Nedávno ma v jednom rozhovore zaskočila otázka, keď sa ma jeden mladý kresťan spýtal na názor. Chcel vedieť, v čom vidím rozdiel ja. Do svojich dvadsiatich rokov nebol totiž praktizujúcim kresťanom, ale kresťanské hodnoty de facto žil už od detstva. Sám seba opísal ako dobrého človeka: Nekradol, neklamal, neopíjal sa, na nikoho sa nedokázal hnevať.
Potom začal praktizovať kresťanstvo, no jeho správanie sa vraj okrem náboženských úkonov a rituálov zásadne nezmenilo. Naďalej žije tie isté hodnoty ako predtým. V čom je teda rozdiel? Nestačí byť slušným človekom a čas strávený v kostole využiť iným spôsobom?
Akú odpoveď by sme mu dali? Jednu zaujímavú ponúka aj sviatok, ktorý slávime 2. februára. Kým kresťanský Západ ho nazýva Obetovanie Pána, Východ ho volá Stretnutie nášho Pána, Boha a Spasiteľa Ježiša Krista. Napriek rozdielnemu názvu je však obsah sviatku rovnaký.
Vidíme Božiu Matku, ako spolu s Jozefom prinášajú Ježiša na štyridsiaty deň po narodení do Chrámu. Predpisy jej dovoľovali znova doň vstúpiť a rituálne sa očistiť obetou. Zároveň mala podľa Zákona zasvätiť svojho prvorodeného syna Bohu. Pri tejto príležitosti ich v Chráme stretáva starec Simeon i prorokyňa Anna, ktorí v tomto malom dieťati spoznávajú Spasiteľa sveta.
A pri tejto procedúre doslova kričí otázka: Prečo sa Boží Syn podrobuje Zákonu? Prečo plní predpisy Zákona, ktorý je primárne určený hriešnemu a nedokonalému človekovi? On sám to vysvetlí už ako dospelý: Neprišiel som Zákon zrušiť, ale naplniť (porov. Mt 5,17). Lenže to neznamená, že prišiel len dodržať jeho predpisy, aby nám ukázal: Pozrite, takto sa to robí.
Čo sa stalo? Boh, Ježiš Kristus, tieto predpisy vyplnil samým sebou. My kresťania nedodržiavame nezmyselné, prázdne predpisy Zákona. Z každého predpisu a prikázania sa na mňa pozerá Ježiš Kristus.
Z času na čas sa rád vraciam k publikácii V stopách pápeža Františka. Autor Alvaro Grammatica sa v nej snaží opísať kurz teológie súčasného pápeža, ktorý označuje ako Teológiu nehy. A keď hľadá dôvod, čo viedlo Svätého Otca práve k tomuto kurzu, hovorí, že zrejme to vychádza zo súčasnej doby, ktorá kladie veľký dôraz na city.
Dokonca mnohí ľudia považujú za pravdivé iba to, čo tak aj naozaj cítia. A, naopak, ak niečo tak necítim, potom to pravdivé nie je. A toto je vraj situácia, v ktorej sa dnes nachádza aj Cirkev. Má pred sebou človeka, ktorý túži po citoch, zážitkoch. Ako tohto človeka zachytiť? Dogmami? Poučkami? Alebo strachom z trestu či moralizovaním? Toto dnes už nezaberá.
Čo však urobiť, aby sme nestratili kontakt so súčasným človekom, ale nestratili ani Krista? Odpoveďou pápeža Františka, ale aj aktuálneho sviatku je stretnutie. Preto je jeho názov otvorený. Nehovorí nič o tom, s kým sa Ježiš stretol alebo má stretnúť. Dôvod môže byť aj v tom, aby sme tam mohli dosadiť každý svoje vlastné meno.
Potrebujeme stretnúť Ježiša Krista tak, ako ho na jednom mieste stretol mýtnik a zlodej Zachej (porov. Lk 19,1-10). Zachej dobre vedel, že nemá kradnúť a kolaborovať s okupantami. On sa s prikázaniami stretol, najmä vo vyčítavých pohľadoch ostatných. Lenže tieto nenávistné a moralizujúce pohľady ho nezmenili. Zmenil ho až pohľad, ktorým naňho hľadel Ježiš Kristus. A keď sa ich pohľady stretli, výsledkom bola Zachejova veta: „Pane, polovicu svojho majetku dám chudobným, a ak som niekoho oklamal, vrátim štvornásobne.“ (19,8)
Žiť morálnym životom môže aj ateista. Kresťan sa z neho stáva vtedy, keď v tej morálke vidí a prijíma láskyplný pohľad Ježiša Krista.
