Zavše si spomeniem na myšlienku známeho herca Antonyho Hopkinsa. Jemu sa pripisuje výrok, podľa ktorého vraj „žijeme v dobe, kde pohreb je viac ako ten zosnulý, kde svadba je viac ako láska, kde výzor sa cení viac ako myseľ. Žijeme v dobe takzvanej obalovej kultúry.“ Kladieme dôraz na obal a pohŕdame pri tom obsahom.
Rovnako sa pri pohľade na kresťanstvo zvonka môžeme zastaviť len pri obale. Keď však prenikneme dovnútra, objavíme vieru, že Boh sa stal jedným z nás a prechádzal rovnako ako my všetkými etapami nášho života.
Dodržiaval náboženské predpisy a zákony, zvykol chodiť v sobotu do synagógy. Nikto mu to neprikazoval. Prečo to teda robil? Kde mal napísané, čo má robiť? Keď odhliadneme od teologických odpovedí, je tu aj jedna praktická. Ježiš tým všetkým prechádzal preto, aby tomu dal ten najlepší obsah – samého seba. Aby sme ani my nedodržiavali Zákon iba kvôli Zákonu, ale videli jeho obsah – Ježiša Krista.
Lebo veľa vecí v oblasti viery robíme možno už zo zvyku, možno sme pri istej pravidelnosti upadli do rutiny: už ani neviem, prečo to vlastne robím. Pre tieto prípady máme evanjelium. Jeho príbehy nás chcú z času na čas prebudiť z duchovnej letargie. Takým pokusom chce byť aj známy Ježišov príbeh o mýtnikovi a farizejovi, v ktorom nás zarazí hneď jeho prvá veta: „Dvaja ľudia vstúpili do chrámu modliť sa.“
Jednoduchá poznámka v sebe skrýva dôležité otázky: Načo vlastne chodím do chrámu? Načo vlastne taký chrám slúži? Tieto otázky sú ešte aktuálnejšie dnes, keď sme niektorí zistili, že sa to vlastne dá aj bez neho, bez fyzickej prítomnosti na bohoslužbách. Pre mnohých aj pokrstených ľudí je toto iba strata času. Využívajú ho „zmysluplnejšie“: trávia čas s rodinou, oddychujú v prírode či posteli, športujú…
My rodičia máme skúsenosť s dospievajúcimi či staršími deťmi, že pri téme chrámu zápasíme s otázkou, či dokonca s dieťaťom samotným: Mám toho syna či dcéru nechať na pokoji, alebo ho ešte nútiť? Veď má za sebou ťažký týždeň a včera sa bol zabaviť, prišiel neskoro… A potom má už svoje roky. Ako týmto deťom vysvetliť, ako ich presvedčiť, ako ich motivovať?
Aké je teda riešenie? Väčšinou v kútiku duše dúfame, že si to tie deti snáď uvedomia neskôr, snáď im neskôr dôjde, snáď neskôr pochopia. Ale čo majú pochopiť? Čo si majú uvedomiť? Pán Ježiš hovorí: „Dvaja ľudia vstúpili do chrámu…“ Načo vlastne máme chodiť do chrámu my?
Poznáme protiargumenty – taký najznámejší asi: Veď predsa Pán Boh je všade. A ja sa môžem modliť aj doma, v lese, v práci, v škole… Veď Boh je všade – nie je iba v chráme. Ďalším argumentom je, že Boh to nepotrebuje: on nepotrebuje naše spevy, nepotrebuje naše modlitby, nepotrebuje našu oslavu – Boh to nepotrebuje! A k tomu pridajme aj argument „obalovej kultúry“: Nepôjdem do chrámu, lebo tam stretnem samých farizejov. Chodia sa tam iba ukazovať, predvádzať a ohovárať iných. Do takého chrámu ja chodiť veru nebudem!
Zostane vôbec liturgia? Bude ešte v budúcnosti Cirkvi bohoslužba? povzdychne si nejeden teológ. Nie je skutočná bohoslužba v tom, že žijem ako slušný človek, že sa snažím dodržiavať morálne zásady a občas prispejem na charitu? Veď Pán Boh nepotrebuje naše chrámy a bohoslužby! Áno, to je pravda, Pán Boh to nepotrebuje. Ale nie som to ja, kto to potrebuje? Lebo ma okrem iného ohrozuje nebezpečná tendencia: Banalizovať a robiť všedným to sväté a nezvyčajné! Preto potrebujeme bohoslužby, preto potrebujeme chrám.
To kľúčové slovo je bázeň. Potrebujeme získať a udržať si „bázeň pred Pánom“, ktorý je svätý (porov. Sir 1,11-25). Potrebujeme si vybudovať rešpekt pred Bohom, ktorý je láska. Pán Boh nie je len nejaký kamarát, na ktorého sa obrátim, keď sa zachce mne – Boh je aj Ten úplne iný, Ten najsvätejší. A vzťah s týmto Bohom si žiada bázeň, aby som toho večného a milosrdného Boha, od ktorého všetko závisí, nezačal vnímať ako ostatné veci a osoby svojho života – nezačal brať všedne.
Potrebujeme bohoslužbu, potrebujeme chrám a liturgiu, aby sme z očí nestratili veľkosť nášho Boha. Práve túto veľkosť mal pred očami aj mýtnik z evanjelia. Preto z jeho úst vyšla v chráme len jedna veta: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu.“ Nemeral sa s farizejom v zbožnosti tak, ako to robil on. Mýtnik sa v chráme postavil pred majestátneho Boha. A Ježiš potvrdil, že si vybral správny obsah, kým jeho kolega farizej stavil na obal, a nepochodil.
Možno žijeme v dobe, keď „predáva“ obal. Nič mi však nebráni, aby som sa napriek tomu rozhodol pre obsahovú kultúru. Potrebujem na to skombinovať len dve veľkosti – veľkosť lásky svojho Boha a veľkosť svojich chýb a pádov. Výsledkom tejto kombinácie bude pokora – pravda o sebe i o Bohu. Výsledkom bude práve ten obsah, ktorý mi presne napovie, čo môžem a čo nie.
