V knihe od Pita Schuberta je opísaná jedna záchranná akcia. Pri lezení a páde počas zlaňovania si horolezec vykĺbil rameno. Je to bolestivé zranenie a znemožnilo mu pokračovať, aby sa vlastnými silami dostal zo steny do bezpečia. Prilieta po neho a jeho partnerku záchranársky vrtuľník. Je to pre všetkých nebezpečná situácia: listy vrtule sa pohybujú blízko skalnej steny, pod vrtuľníkom je na oceľovom lanku spúšťaný záchranár, točí sa vo vetre. Všetci sú sústredení a majú vysoký tep. Akcia musí prebehnúť rýchlo, niet času na dlhé reči.
Záchranár sa priblíži k dvojici, oboch si pripne karabínkou o „hrušku“ na konci svojho lanka, prereže nožom ich istiace slučky a už dáva signál k odletu. V hluku márne dvojica kričí, protestuje, upozorňuje. Profík rieši iné veci a nenechá sa vyrušovať. Ale dvojicu ešte spája spoločné lano a skoba, ktorá pád zachránila. Vrtuľník odlieta hore a do boku, lenže dobré lano vydrží aj tri tony záťaže. Napne sa a stroj je zrazený späť dole.
Pilot je zaskočený, ale pridá pri druhom pokuse viac „plynu“. Vrtuľník znova napne lano na prasknutie a znova sa nebezpečne prepadne. Všetko sa zbehne tak rýchlo, že pilot zabudne na dôležitý úkon, ktorý by mal v takejto situácii urobiť. Alebo ho nechce ešte urobiť… Každopádne dá tvrdohlavo ešte jeden pokus.
Skoba sa zo steny našťastie uvoľní, trojica zavesená na oceľovom lanku pod vrtuľníkom je vymrštená energiou napnutého oceľového lanka hore a ako veľký trestajúci bič ich ešte dodatočne šľahne náhle uvoľnené pružné horolezecké lano. Ale „klobásy“ na ich stehnách sú úplne malicherným incidentom v porovnaní s tým, čo všetko sa mohlo stať. V bezpečí pristáli na zemi pod stenou. Dolomity síce prišli o jeden prvovýstup, ale tento súboj sa skončil asi tak trochu aj remízou. (Pit Schubert: Bezpečnosť na skále, sněhu a ledu, freytag&berndt, 1998)
Z pohľadu veriaceho človeka je tu kľúčový moment jednej morálnej dilemy. Na palube každého záchranárskeho vrtuľníka je pod výraznou červenou krytkou spínač, ktorý aktivuje preseknutie oceľového lanka, na ktorom visí záchranár a tí, ktorých zachraňuje z neprístupného terénu.
Je to pre prípad, ak by sa napríklad správne neodrezalo horolezecké lano, ktorým je zachraňovaný horolezec zaistený o skalnú stenu (stalo sa v tomto prípade); alebo ak by sa omylom okrem zraneného ocitli v podvese aj iné osoby, ktoré pomoc nepotrebovali, a vrtuľník by bol preťažený (stalo sa už, a nedopadlo to dobre); alebo by sa lano o niečo zachytilo, alebo by sa nekontrolovane vznášalo a mohlo sa dostať do kontaktu s vyrovnávajúcim rotorom na chvoste vrtuľníka (stalo sa už, posádka prežila). No a pilot je školený na to, že má zachrániť ľudí na palube a obetovať kolegu a prípadne aj zachraňovaného na lane, ak by to bolo absolútne nevyhnutné. Musí sa zvoliť menšie zlo. Dá sa vôbec na to pripraviť?
Kamarátovi museli nedávno amputovať nohu, pretože bakteriálny zápal, ktorý prenikol do kosti po poranení, sa už nedarilo potlačiť. Kvôli záchrane života… Chceli by ste to ako chirurg robiť?
V Biblii je opísaná neuveriteľná udalosť. Abrahám chce zachrániť Sodomu a vyjednáva s Pánom (Gn 18). Počet spravodlivých sa mu nakoniec podarí zjednať z päťdesiat na desať kusov. Má sa totiž čoskoro preťať lano, aby sa zachránila väčšina. Hriech bude radikálne vyhladený. Ľudstvu sa majú určiť isté hranice a ukázať, čo bude nasledovať, ako to človek nebude rešpektovať.
To, že Stvoriteľ pristupuje na toto vyjednávanie o počtoch spravodlivých, ukazuje jeho veľkú lásku k človeku aj s jeho hriešnosťou. Ale na druhej strane ak slobodná vôľa človeka stratí všetky zábrany a kolektívne chce páchať násilným spôsobom zlo, ako to bolo pri dverách Lótovho príbytku, prichádza k nekompromisnému rozhodnutiu o amputácii Sodomy.
Dlho zvažujeme, ak sa máme od niekoho odstrihnúť. Preťať toxické vzťahy. Zachrániť svoje vnútro. Alebo seba odstrihnúť a obetovať, aby človek pomohol ku šťastiu inému… Napríklad aj v drobných sebaumŕtvovaniach pri činnostiach, čo ničia spoločný život. Zbaviť sa závislosti, ktorá nás ťahá ku dnu. Tiež pred takýmto rozhodnutím vyjednávame. S Bohom, s ľuďmi, ktorí nám ubližujú, so sebou samým. Skúšame to väčšou silou…
Občas to dopadne so zázrakom nakoniec aj dobre. No vždy ostane nejaká bolesť. To vzácnejšie – niekedy aj holý život – sa síce zachránilo, ale následky si nesieme vo svojom vnútri až do smrti. Pochybnosti, či sme sa správne rozhodli. „Keby sa to dalo vrátiť späť…“ Pocit krivdy. Nespravodlivosti. Sužuje nás občas štokholmský syndróm. Konzultujeme to s blízkymi, až ich tým unavujeme po krajnú medzu. Rozhodnutie je skoro vždy jedinečné, urgentné, ťaživé a nezvratné. Asi niet človeka, čo by si tým neprešiel…
Našťastie pre Abraháma a jeho potomstvo nabudúce pošle Otec na svet Syna a skončí sa doba liečby celku drsným spôsobom amputácií. Jeho smrť našu voľbu vyberať si dobro a ťažšie cesty posvätí. Zároveň aj nesmierne sťaží vyberať si cestu zla. Duch Svätý sa usídli v našom svedomí. Od Golgoty je to už len naše rozhodnutie a bude rešpektované, ale aj vážnejšie posudzované. Abrahám je už v každom z nás a neúprosné hľadá percentá dobra či zla, keď sa má lámať chlieb nášho života.
