Muž tlačil pred sebou nákupný vozík takmer celý naplnený tovarom. Vo vozíku vpredu sedel aj približne trojročný chlapec a striedavo kričal, plakal, kopal nohami… A mladý otec pokojným tlmeným hlasom dookola opakoval: „Len pokoj, Janko, nerozčuľuj sa. Janko, prosím ťa, len vydrž.“ Všimla si to jedna pani, ktorá ho vzápätí chcela pochváliť za jeho trpezlivý prístup k synovi: „Vy ste ale milý k tomu vášmu Jankovi.“ Mladý otec jej so zničeným výrazom v tvári odpovedal: „Pani, ale ten Janko som ja.“
Áno, mnohé veci si človek môže povedať sám. Môžem sa povzbudiť, môžem si povedať: „Hlavu hore! Nie je to až také zlé! Bude lepšie. Len vydrž!“ Lenže sú veci, ktoré si ja sám povedať nemôžem. Vlastne môžem, ale nezaberie to. Túto skúsenosť vyjadril odborník na dielo svätého Tomáša Akvinského nemecký filozof Josef Pieper: „Človek je bytosť odkázaná na to, aby jej niekto z času na čas povedal: ‚Je dobre, že si.‘“
V Sinajskej púšti nájdeme rastlinu s dôležitou schopnosťou, ktorá jej v drsných podmienkach umožňuje prežiť. Naučila sa vydržať s veľmi malým množstvom vody. Kým v období sucha iné rastliny vyschnú, tento ker má tú schopnosť, že odumiera po častiach. Jednoducho uzavrie svoje časti a vlahou, ktorú ešte má, vyživuje svoju zvyšnú časť. A ak obdobie sucha trvá pridlho, rastlina uzatvára aj ďalšie svoje časti. A len ak sucho trvá extrémne dlho, rastlina nakoniec odumrie.
Nie je to priliehavý obraz našich vzťahov i nás samých? Všetci potrebujeme pre svoj život vlahu, ktorou je skutočná láska. Ak však „obdobie sucha“ trvá príliš dlho, môže sa stať, že náš vnútorný život postupne odumiera, uzatvárajúc sa stále viac do seba. Ak priveľmi dlho nepočujem alebo nechcem počuť vetu: „Je dobre, že si. Záleží mi na tebe.“
Každá sekunda dnešného dňa je Božím výkrikom adresovaným každému z nás osobne: „Je dobre, že si.“ On nás chce zachrániť od smrti „vyschnutím“. Toto si nikto z nás nemôže povedať či darovať sám. Je to obrovský dar Boha: Dnes nemusím mať sucho v srdci. No povedzte, nie je to dobrá správa?
