10. júla v tomto roku odhalili na bratislavskom dome vo Fialkovom údolí, kde žil a tvoril básnik, prekladateľ, esejista Milan Rúfus, jeho pamätnú tabuľu. Zástupca ministerstva kultúry chýbal, ba chýbali aj redakcie a novinári. Nehodí sa v prípade národného proroka – hoci on sám o sebe napísal, že by sa nerád štylizoval do „hávu proroka“ –, ospravedlňovať ich neúčasť uhorkovou sezónou. A tak pripojme aspoň zopár dôkazov o tom, ako Milan Rúfus významne ovplyvnil niektorých katolíkov.
Dlhoročná učiteľka na Základnej umeleckej škole v Senci, konferenciérka a katolíčka Mgr. Helena Čajková netají, že Rúfus ju naučil čítať Starý zákon. Ba považuje ho za básnika schopného priviesť ľudí k hlbšiemu prežívaniu evanjelia. „Každá báseň, ktorú napísal, je odpoveďou na Božie slovo, či už Starý, alebo Nový zákon. Keď si čítam Rúfusa, vždy ma privedie k evanjeliu. A nikdy by som nerozumela Rúfusovi, keby som si nečítala evanjelium. On často používa aj obrazy zo Starého zákona. A musím sa priznať, že vďaka nemu som začala čítať aj Starý zákon,“ vyznala sa.
Odkaz majstra: Strážte si svoj hrad
Katolíčka, dlhoročná redaktorka a publicistka PhDr. Alžbeta Mráková zažila Milana Rúfusa aj ako vysokoškolského pedagóga. Rúfusovcov dokonca navštevovala u nich doma. V 80. rokoch zorganizovala s básnikom besedu, na ktorej nechýbali ani katolícki kňazi. Prezradila: „Vlastnosť, ktorá je preňho najvýstižnejšia, bola pokora. On bol skutočne náboženský spisovateľ, básnik. Radšej nenapísal nič, akoby mal napísať niečo, s čím vnútorne nesúhlasil. Písal rukou alebo na obyčajnom mechanickom stroji, nikdy nemali doma počítač, ale jeho podpis pod básňou, ako hovoril básnik Ivan Krasko, ten bol priam krvou spečatený.“
Keď sa ho v rozhovore pre časopis Família pred niekoľkými rokmi pýtala, komu podľa neho osoží postupná degradácia ľudstva z Božieho tvorstva na živočíšne ne-tvorstvo, odpovedal: „Osoží to bohu peňazí, ktorého prvé prikázanie takisto znie: Nebudeš mať iných bohov predo mnou. Inak ťa budú pasovať za spiatočníka, zatiaľ čo si jeho služobníci budú hrdo hovoriť – liberáli. A budú bohom peňazí natoľko odmenení, že si za tie peniaze budú môcť kúpiť alebo podrobiť celý svet.“
Cirkevný historik, katolícky kňaz doc. HEDr. Ľuboslav Hromják, PhD., sa tiež rád vracia k tvorbe nášho národného barda. „Je majstrom slova, ktoré má hĺbku, a preto je nadčasové. Vedel vyjadriť podstatu ľudskej duše a problémovosť doby, ktorá zápasí o svoju podobu. Mal na zreteli, že tradície a zvyklosti nie sú samozrejmé. Sú výsledkom snaženia generácií, ktoré boli pred nami, a je na nás, či túto tradíciu iba skonzumujeme, alebo ešte viac zveľadíme a dáme do nej to, čo vložila každá generácia: svoju pečať a hĺbku. Slovensko je aj v dnešnej dobe na veľkej križovatke a preto ma veľmi oslovuje jeho text ‚Strážte si svoj hrad‘. Apeluje v ňom, aby sme neprišli o vzácne hodnoty, ktoré máme,“ poznamenal Ľuboslav Hromják.
Nie je žiadnym tajomstvom, že mnohé Rúfusove básne majú charakter modlitieb, alebo sa modlitbami stali. Kňazi ich nezriedka citujú aj v homíliách. Napokon bol to práve Milan Rúfus, rodák z evanjelickej Závažnej Poruby, kto vzdal poctu veľkému hercovi, katolíkovi Gustávovi Valachovi pri jeho odchode na večnosť. Urobil tak formou básne „Posledná opona Gustáva Valacha“. (Gustáv Valach totiž majstrovsky formou umeleckého prednesu zinterpretoval jeho Ódu na radosť.) Rúfusových veršov a odkazov sa nikdy nedá celkom nasýtiť, pretože pravdy, ktoré zanechal, sú príliš hlboké. Národu ich hovoril cez verše aj esejistiku.
Priateľstvá s básnikom
Celý život sa zaoberal otázkami ľudského bytia. Po skončení štúdia histórie a slovenčiny zostal na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, kde pôsobil ako asistent, neskôr docent dejín českej literatúry 19. a 20. storočia až do odchodu do dôchodku. Medzitým pôsobil aj v Neapole, kde prednášal slovenský jazyk a literatúru. Žil a tvoril v Bratislave, veľkú časť tvorby vytvoril v ústraní. Prvé verše publikoval v časopisoch už od 40. rokov 20. storočia. Debutoval básnickou zbierkou Až dozrieme. A odvtedy vydal počas života ďalších tridsať básnických zbierok, poslednými sú Báseň a čas, Vernosť, Ako stopy v snehu. V rokoch 1968 – 1998 mu vyšlo šesť kníh esejí.
Významnú kapitolu predstavuje aj tvorba pre deti. V básňach sa nevyhýbal ani vzťahu k hendikepovanej dcére Zuzanke. V prekladoch sa venoval českej a ruskej poézii i dráme, ale prekladal i z nórčiny a španielčiny. V jednej z básní pripomína: „Prišiel som povedať pár vecí. Holou vetou. Nič viac, len svedok. Slávy života…“ Trikrát bol navrhnutý na Nobelovu cenu za literatúru. Aj keď ju nezískal, dostal mnoho iných ocenení, napríklad od Literárneho fondu, Slovenského spolku spisovateľov i Svetového kongresu Slovákov. Medzi najprestížnejšie patrí Pribinov kríž 1. triedy, Rad Ľudovíta Štúra 1. triedy a Rad Tomáša Garrigua Masaryka, nehovoriac o udelení Ceny Crane Summit básnikovi (za poéziu) v roku 2008.
A čo by nám chcel povedať dnes, pri pohľade na súčasné polarizované Slovensko? Zrejme opäť to, čo vyjadril básnicky už pred rokmi takto: „Budievajú ma zo sna zvony. Prisnije sa mi krajina. Celá sa chveje…“ V roku 1996 v jednom rozhovore – odvolajúc sa na svätého Františka z Assisi – povedal, že nepozná lepšiu modlitbu pre Slovensko ako túto: „Pane môj, daj mi dosť odvahy, aby som sa nevzdával možného, dosť pokory, aby som nežiadal nemožné, a dosť múdrosti, aby som vedel rozoznať možné od nemožného!“ A apeloval: „Myslime na tú modlitbu, veľmi to dnes potrebujeme. Odvahy je odrazu dosť. Odvaha totiž, s Matuškom povedané, zlacnela. Ale rozum pokory a pokora rozumu sú ešte drahšie než ropa, pretože ich je ešte menej ako ropy.“
Doc. PhDr. Imrich Vaško, CSc. (1930 – 2010), literárny kritik, historik, vysokoškolský pedagóg z Katolíckej univerzity v Ružomberku a prvý dekan jej filozofickej fakulty, bol nielen veľkým znalcom básnickej a esejistickej tvorby Milana Rúfusa, ale i jeho osobným priateľom. Svoju znalosť básnikovho života a diela uplatnil jednak vo svojej pedagogickej činnosti a jednak v mnohých publikáciách (napríklad v monografii Uložený údel), z ktorých najosobnejšou výpoveďou je nedokončené esejistické dielo Milan Rúfus, ktoré vyšlo po smrti Imricha Vaška vo februári 2010 vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. Autor hozačal písať ešte počas života básnika, avšak ani jeden z nich sa jeho vydania už nedožil.
Poetka Dana Podracká na margo toho napísala: „(Kniha) je silnou výpoveďou o Rúfusovom údele a jeho výsledkoch pri skúmaní pochopiteľnosti sveta. O tom, že stôl nového Adama je duchovný. Aj keby to bol stôl chudobných. Cesta, ktorú otvoril Rúfus, je cestou do budúcnosti, napriek smrti. Rúfus priznáva: ‚Každá báseň je zápas so smrťou.‘ Vaško pochopil Rúfusa ako bytostného básnika slovenského osudu.“
Z knihy sa tiež dozvedáme, ako sa Rúfus stal neprijateľným pre bývalý režim, keď si na prvej kolektívnej výstave skupiny výtvarníkov neskôr známych ako Galandovci v roku1957 dovolil v príhovore o. i. uviesť, že „(výstava) hlása to najhlavnejšie: poľudštenie umenia, pravdivosť a úprimnosť… Sme nová generácia. Predstupujeme pred verejnosť s okázalosťou oveľa menšou, ako bývalo vo zvyku. Nie je to vari z nedostatku životného elánu. Uvedomujeme si, že sme veľa prepásli a že nám treba ešte mnoho poznávať. Ale práve túžba dopátrať sa pravdy v živote i umení a odpor k luhaniu sebe aj iným mení sa v nás po istých sklamaniach vo vášeň. A tam je naša sila. Jej ovocie ešte príde.“
„Odvtedy“, ako napísal Imrich Vaško, „sa okolo Milana Rúfusa začalo pohybovať veľa ‚tieňov‘. A bolo veľmi ťažké rozpoznať, kto z nich má záujem o skutočné priateľstvo a kto je tajný agent.“
Oddaný viere i múdrosti
Apropo, za myšlienkou spomínaného osadenia pamätnej tabule na majstrovom dome stojí PhDr. Eva Šothová, stredoškolská pedagogička, ktorá roky prežila v diplomacii vo Francúzsku i Rumunsku, kde pri mnohých príležitostiach pripomínala tvorbu Milana Rúfusa. O vzťahu k nemu táto veriaca žena prezradila: „Keď je človek mimo domova, má silnejšiu potrebu domov si niečím priblížiť a sprítomniť. Mojím osobným únikom od reality ku krásnu a ľudskému dobru boli upokojujúce básne majstra Milana Rúfusa. Celá jeho životná filozofia a tvorba mi pripomína hru s váhami, kde si na jednu stranu váh posadil nás dospelých a na druhú stranu deti. Tichučko nám otvára oči a srdce, posilňuje a povzbudzuje každým slovom i dospelých i deti – nádherný prejav lásky. Vyprosuje láskavú starostlivosť o deti, úctu k nim ako k najväčšiemu nášmu bohatstvu a najposvätnejšiemu stvoreniu na tejto zemi. Deťom i dospelým odovzdáva hlboké Božie posolstvo tak, aby mu všetci rozumeli, aby ho chápali a naučili sa ho ľúbiť.
Rúfusove Modlitbičky, Nové modlitbičky, Pamätníček, Modlitby za dieťa a všetky ďalšie zbierky, eseje i prebásnené slovenské rozprávky sú najvzácnejším darom pre nás všetkých i pre naše deti. Koľko pozitívnej energie, viery, nadeje, lásky a pravých ľudských hodnôt je v básničkách „Básnik sa modlí za deti“, „Modlitba za rodičov“, „Plachá modlitba za mamkino srdce“, „Nedeľná modlitba za otcove ruky“, „Modlitba za starkú“, „Modlitba za nového bračeka“, „Modlitba za staršiu sestru“, „Rozhovor v parku so strážnym anjelom“, „Modlitba za osamelé deti“, „Modlitba za hladné deti“, „Modlitbička za postihnuté deti“, „Detský Otčenáš“ a ďalšie.
Tieto básničky sú ako podaná ruka dospelým a deťom, keď im nie je ľahko, keď potrebujú chvíľku pokoja, keď majú rodinné či pracovné starosti, keď sú v nemocnici. Sú podanou rukou básnika pre mamičky, aby viac čítali svojim deťom, ale aj pre budúce mamičky v čakárni, ktoré sa tešia na svoje dieťatko, no i pre tie, ktoré nesprávne zamýšľajú vzdať sa najkrajšej dvojnásobnej lásky v živote ženy – lásky k dieťaťu a lásky dieťaťa k mame. Dar života a úsmev detí je meradlom šťastia človeka a raz by mohli byť aj meradlom úspechu každej spoločnosti.
Vzdávam hlbokú poklonu majstrovi Milanovi Rúfusovi aj za jeho fenomenálny prejav lásky k Bohu a jeho oddanej viery v neho. Prebásnil Knihy žalmov (1991) a Jeremiášov nárek (1998). Vyšperkoval Božie posolstvo tými najkrajšími slovenskými slovami. Moja rodina si chráni ako vzácny dar jeho vianočný pozdrav,“ dodala Eva Šothová.
Pri ňom stačilo sedieť a mlčať…
Umelecký rezbár Juraj Mertuš z Dunajskej Lužnej opatruje ako dar i dedičstvo po básnikovi napríklad jeho košeľu, ale oveľa viac pre neho znamená čosi iné: že ho básnik navštívil priamo uňho doma. Spomína, ako zastal pred jeho soškou Sedembolestnej z dreva umiestnenej v malej rodinnej kaplnke pred domom a dlho sa na ňu mĺkvo díval. Jeho mlčanie pritom malo podľa Juraja Mertuša silu zvona. „A potom mi povedal, že istý kardinál mu daroval sochu Piety z Ríma, vytvorenú podľa Michelangelovej predlohy. „Ale je to iba kópia. Ale v tej vašej Madone cítim bolesť Matky Božej. A to ma nesmierne potešilo, že tento človek vysokých mravných kvalít pochopil to, čo som chcel vyjadriť,“ poznamenal známy rezbár.
Kým bol pre katolíka Juraja Mertuša tento výnimočne obdarovaný muž? „Jeho tvorba išla až na dreň. Tým, že mal údel, aký mal, dokázal si aj nažiť. Aj toho trápenia a problémov. Keď sme sa prvý raz spolu stretli, tak sme sa vyobjímali ako otec so synom. Zaujímavé je, že pán Rúfus mi zavolal prvý. Ja som mu v telefóne odovzdal pozvanie k nám a vo veľmi krátkom čase Rúfusovci aj prišli na návštevu. Ja som si totiž prostredníctvom pána Gustáva Valacha dal podpísať jeho knihy, no a potom mi on sám zavolal. Spoločne sme sa navštevovali. Ako povedal básnik pán Viliam Turčány, ‚s Milankom sme si rozumeli tak, že stačilo len sedieť a mlčať‘. A to stačilo aj mne: že som bol pri ňom a načerpal som sa jeho mlčaním,“ dodá na záver svojho vyznania chýrny rezbár z Dunajskej Lužnej.
Čo dal nám deň
(Milan Rúfus)
Čo dal, za to sme platili.
Raz radosťou, raz žiaľom.
Čo bolo srdcu nad sily,
to srdce vykričalo.
A bolo mnoho takých dní.
Dní ako ostrie noža.
Keď celá duša bolí z nich
a keď nás páli koža
aj od hnevu, aj od studu.
A márny ľudský nárek
zaťato pľuvne osudu
do nevidomej tváre.
Prežil si to… a prežili
aj iní… iste mnohí.
Čo bolí, už ťa nemýli.
Nepľuvneš do oblohy.
Iba si šepkáš
– ešte príď,
daj tlačiť ťažkú káru! –
Niet väčší zázrak
ako byť.
Niet vzácnejšieho daru.
