„Človek vníma len taký svet, ktorý v sebe nosí.“ Tento citát som našiel kdesi na internete pod známou maľbou Malého princa, ktorou Antoine de Saint-Exupéry ilustroval svoju nadčasovú knižočku.
Ale aby som začal po poriadku. Z mne neznámych dôvodov patril aj Antoine de Saint-Exupéry k tolerovaným svetovým autorom, ktorého sme mohli za čias budovania socialistického zriadenia čítať. V tom šedivom mori literárneho marazmu boli jeho knihy ako oázy v Sahare, ktorú tak miloval. Čítal som ho dookola, jeho Citadela patrí ku knihám, ktoré prakticky nikdy neprečítate. Kdekoľvek a kedykoľvek ju otvoríte, vtiahne vás. Ale je to náročné čítanie. Nehltá sa po desiatkach strán.
No a Antoine (v detstve sme si potykali, tak už to na staré kolená nebudem meniť) bol aj pilot. Niekedy som sa neovládol a na krídla svojich lietajúcich modelov som z obdivu k nemu maľoval Malého princa. A Pán Boh mi doprial čosi, čím som sa aj pri desaťročiach vekového rozdielu medzi nami mohol stať jeho bratom a mohol som zažiť to isté, čo zažil aj on.
Antoine sa totiž narodil do sveta, v ktorom neexistovalo ani jediné lietadlo. Človek sa skoro 120 rokov pred jeho narodením už síce vzniesol k oblohe v teplovzdušnom balóne, ale prvé lietadlo sa odlepilo od zeme, až keď mal Antoine tri roky. Ako dvanásťročný chodieval na pár kilometrov vzdialené letisko neďaleko svojho rodinného sídla a vtedy aj prvýkrát letel lietadlom. Už ho to neopustilo. Sám sa stal pilotom. Dokonca keď po havárii dostal od rodiny svojej snúbenice Louise ultimátum, tak si vybral s ťažkým srdcom lásku k lietaniu.
Aktívne stál pri prvom krásnom využití lietadiel a budoval po celom svete prvé letecké linky na prepravu pošty a neskôr aj cestujúcich. Zažil prudkú evolúciu letectva, aby napokon vo veku 44 rokov trochu tajomne zahynul za kniplom (ovládacia páka lietadla) moderného vojenského lietadla v boji za slobodu svojho národa nad Stredozemným morom počas druhej svetovej vojny.
No a ja som smel zažiť čosi podobné s padákovými klzákmi. Mohol som byť pri vzniku tohto športu a jeho postupnom zdokonaľovaní. Na začiatku to boli len párminútové lety a dnes sa lietajú napríklad aj v Brazílii 400-kilometrové prelety na „lietadle“ ušitom z látky, šnúr a ľudského umu. A jeho jediným pohonom je Slnko ohrievajúce Zem… A je aj variant s motorovým pohonom.
Neviem prestať žasnúť, keď si za domom rozložím padák, pripnem k nemu sedačku s motorom a krásnou drevenou vrtuľou, presne takého ladného tvaru a očarujúcej štruktúry drevených letokruhov, akú mal aj Antoine na svojich prvých lietadlách. Rozbehnem sa a tak ako aj on z piesočných dún Sahary, aj ja zrazu stratím zem spod nôh a ocitnem sa v trojrozmernom pohybe, ktorý je nám ľuďom úplne neznámy a cudzí. A to, o čom písal, to smiem nanovo zažívať aj ja: priamo putovať nad cestami ľudí, ktoré sa na zemi kľukatia od studne k studni…
„Človek vníma len taký svet, ktorý v sebe nosí.“ Je to krásna myšlienka a vôbec by som nepochyboval, že ju kdesi Antoine povedal alebo napísal. Len ten Malý princ mi nesedel. Sadol som si a prelúskal som tých 44 strán v jednej z mojich kníh Malého princa. Ten citát tam nie je, ach jaj, tomu internetu sa fakt nedá nikdy bezvýhradne veriť.
Ale ako som si znova čítal posledné Antoinove literárne dielo, uvedomil som si, že jednou z jeho vrstiev je aj motív zanechania stavu, ktorý by mohol byť uspokojujúci (asteroid B 612 so sopkami, baobabmi a ružou). Tá túžba po dobrodružstve hľadania lásky, uživotnenie čnosti nádeje a viery odchodom do neznáma. Spojené s rizikom, že láska poľných skrotených líšok môže bolieť. Cesta môže priniesť stretnutia so skvelými lampármi, ale aj otravnými kráľmi či biznismenmi…
A tak som mohol uzrieť v nevidiacom Bartimejovi pri Jerichu Malého princa. Keď zacíti blízkosť Lásky vyžarovanej Ježišom, ODHODÍ svoj plášť, vyskočí a vedome stratiac orientáciu, takú dôležitú pre nevidiacich, hrnie sa za Ježišom. Pre invalida za Ježišových čias bol akýkoľvek majetok násobne hodnotnejší ako pre kohosi, kto mohol pracovať.
Odhodiť plášť znamená opustiť bezpečia a vyraziť za dobrodružstvom otvorenia očí. Dobre vidíme iba srdcom. To hlavné je očiam neviditeľné. A on napriek postihnutiu uvidel srdcom Dobro. Nechal všetko. A jeho viera ho uzdravila. Tak aspoň skonštatoval Kristus, keď mu vrátil zrak.
Tak si myslím, že Bartimej by mal byť patrónom všetkých, ktorí upadajú do konšpirácií. Cítia sa v tom ich svete bezpečne. Majú zo svojich názorov akýsi plášť a ani im nevadí, že nevidia správne. Kiežby, ak okolo ich života prejde ten, ktorý sa nazval Cestou, Pravdou a Životom, našli odvahu zahodiť to všetko, vyskočiť a ísť za uzdravením zraku. Aby nestratili vieru, ktorá ich môže uzdraviť. Nás všetkých. Lebo asi aj tí s najkritickejším myslením môžu padnúť do pasce konšpirácií. Aj keď len takých malilinkých a nevinných, ako že Malý princ povedal, že človek vníma len taký svet, aký v sebe nosí…
