Kráčajúc si tak centrom Bratislavy, v jedno sobotné popoludnie som sa s priateľom vracal z bizarnej konferencie. Na konferencii boli bradatí chlapi oblečení v tmavých plášťoch, s čiernymi klobúkmi na hlave, žijúci a kážuci prísnu askézu. V hluku električiek, vravy turistov pijúcich pivo v šliapacom výčape a pobehujúcich detí oslavujúcich slnečný deň voľna zhodnotil naše stretnutie s asketikmi: „To bude teda sranda, keď sa nakoniec ukáže, že Boh neexistuje.“
Vo svete sa zdá, že jedna jediná debata sa nikdy nekončí, a nielenže nekončí, ale je stále aktuálna. Je to debata, v ktorej stoja proti sebe dve tvrdenia: „Boh existuje!“ voči tvrdeniu „Boh neexistuje!“ A tak človek, ľudské myslenie a ľudská kultúra neustále oscilujú medzi týmito dvoma tvrdeniami.
Je jasné, že tento spor nemôže byť vyriešený niečím vonkajším – vedou, filozofiou, letmi do vesmíru atď. Paradoxne, neustále máme možnosť čítať medzi riadkami študovaných vedcov, že v našej dobe veda údajne dokázala, že Boh neexistuje. Tá istá veda v 13. storočí dokázala, že Boh existuje, a stredovekým filozofom sa zdalo, že táto téma je uzavretá a viac o nej netreba diskutovať.
Bez ohľadu na to, ako ďaleko sa v dejinách posunieme, všade vidíme obety Bohu a počujeme slová žalmistu: „Blázon si v srdci hovorí: ,Boha niet.‘“ (Ž 52,1) Jedna vec by sa mala zdať každému očividná: tento spor nikdy nebol a nemôže byť vyriešený žiadnymi dôkazmi! Znamená to však, že je nepodstatný a že by mal byť jednoducho opustený?
Samozrejme, že nie. Pretože práve táto otázka je najnaliehavejšia, najpodstatnejšia zo všetkých ľudských otázok. Bez nej by človek nebol človekom, pretože je to predovšetkým jeho vlastný spor so sebou samým a tento nekonečný zápas sa odohráva v najhlbších zákutiach jeho vedomia. Joseph Ratzinger v knihe Úvod do kresťanstva napísal, že sme všetci odsúdení na pochybovanie. Ateisti nikdy neprestanú v hĺbke sŕdc pochybovať, či skutočne nejaký Boh neexistuje a naopak. My kresťania sme odsúdení na doživotné pochybovanie a Božej existencii.
Svet sa vlastne nedelí na veriacich a neveriacich, ale na veriacich, ktorí sú neustále pokúšaní neverou, a neveriacich, ktorí sú neustále pokúšaní vierou.
Práve v momentoch, keď som konfrontovaný s radikálnosťou svojej viery, mám pocit, akoby som stál na hlbokou priepasťou, kresťanstvom, pýtajúc sa, či je na jej konci smrť, alebo večný život. Presne toto sa udialo pri pohľade na nezdravo vyzerajúcich, radikálnu askézu propagujúcich mníchov. Vtedy by sa mne aj môjmu priateľovi zišiel nejaký dôkaz, no jediné, čo nám zostalo, je koktajúc zašomrať: „Verím. [Pane,] pomôž mojej nevere!“ (Mk 9,24), ako s plačom volá človek v evanjeliu, čím odhaľuje trvalú, neodvrátiteľnú krehkosť viery, ktorá sa vždy akoby vznášala nad priepasťou nevery.
Ale aj zúfalý neveriaci, keď vášnivo a dokonca fanaticky tvrdí, že Boh neexistuje, nemôže občas necítiť či neuvedomiť si, že už len v samotnom tomto vášnivom popieraní je čosi zvláštne. Prečo tak vehementne popierať niečo, čo vraj neexistuje? Áno, len čo sa ponoríte do hĺbky tohto odvekého sporu, okamžite pochopíte jeho zložitosť a paradoxnosť a uvedomíte si, že je to vlastne zápas človeka so sebou samým. A ten sa nevyrieši zvonka, nie vo filozofii, nie vo vede, nie v kalkuláciách a dôkazoch, ale vždy a len v ľudskej duši, zakaždým novým spôsobom.
Neexistujú dvaja identickí veriaci, rovnako ako neexistujú dvaja identickí neveriaci. Ak však človek nemôže „dokázať“ to, v čo verí, môže o tom aspoň hovoriť, sprostredkovať to iným? Veď celé náboženstvo nie je v podstate ničím iným než rozprávaním o viere, jej prejavom. Ale aj antináboženstvo a ateizmus sú akýmsi rozprávaním o nevere, prejavom jej podstaty. V evanjeliu sa píše: „Poznáte ich po ovocí.“ (Mt 7,16)
A tieto plody viery aj nevery možno skúmať objektívne, dokonca vedecky. Potom sa každému, kto k viere a nevere pristupuje objektívne – teda ako k fenoménom, ktoré treba skúmať, a nie a priori ako k tvrdeniam alebo popieraniam –, nevyhnutne vynorí otázka: „Prečo antináboženstvo musí klamať o náboženstve, aby bolo úspešné, zatiaľ čo náboženstvo nemusí klamať o antináboženstve?“
Naozaj, všetka antináboženská propaganda je založená výlučne na falšovaní faktov. Nikdy nepovie: „Áno, kresťanské učenie je krásne a vznešené, dalo nám príklady života nekonečnej krásy a čistoty, inšpirovalo umenie a kultúru ako nijaký iný fenomén v dejinách sveta. Ale, žiaľ, toto učenie je falošné, pretože jednoducho Boh neexistuje.“
Nie, táto propaganda je nútená kresťanstvo očierňovať, popierať samozrejmé, prekrúcať pozitívne, a predovšetkým ukrývať pravú podstatu náboženstva pred tými, ktorých vieru sa snaží zničiť.
Tento fakt je skutočne prekvapujúci a zasluhuje si preskúmanie. Pretože by sa dalo rovnako objektívne dokázať, že v tomto ohľade sa náboženstvo správa inak – podľa princípu, ktorý vyhlásil Nový zákon: „Hľadajte a nájdete“ (Mt 7,7); „Všetko skúmajte, a čo je dobré, toho sa držte.“ (1 Sol 5,21)
Inými slovami, tu je hľadanie, preverovanie, skúmanie a uvažovanie vo vlastnom srdci nielen povolené, ale uznané za prospešné, a viera, ktorá neprešla skúškou pochybností, nie je považovaná za pevnú a autentickú.
Preto to, čo sa na povrchu javí ako spor o Boha, je v skutočnosti spor o plody viery a nevery. A práve tieto plody ukazujú, ako sú chápané svet a človek. Otázka je v podstate jednoduchá: V akom svetle sa javia veriacemu a v akom neveriacemu?
Možno je načase jednoducho porovnať tieto dva svetonázory. Možno samy osebe nič nedokážu. Ale vo svete, ktorý je zmätený, neistý, plný strachu a nenávisti, toto porovnanie, táto debata o plodoch týchto dvoch svetonázorov môže možno niečo odhaliť a objasniť.
A iba táto cesta je hodná človeka, pretože všetka propaganda je vždy len podvod a násilie.
