Domino – Požehnávajme Pána“. Až do roku 1960 platilo, že „Ite, missa est“ sa používalo pri omšiach so spevom Gloria, zatiaľ čo „Benedicamus Domino“ pri ostatných omšiach. V stredoveku mali zádušné omše (Requiem) vlastné zvolanie „Requiescant in pace – Nech odpočívajú v pokoji“.
V obnovenej liturgii zostalo už len „Ite, missa est“. Prepúšťacie zvolanie sa však vynecháva, ak po omši bezprostredne nasleduje iné liturgické slávenie.
Odpoveď zhromaždenia „Bohu vďaka – Deo gratias“ bola kedysi bežným výrazom súhlasu či pozdravu aj mimo bohoslužby. Ako odpoveď na čítanie vyjadrovala, že poslucháči porozumeli textu. Podobný význam má aj v Regule svätého Benedikta, kde má vrátnik odpovedať na zaklopanie „Deo gratias“, aby dal najavo, že pochopil žiadosť o vstup. Aj na konci omše teda „Deo gratias“ vyjadruje nielen vďaku za prijaté milosti, ale aj to, že oznámenie o skončení slávenia bolo pochopené.
Skutočnosť, že zvolanie „Ite, missa est“ prináleží najmä diakonovi, sa odvodzuje od jeho úlohy herolda, ktorý oznamuje zvýšeným hlasom, zatiaľ čo sudca alebo úradník hovorí vedome zdržanlivejšie, v súlade so svojou dôstojnosťou.
Bozk oltára
Záverečný bozk oltára a odchod zo svätyne zrkadlovo zodpovedajú úvodným obradom omše. Odchod býva spravidla menej slávnostný než vstupná procesia. Kňaz „spolu s miništrantmi vykoná predpísané gesto úcty a vráti sa do sakristie“ (AEM 125).
